Dejiny Rómov sú dejinami marginalizácie. Druhá svetová vojna odhalila protirómske postoje v plnej nahote. Nacistická ideológia založená na nadradenosti „bielej rasy“ a potláčaní práv menšín sa prejavila aj v perzekúciách Rómov a tieto prístupy môžeme právom nazvať genocídou.

Predpoklady pre uplatňovanie rôznych perzekučných prístupov vytvoril rozpad predvojnového Československa. Južné a východné oblasti Slovenska sa po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 stali súčasťou horthyovského Maďarska. Územie o rozlohe viac ako 10 miliónov kilometrov štvorcových s 860-tisíc obyvateľmi sa tak z večera do rána ocitlo v inom štátnom celku. Maďari žijúci na tomto území sa našli v jazykovo a etnicky domovskom štáte, no slovenské a české obyvateľstvo rovnako ako početná rómska a židovská menšina zrazu žili v krajine, ktorej jazyk nepoznali.

V marci 1939 došlo k vojenskému obsadeniu uvedených území, čo značne ovplyvnilo životné podmienky obyvateľov. Okrem iného sa začali zriaďovať evidencie „nepriateľských živlov“, do ktorých boli zaraďovaní príslušníci iných etník vrátane Židov a Rómov, rovnako ako politickí odporcovia režimu. Napríklad na Gemeri notariáty už na jar 1939 nariadili mestám a obciam, aby spravili súpisy rómskych obydlí a evidenciu Rómov.

Súčasne s evidenciou dochádzalo k dramatickému zhoršovaniu životných podmienok, čo celkom prirodzene vyvolávalo strach a neistotu. Podobne ako vo vojnovom Slovenskom štáte, aj Rómovia na obsadených územiach boli postupne vytláčaní zo spoločenského života, nesmeli vstupovať na verejné priestranstvá a navštevovať školy.

Prijatá legislatíva žandárom umožňovala vykonávať poriadkové razie v rómskych obydliach, zadržiavať „podozrivých“, kontrolovať zdravotný stav a nariaďovať dezinfekciu. Objavovali sa aj hlasy volajúce po sústredení rómskeho obyvateľstva do pracovných táborov, či po deportácii Rómov do koncentračných táborov v Nemecku a na ním okupovaných územiach.

Deportácie Rómov z okupovaných území

K vyostreniu došlo začiatkom roka 1944 po obsadení Maďarska nemeckým vojskom a následnom odstúpení Miklósa Horthyho. Do čela štátu sa dostal strany Ferenc Szálasi, vodca nacistickej Strany šípového kríža (Nyilaskerestztés párt).

Jeho nástup k moci sprevádzal presun veľkej časti Rómov do pracovných táborov a neskôr aj deportácie do koncentračných táborov. Odhaduje sa, že z územia vtedajšieho Maďarska – vrátane území zabratých Viedenskou arbitrážou – bolo deportovaných asi 25- až 30-tisíc rómskych mužov a žien.

Z okupovaných území východného Slovenska boli Rómovia sústreďovaní do Košíc a odtiaľ deportovaní do Komárna. Z južných území boli Rómovia internovaní priamo v komárňanskej vojenskej pevnosti. Z Komárna boli následne vypravované vlaky do koncentračného tábora Dachau, kde však zostala iba malá časť Rómov, väčšina z nich putovala ďalej do iných koncentračných táborov.

O osudoch týchto ľudí vieme veľmi málo. Kňaz Viktor Tomčányi sa pred niekoľkými rokmi rozhodol skúmať svoju rodinnú históriu a zistil, že časť predkov, ktorú deportovali do Dachau, bola neskôr prevezená do Ravenesbrȕcku alebo do Buchenwaldu. Jeho mama sa zachránila iba preto, že v čase deportácií bola príliš mladá. Vo Vrábloch bol z jeho iniciatívy osadený pamätník pripomínajúci deportácie Rómov.

Masaker deň pred Štedrým večerom

Koniec vojny bol na južných územiach mimoriadne krutý. Dochádzalo ku krajnému teroru a vyvražďovaniu rómskych komunít. Tragická udalosť sa stala v obci Slatina, ktorá bola v rokoch 1939 až 1944 súčasťou horthyovského Maďarska. 

V polovici decembra 1944 bola obec oslobodená postupujúcou sovietskou armádou, ale deň pred Štedrým dňom sa nemecké vojská vrátili. Nacisti obvinili Rómov z kolaborácie a rozobratia potravinových zásob, ktoré tam zanechali a rozhodli sa na nich kruto pomstiť.

Všetkých miestnych Rómov sústredili do domu Kolomana Fizika, ktorý zapálili. Ľudí, ktorí sa pokúšali z horiaceho domu utiecť, postrieľali. Zahynulo 56 rómskych mužov, žien a detí. Miestni obyvatelia ich na cintoríne pochovali do spoločného hrobu. Obec tam nechala postaviť pamätník, ktorý v roku 2006 združenie In Minorita revitalizovalo a doplnilo o mená zavraždených dohľadateľné na miestnej matrike.

Združenie si túto „vianočnú tragédiu“ pripomenie 20. decembra 2024 na miestnom cintoríne v Slatine. Aj táto spomienka totiž osemdesiat rokov po smutných udalostiach postupne upadá do zabudnutia.

Stále pritom platí, že krajina, ktorá zabudne na svoje dejiny, bude nútená prežiť ich opäť. Verím, že naša spoločnosť to nechce.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].