Známa česká muzikantka sa vrátila na východné Slovensko, aby medzi rómskymi deťmi našla talenty pre jej spevácky súbor Čhavorenge.

Ida Kelarová. Foto – Petr Chodura

„Rómske deti sú emočne vyspelé, ale potrebujú vzdelanie. Nerómske decká majú zas v hlave ,narvanú´ školu, ale duševne sú nevyspelé a uzavreté. Vždy hovorím, že je potrebné, aby sa tieto dva svety stretávali,“ vraví hudobníčka Ida Kelarová.

Kelarová sa narodila do zmiešaného manželstva. Po otcovi zdedila rómsky, po mame zasa nerómsky pôvod. S manželom Desideriom Duždom založili kapelu Romano Rat (Rómska krv), s ktorou koncertujú po celom svete. Vystupujú aj s Českou filharmóniou.

Spolu tiež vedú spolok Miret, ktorý pravidelne organizuje umelecko-vzdelávacie tábory pre deti z vylúčených komunít. Toto leto sa Kelarová po siedmich rokoch vrátila na východné Slovensko, aby spomedzi rómskych detí vybrala talenty pre jej spevácky zbor Čhavorenge.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

  • prečo je dnes ťažké nájsť talentované deti,
  • či po rokoch vidí zmenu v kvalite života Rómov z osád,
  • ako sa jej žije s dvomi identitami,
  • a prečo je dôležité prepájať Rómov s Nerómami.

Nachádzame sa v Mníchovskom potoku pri Bardejove, kde pre rómske deti organizujete letný umelecký tábor Romano drom. Čo je jeho cieľom?

Je to projekt, v rámci ktorého sa náš spevácky zbor Čhavorenge (v preklade: deťom, pozn. red.) otvára pre nových členov. Niektoré deti počas roka odchádzajú – napríklad preto, lebo už odrástli. Na Romano drom tak dávam šancu ďalším deťom, ktoré by chceli byť členmi prestížneho speváckeho zboru.

Účastníci tábora majú intenzívny program každý deň od ôsmej rána do ôsmej večera. Je to akási vstupná brána pre členstvo v našom zbore, prostredníctvom ktorej sa učia nové veci. Siahajú na svoje hranice a musia prekonávať prekážky. Nie je to len o speve či tanci, ale aj o ďalších aktivitách.  

Aké aktivity ste si pre deti vymysleli tento rok?

Tento rok sme tu mali brazílske bojové umenie capoeira aj sambu, počas ktorej sa decká učili bubnovať správny rytmus. Do programu sme zaradili aj sexuálnu výchovu, pretože chceme, aby deti nemali potomstvo príliš skoro. Snažíme sa ich motivovať, aby išli študovať a vzdelávali sa.  

Organizujeme pre nich aj hodiny rómčiny, divadelný krúžok, a tiež s nimi maľujeme. Okrem toho robíme workshopy aj v tunajších osadách. Ich zmyslom je, aby sa „naše“ deti stretli s deťmi v osadách a motivovali ich. Chceme, aby videli, že keď sa vedia dostať vyššie naše decká, tak aj oni môžu veriť tomu, že na to majú.

Ako vyberáte deti, ktoré sa zúčastňujú vašich letných táborov? 

Akurát dnes (začiatkom augusta 2022, pozn. red.) som si hovorila, ako sa doba zmenila. Tábory organizujem každé leto už tridsať rokov. Keď sme pred tými tridsiatimi rokmi s mužom hľadali rómske deti, ktoré by sa zúčastnili našich aktivít, bolo to oveľa ľahšie, pretože sa viac hralo a spievalo.

Dnes deti nevyrastajú v prostredí, kde sa spieva a tancuje. Ja som tak vyrastala, takže viem, že práve to ma inšpirovalo na celý život. Kapely, ktoré boli kedysi v každej rómskej osade, však nahradili chlapci, ktorí hrajú na „samohrajky a myslia si, akí sú úžasní umelci. Veľmi sa to pokazilo.

Ida Kelarová s deťmi z vylúčených komunít. Foto – archív IK

Takže tábormi sa snažíte vrátiť deti späť k rómskej kultúre.

Určite, pretože rómska kultúra je krásna a zaslúži si, aby zostala živá. Je to trochu môj boj proti kultúre dneška, ktorá kazí tú ozajstnú, pretože spomínané „samohrajky“ nepodporujú v deťoch tvorivosť.

Dnes nemôžem hľadať talenty podľa toho, kto je talentovaný a kto nie je, pretože aj keď deti talent majú, nerozvíjajú ho. Vyrastajú totiž v naprogramovaných akordoch. Na mládeži sa to odráža napríklad tak, že sa hanbí spievať.

Takže teraz hľadáme deti, ktoré si to zaslúžia a chcú na sebe pracovať. A keď dovŕšia pätnásť rokov, motivujeme ich, aby išli na stredné školy. Všetky deti od pätnásť do devätnásť rokov, ktoré v súbore aktuálne máme, sú študentmi. Od septembra budeme mať aj vysokoškolákov.

Ak deti z Čhavorenge nechcú odísť a plánujú ďalej študovať, spĺňajú cieľ nášho zboru, ktorým nie je len tanec a spev, ale aj vzdelávanie a zakladanie si funkčných rodín. My ich v tom podporujeme a pomáhame im.

Koľko detí je súčasťou tohtoročného tábora? 

Ako spevácke teleso sme zažili veľkú krízu počas covidu. Mali sme veľké šťastie, že sme deti udržali aspoň v takomto počte, no mnoho nám ich vypadlo a aj kvôli pandémii sa ťažko hľadajú.

Kedysi u nás bolo štyridsať detí, teraz ich máme dvadsaťštyri, no spievajú odušu, aby sa Čhavorenge nerozpadlo. 

Tento zbor funguje jedenásť rokov a vybudovali ho práve deti. Je výsledkom toho, že na sebe pracujú a nechcú to vzdať. Ja s mojím mužom a našim tímom im len pomáhame.

Letné tábory sú len jednou z množstva aktivít, ktoré pre rómske deti a mládež organizujete v rámci neziskovej organizácie Miret – Medzinárodnej iniciatívy pre rozvoj etnickej tvorby. Pamätáte si na moment, keď vám napadlo založiť ju?

Miret som založila v roku 1999. Predtým som pätnásť rokov žila v zahraničí, do toho mi zomrel otec, prišla Nežná revolúcia a po nej som sa vrátila do Česka. Dodnes som na svojho otca nesmierne hrdá, bol najlepším otcom na svete. Mal obrovské srdce, ale strašne sa hanbil na to, že je Róm.

Po návrate domov som o otcovi a jeho rómstve rozprávala pre nejaké médium. V našej rodine to však bolo veľké tabu. Prezradila som pravdu, ktorú som prezradiť nemala a začalo sa peklo. Pýtala som sa samej seba, čo sa vlastne deje. Prečo nemôžem hovoriť, že otec bol krásnym Rómom?  

Ida Kelarová s manželom Desideriom Dudžom. Foto – archív IK

V tom čase som spoznala môjho súčasného muža Desideria Duždu, s ktorým koncertujeme, hráme a vyučujeme. Založili sme kapelu mladých rómskych chlapcov a dievčat a veľmi úspešne s ňou obehli svet.

Následne som sa pustila do pátrania po tom, prečo ľudia tak škaredo rozmýšľajú o Rómoch. To ma priviedlo do osád a k deťom, ktoré ma inšpirovali natoľko, že som založila spevácky zbor.  

Pred pár rokmi ste sa stali svedkom udalosti, keď počas jedného z vašich táborov v Jiřetíně pod Jedlovou miestny obyvateľ vulgárne nadával deťom a strieľal do vzduchu. Polícia to vtedy odmietla riešiť. Ako ten prípad dopadol?

Bolo to prebudenie sa do reality, vždy som totiž verila, že musí existovať spravodlivosť. Mali sme tam päťdesiat detí, ktorých rodičom som sľúbila, že sa o nich budem starať, akoby som bola ich matkou. Takže mala som za nich obrovskú zodpovednosť. 

V tom tam začal nejaký šialenec strieľať a vulgárne nadávať nám a deťom. Boli sme pritom v uzavretom areáli podobnom tomuto v Mníchovskom potoku. Dotyčný to mal vymyslené a provokoval nás, bolo to strašné. Manžela chcel vyprovokovať, aby sa s ním pobil.

Keď sa to stalo, volala som na číslo 158. Hovor sme nahrávali, pretože sme videli, že niečo nie je v poriadku. Polícii som do telefónu povedala, že sme v nebezpečenstve, no policajti mali ešte jednu nahrávku – dotyčného, ktorý im volal už predtým, než prišiel strieľať.

Povedal im, že v areáli sú „cigáni“, ktorí robia bordel a že nemôže kvôli nám spať, čo však nebola pravda. Nikdy by som deťom nedovolila robiť hluk alebo čosi podobné. Vedia, že Čhavorenge musia reprezentovať na úrovni, aby si na nás nikto nič nenašiel.

Navymýšľal si naozaj šialenosti ešte predtým, než som zavolala. Keď som sa teda dovolala na políciu, už vedeli, že sme tam. A predstavte si, že policajti neprišli, aj keď som ich prosila, aby nám pomohli ochrániť deti. 

Rozhodla som sa, že to nenechám tak, pretože nie je normálne, aby bol takýto rasizmus ospravedlniteľný. Tri roky som jazdila do Děčína na súdy a verila som, že vyhráme. Súd sme však prehrali, dotyčný dostal pokutu šesťtisíc korún za výtržníctvo. 

Som človek, ktorý sa spoločnosti snaží pomôcť, aby sme medzi sebou našli mier a lásku. Je tu však obrovská nenávisť, nespravodlivosť, diskriminácia a rasizmus.

Ako sa z vášho pohľadu v posledných rokoch mení na Slovensku a v Česku atmosféra voči Rómom? 

To je ťažká otázka. Na Slovensko jazdím tridsať rokov a aj do osád, kde sa absolútne nič nezmenilo. Je to smutné, pretože som tam zažila tri generácie a nič sa nepohlo. Potom sú osady, kde vidím posun, ale je malý – napríklad, že obyvatelia majú v osade čisto alebo si opravujú domy. No toalety tam stále nemajú.

V niektorých osadách sa zmenilo to, že im v nich postavili školu. To však považujem za obrovský problém. Deti totiž žijú spolu v osade a potom idú spolu aj do školy. Nemajú sa od seba čo viac naučiť. Potrebujú sa dostať von z osád a chodiť do škôl s inými deťmi. Je šialené, že sú takto izolované.

Spevácky zbor Čhavorenge. Foto – archív IK

Do roku 2015 sme na Slovensko jazdili intenzívne, teraz som tu nebola sedem rokov. Som nesmierne sklamaná z toho, že som sa po toľkých rokoch vrátila a je to tu vlastne ešte horšie, než to bolo predtým.

Nie je to o tom, že Rómovia sú zlí, ale o prostredí, v ktorom žijú. Sú v ňom nevítaní, nechcení, nežiadaní a vystrčení na okraj spoločnosti. Myslím si, že nikto z nás by nebol lepší, keby pochádzal z takého prostredia. Vidím, čo to robí s deťmi, keď ich vezmem do prostredia, v ktorom sú vítané. 

No v Česku to nie je o nič lepšie, u nás sa vytvorili geta. Rómov vysťahovali z mestských centier za mesto. V centre a v parkoch rozmontovali lavičky, aby si tam odvykli chodiť a aby ich ľudia nestretávali.

Ľudia Rómov odsudzujú, no poznám takých, ktorí mali to šťastie a dostali sa preč z týchto get. Postavili sa na nohy a žijú kvalitný život. Na vašu otázku by som teda povedala, že situácia Rómov je horšia.     

Narodili ste sa do zmiešaného manželstva. Po otcovi ste zdedili rómsky pôvod, po matke zas nerómsky. Ktorá identita vám bola ako dieťaťu bližšia?

Myslím si, že som mala šťastie na obidve identity, ale bližšia mi je tá rómska, pretože je o slobode, pravde a otvorenosti a srdečnosti. A to platí aj u deciek.

Rómske deti sú emočne vyspelé, ale potrebujú vzdelanie. Nerómske decká majú zas v hlave „narvanú“ školu, ale duševne sú nevyspelé a uzavreté. Vždy hovorím, že je potrebné, aby sa tieto dva svety stretávali. O to sa snažím aj v rámci neziskovky Miret, ktorá na to vytvára priestor. 

Ako vás ako človeka so zmiešanou identitou vnímali Rómovia a ako Nerómovia? 

Vyrastala som v nerómskom svete, ale jazdila som k babičke na Slovensko, kam som sa nesmierne tešila. Bol to úplne iný svet.

Inak som totiž žila – ako sa hovorí – „gadžovsky“ život. Nepoznala som žiadneho Róma okrem otca a jeho rodiny, ktorí však svoje rómstvo zapierali. Okrem nich som nebola v žiadnej inej rómskej spoločnosti. Potom som sa odsťahovala do zahraničia a po smrti otca sa vrátila späť. Nasmerovalo ma to tak, že som sa úplne „prehodila“ na rómsku cestu. 

Organizujete medzinárodné hudobné podujatia, vediete spevácke zbory, založili ste Medzinárodnú školu pre ľudský hlas a so svojim partnerom aj skupinu Romano Rat (Romská krev), s ktorou koncertujete po celom svete. Váš otec Koloman Bitto bol tiež hudobníkom. Priviedol vás k hudbe on?

Áno, on – bol to obrovský hudobník. Miloval hudbu, bola pre neho všetkým. Keď som mala šesť rokov, vybavil mi hodiny na klavíri. V deviatich rokoch mi priniesol violončelo a povedal, že zajtra sa na neho začnem učiť hrať.

Ida Kelarová s deťmi zo speváckeho zboru Čhavorenge. Foto – Petr Chodura

Nepýtal sa ma, či chcem, ale vždy pri mne sedel a našiel si na mňa čas. Keď som už začala ako-tak hrať, tiekli mu od šťastia po tvári slzy. Raz mi dokonca povedal, že keď budem v živote robiť hudbu, umrie šťastný.  

Počas komunizmu ste boli nútená odísť z Československa do Veľkej Británie. ŠtB vás aj s manželom-cudzincom prenasledovala, pretože ho považovala za špióna. Čo sa vám vtedy dialo a ako ste to zvládali? 

Bolo to pre nás veľké sklamanie. Do tej doby som hrala v Divadle Husa na provázku a žila bohémsky umelecký život. Boli sme mladí a považovali sa za najväčšie hviezdy (smiech). Pre nás to bol únik od politiky, do ktorej som sa nikdy nestarala. O komunizme som vedela len to, že je, a že máme nejaké zákony, ktoré sa mi nepáčili. 

Potom som sa v Dánsku vydala za  Walesana a prišli sme späť do Československa. Kvôli tomu, že ho systém považoval za špióna, som musela chodiť na výsluchy. A zrazu som začala spoznávať komunistický systém, v ktorom som žila.

Nikdy som sa nechcela sťahovať. Vždy som bola hrdá na to, že som z Československa. Nemala som dôvod hovoriť, že sa mi tu nepáči, ale tie výsluchy mi dali zabrať. Povedali mi, že ma donútia odsťahovať sa, a to sa im aj podarilo. 

Neskôr ste žili v Dánsku a Nórsku, no v roku 1995 ste sa prišli späť do Česka. Prečo ste sa rozhodli vrátiť z krajín Západnej Európy?

Prišla revolúcia a pád komunizmu. Mohla som sa vrátiť do slobodnej krajiny. 

Kde beriete motiváciu pre všetko to, čo robíte?

Viem, že to má obrovský význam. Vidím deti, ktoré dostanú možnosti a to, ako sa vďaka nim menia. Samozrejme, niekedy by som s tým najradšej skončila, ale viem, že deti by to bez nás nedali, pretože rodičia im nemôžu dať viac, než dostali oni sami.

Tieto deti potrebujú pomoc, podporu a lásku. Je smutné, keď vyrastajú v osadách alebo getách a neskôr pri zakladaní si vlastných rodín opakujú to, v čom vyrastali.  

Koncertujeme aj s Českou filharmóniou a tieto decká na pódiu žiaria. Ľudia im tlieskajú v stoji. Myslím si, že potrebujú cítiť, že tu majú svoje miesto. Mali by byť hrdé na to, kým sú.

Koncert speváckeho zboru Čhavorenge s Českou filharmóniou. Foto – Petr Chodura

Ida Kelarová (66) Česká speváčka, hudobníčka, zbormajsterka a zakladateľka Medzinárodnej iniciatívy pre rozvoj etnickej tvorby (Miret). Každoročne organizuje umelecké tábory, jazykové a spevácke workshopy pre deti z vylúčených komunít. S manželom Desideriom Duždom založili kapelu Romano Rat (Rómska krv), s ktorou koncertujú po celom svete. Spolupracuje tiež s Českou filharmóniou. Za svoju hudobnú i vzdelávaciu činnosť získala viacero ocenení, okrem iných ocenenie Kráľovskej švédskej akadémie hudby.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Politika

    Rozhovory