Kedysi hrával profesionálne futbal a dotiahol to až do vietnamskej reprezentácie a Ázijskej Ligy majstrov. Vyrastal však na Slovensku a keď prišiel do Hanoja, nepoznal jazyk ani stolovanie paličkami.

„Musel som začať s tým, že som jedol jedlo pre zahraničných hráčov, lebo domáce som jesť nevedel,“ spomína si Robert Dang Van na začiatky v pre neho novej krajine. „Paličky som omylom zapichol do ryže, čo je vo Vietname symbolom smrti.“

A hoci hovorí, že futbalisti vo Vietname zarábajú oveľa viac ako u nás, rozhodol sa vrátiť domov, pretože bolo pre neho dôležité, aby jeho deti vedeli po slovensky a poznali slovenskú kultúru. „Som Slovák. Narodil som sa tu, vychovali ma ako Slováka, chodil som na slovenskú školu, rozprávam po slovensky.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, v čom môže byť Vietnam pre Slovensko inšpiratívny; ako sa v dvadsiatich piatich rokoch naučil po vietnamsky a za ktorý klub dnes hrá ako „futbalový dôchodca“.

Váš otec je Vietnamec, mama Slovenka. Aký bol jeho príbeh príchodu na Slovensko?

Otec sa narodil v roku 1955, na Slovensko prišiel v roku 1977, keď mal dvadsaťdva rokov. Pochádzal z povojnovej generácie, preto si myslím, že jeho odchod bol čiastočne útekom. Po vojne tam pre neho už veľa možností nebolo. Nový režim a ťažké podmienky tlačili mnohých ľudí k odchodu, často aj proti ich vôli. Viem, že otcovi rodičia ho v tom podporovali – z piatich súrodencov zostali doma len dvaja.

Rozprával vám o dôvodoch odchodu?

O tomto sme sa veľmi nerozprávali, otec o tom nechcel hovoriť. Domnievam sa, že to bolo o povojnovej neistote a nátlaku režimu, ktorý v tom čase mnohí nepodporovali. Nie je to téma, ku ktorej by sa rád vracal.

Ako sa dostal až na Slovensko?

Cesta bola dlhá a náročná – išiel vlakom, čo trvalo týždne. Vtedy to bolo úplne iné ako dnes. Jeho súrodenci išli ešte ďalej do iných európskych krajín, otec vystúpil z vlaku na Slovensku. Mal asi dvadsaťdva rokov. Potom sa zoznámil s mojou mamou, ale detaily presne nepoznám.

Ako sa vyvíjal jeho život potom?

Na začiatku býval v ubytovni v Prievidzi, kde bolo veľa Vietnamcov. Chvíľu robil zvárača v bani. Potom sa začal venovať šitiu a nakoniec si otvoril vlastné krajčírstvo.

Keď prišli 90. roky, začali sa rozbiehať tržnice. Otec sa biznisovo preorientoval a začal predávať oblečenie, čo robí dodnes. Neviem presne ako dlho, ale možno je to už aj päťdesiat rokov. Baví ho to, stále chodí do práce, nechce byť doma. Vietnamci sú veľmi pracovití, nevedia si predstaviť len tak sedieť doma bez práce.

Aký je vzťah vašich rodičov?

Naši už nie sú spolu. Rozviedli sa, keď som mal asi deväť rokov. Pri vietnamských mužoch, ktorí si zobrali Slovenky sa to stáva pomerne často. Mám pocit, že väčšina zmiešaných slovensko-vietnamských manželstiev z tejto generácie končí rozvodom.

Prečo myslíte, že tomu tak je?

Myslím si, že je to tým, že vietnamskí muži veľa pracovali a skoro nikdy neboli doma. To spôsobilo, že medzi partnermi vznikala priepasť a aj istá voľnosť, hľadali si iné cesty. Možno to na začiatku bolo pekné, ale kultúrne rozdiely sú veľké. Sú to dva úplne odlišné svety.

Ako ste vyrastali po rozvode?

Sme traja súrodenci – starší brat, mladšia sestra a ja. Ja a brat sme zostali s otcom. Sestra bola ešte malá, ona zostala s mamou.

Ako ste to prežívali?

S bratom bolo pre nás prirodzenejšie ostať s otcom, bolo nám s ním dobre. Navyše, mamina si našla nového partnera, čo nás k otcovi pritiahlo ešte viac. Napriek tomu, že rodičom vzťah nevyšiel, ostali priateľmi a žiadna nenávisť medzi nimi nie je. Zvládli to super.

Vo vašom živote má dôležité miesto šport, ako ste sa k nemu dostali?

Ja aj brat sme boli športovci. Začínali sme gymnastikou v Prievidzi, ale potom nás to ťahalo viac k futbalu. Chodili sme do športovej futbalovej triedy, kde sme mali tréningy ráno aj poobede. To bolo skvelé obdobie.

V tom čase sa inakosť vnímala výraznejšie ako dnes, špeciálne v detských kolektívoch. Aké to bolo v Prievidzi?

Prievidza bola špecifická, bolo to dosť ťažké mesto, pokiaľ ide o detstvo. Navyše, iste si spomínate, že v 90. rokoch nastal rozmach skinheadov. Takmer každý chalan mal „bomberu“ (letecká bunda, ktorá bola typickým oblečením prívržencov hnutia skinheads, pozn. red.) a bol vystrihaný na krátko. Prievidza bola vtedy dosť rasistické mesto a ja som sa niekedy bál ísť po ulici.

Zažili ste si prejavy tohto hnutia na vlastnej koži?

Áno, veľakrát. Nie fyzicky, skôr v podobe narážok a nadávok. Najhoršie bolo, keď to prišlo od kamaráta, hoci to bolo zo srandy. Tváril som sa, že mi to nevadí, ale bolelo to. Vždy som sa pýtal sám seba, prečo to musím každý deň znášať.

A ako to vnímate teraz?

Stále sa to deje. Hrávam futbal za FK Kozmos a keď sme niekde na vidieku, človek si občas „užije“. Pokrikujú na mňa, nech idem domov do Vietnamu a že som „šikmoký“ alebo Číňan. A keďže ako klub vyznávame hodnoty slobody a tolerancie, často na nás pokrikujú aj slovami „buzeranti“ a podobne. Už to však beriem inak.

No stále sa to deje aj medzi kamošmi. Hoci sa tvária, že to myslia zo srandy, nie je pekné počúvať to. Očakával som, že vzdelaní ľudia to budú vnímať inak, ale nie vždy to tak je. Odmietanie inakosti je tu stále cítiť a asi to tak aj stále bude.

Bojíte sa toho kvôli vaším deťom?

Áno, práve preto sa bojím vychovávať na Slovensku mojich synov, hoci som sa sem vrátil práve preto, aby tu vyrástli.

Ťažko sa o tom rozpráva. Mali by sme hovoriť o dobrých veciach, no na druhej strane je dôležité pomenovať na rovinu, čo sa deje. Mnohí sa boja povedať to nepekné, lebo majú obavu, čo si o tom pomyslia kamaráti a či to bude vnímané ako „kydanie“ na Slovensko. No podobné zlo a nenávisť nie je len tu, je to všade.

Narodili ste sa na Slovensku. Cítite sa ako Slovák?

Ja som Slovák. Narodil som sa tu, vyrastal som tu, vychovali ma ako Slováka, chodil som na slovenskú školu, rozprávam po slovensky. Po vietnamsky som sa naučil až okolo dvadsaťpäťky. Predtým, než som išiel hrať futbal za Vietnam, som v tejto krajine nikdy nebol. Ani jesť paličkami som nevedel.

Čo vás formovalo?

Od začiatku som bol najmä športovec, už na strednej škole. Začal som študovať na obchodnej akadémii, ale potom som prešiel na externé štúdium, pretože som ako športovec dostal výnimku.

Na prvom mieste bol u mňa futbal, a to od detstva. Hneď po škole som sa dostal medzi mužov a potom to už bolo každý deň len o futbale. Samozrejme, svoje urobila aj puberta, ktorá nás popri futbale lákala na zábavu a alkohol. To býva častý problém mladých športovcov, keď nie sú úplní profesionáli. Tretia liga často znamená, že po zápase idete na pivo a máte veľa voľného času. To sa podpisuje na životnom štýle.

Tak ste fungovali aj vy?

Dlho som tak žil. Potom som zistil, že v zahraničí sa s deťmi pracuje inak a u nás chýba osveta. Veľa mladých si neuvedomuje, čo sa môže stať, ak nemajú správne vedenie. Ja som bol podobný, otec veľa pracoval a nebol doma, takže to nebolo ideálne. Keď prišiel, všetko muselo byť v poriadku, no tým to haslo.

Mám však staršieho brata, ktorý ma vedel „dať do laty“, keď už toho bolo priveľa. Držal nado mnou ochrannú ruku, ktorá ma vedela zastaviť, keď som to preháňal. Bol som dosť veľký rebel. Je dobré, že som sa včas spamätal a odišiel, inak by to nedopadlo dobre.

Malo vaše rozhodnutie zmeniť zásadne život nejaký konkrétny dôvod?

Bola to viac-menej náhoda. Zranil som si členok, a to ma prinútilo prehodnotiť kariéru. Futbal sa mi už nedaril tak ako predtým a zrazu prišla ponuka odísť do zahraničia. Otec chcel, aby som šiel do Ázie, myslel si, že tam budem mať lepšiu budúcnosť. Tak som si zbalil tašku a odišiel do Vietnamu.

Ako ste sa tam dostali?

Otec poznal jedného futbalového manažéra z Vietnamu. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že to skúsim. Mal som vybavené mužstvo, kam som mal ísť na skúšku – ukázať sa. Po skúške mi ponúkli zmluvu.

Aké to bolo?

Bola to veľká zmena. Prišiel som do Hanoja a hneď som chcel ísť naspäť. Bolo to tam úplne iné ako na Slovensku. Všetko bola pre mňa nové a neznáme. Už na letisku som si pomyslel, že to nezvládnem.

Nakoniec som tam hral desať rokov. Zo začiatku som nemal ani vietnamské občianstvo, ale keď sa mi darilo, vybavili mi ho. To bolo veľké uznanie, pretože získať vietnamské občianstvo nie je jednoduché.

Boli vaše podmienky športovca lepšie ako na Slovensku?

Určite. Peniaze boli diametrálne odlišné ako na Slovensku, až som bol v šoku. Zahraničných hráčov platili v dolároch a tie sumy boli desaťkrát vyššie ako doma. Nemohol som tomu uveriť.

Spomínali ste, že keď ste prišli do Vietnamu, nevedeli ste jazyk. Ako ste tam fungovali?

Mal som tlmočníka. Bolo to celé dosť zvláštne – napríklad aj jednoduché veci ako stolovanie. Nevedel som používať paličky, nepoznal som vietnamské jedlo.

Otec vás k tomu doma neviedol?

Veľmi nie. Otec málokedy varieval tradičné vietnamské jedlo, takže aj to som sa musel naučiť. Keď sme neskôr prišli do vietnamskej rodiny, všetko jedlo sa kládlo na zem a každý si bral, čo chcel. Ja som musel začať s tým, že som jedol jedlo pre zahraničných hráčov, lebo to vietnamské som jesť nevedel.

Ak odhliadneme od kultúrnych rozdielov, žilo sa vám tam dobre?

Bolo to skvelé. Za desať rokov vo Vietname som nemal žiadnu negatívnu skúsenosť, či už finančne, alebo čo sa týka cestovania. Bolo to o triedu lepšie ako doma na Slovensku. Jediné negatívum, ktoré tam bolo cítiť, bol komunizmus – vo Vietname jednoducho nebola voľnosť ako u nás.

Ako sa to prejavovalo?

Napríklad nás zavreli do kempu na tri dni a nemohli sme odtiaľ odísť. Mohli sme ísť von, ale museli sme sa vrátiť do deviatej večer. Kontrolovali, či máme zhasnuté svetlá v izbách, a ak sme nemali, zobrali nám telefóny, aby sme sa nesústredili na hranie hier alebo volanie. Prekážalo mi to, ale neskôr som to pochopil. Nerobili to kvôli zahraničným hráčom, ale kvôli domácim Vietnamcom. No kontrolovali všetkých, aby to bolo spravodlivé.

Ku ktorej partii hráčov ste mali bližšie, k domácim alebo zahraničným?

Na začiatku som bol viac so zahraničnými, hlavne Brazílčanmi a Afričanmi. S Vietnamcami som si nebol až tak blízky, no časom sa to otočilo. Od seba nás delil aj fakt, že hoci som mal „tvár Vietnamca“, zarábal som ako zahraničný hráč, čo domácim veľmi vadilo.

Bol v platoch domácich a zahraničných hráčov tak veľký rozdiel?

Áno, bol veľký. Zahraniční hráči mali niekedy aj desaťkrát viac ako domáci. Bolo to bežné a prirodzene im to vadilo.

Ako ste sa naučili po vietnamsky?

Najskôr som mal tlmočníka, ale jeho angličtina bola zlá. Tak som sa začal učiť po vietnamsky z bežného života, najmä keď som začal chodiť von s vietnamskými spoluhráčmi.

Učil som sa aj kvôli tomu, aby som mohol v krajine fungovať ako domáci. Rozdiel v prístupe je už v takých bežných situáciách, ako sú nákupy. Keď nehovoríte po vietnamsky, ste automaticky turista a dostanete vyššiu cenu. Tiež som si uvedomil, že keď som nevedel jazyk, vynechávali ma v klube z niektorých udalostí.

Hral rolu aj fakt, že ste „iba“ polovičný Vietnamec?

Hralo, ale keď som spoluhráčom ukázal, že som lepší na ihrisku, prijali to, hoci to nebolo ľahké. Tréningy boli náročné, hlavne kvôli horúčavám, na ktoré som nebol zvyknutý. Na začiatku mi často bývalo zle, vonku bolo 40°C. Časom som sa adaptoval a podarilo sa mi získať vietnamské občianstvo, čo mi veľmi pomohlo, lebo som už nebol považovaný za zahraničného hráča. To mi otvorilo dvere do lepších klubov.

Zažil som však aj opačný rasizmus, keď ma volali „viet kiu“, čo znamená miešanec. Keď som zistil, čo to slovo znamená, začalo mi to prekážať, hoci dovtedy som si to nevšímal. Bolo to zvláštne – doma som bol pre Slovákov Vietnamec, vo Vietname som bol zasa Slovák. Úplne doma som nebol nikde.

Predpokladám, že najnáročnejšie to bolo v reprezentácii.

Keď som sa dostal do reprezentácie, cítil som, že nechcú „polovičných“, chceli tam mať „čistých“ Vietnamcov. Ja a pár ďalších „polovičných“ hráčov sme síce boli súčasťou tímu, ale veľa šancí sme nedostali. Teraz sa to trochu posunulo, už začínajú hrávať aj brankári, ktorí sú „poloviční. Postupne sa teda atmosféra mení aj vo Vietname.

Počas vášho pôsobenia vo Vietname ste si tam našli manželku. Ako vás prijala jej rodina?

Zo začiatku to bol veľký problém. Keď som ju chcel pozvať na výlet, musel som o tom informovať jej rodičov – chceli sa so mnou stretnúť.  Najprv ju teda so mnou nepustili. Mysleli si, že som len nejaký futbalista, ktorý si chce užiť. No keď videli, že náš vzťah pretrváva, postupne ma začali prijímať. Nakoniec som sa k nim nasťahoval a vo Vietname sa narodili naše deti.

Ako ste sa naladili na život vo vietnamskej komunite?

Bolo to pre mňa úplne nové. Pamätám si, ako som prišiel do rodiny, podal som babke ruku a dal jej pusu na líce, čo je vo Vietname neprípustné. Všetci zostali šokovaní.

Ako som spomínal, nevedel som používať paličky a omylom som ich zapichol do ryže, čo je vo Vietname symbolom smrti. Musel som sa veľmi rýchlo prispôsobiť ich kultúre, aby som mohol fungovať.

Zrejme vám muselo pomôcť, že ste mali partnerku z vietnamskej komunity.

Bola pre mňa veľkou oporou. Pomohla mi adaptovať sa, naučila ma kultúru a všetko potrebné. Bez nej by som tam vydržal len veľmi krátko. Pomohla mi pochopiť veci, ktoré som nevedel – napríklad aj ako sa správne správať v ich spoločnosti. Aj vďaka nej som sa začal cítiť pohodlnejšie, začal som viac chodiť von s Vietnamcami a integroval som sa medzi nich.

Vzali ste sa teda po troch rokoch, čo ste sa poznali?

Áno, vzali sme v roku 2011. Podmienkou bolo, že keď sa vezmeme, po mojej futbalovej kariére sa vrátime spoločne na Slovensko. Samozrejme, táto dohoda bola dobrovoľná a manželka súhlasila.

Nechcel som riešiť situáciu, keď by sme sa museli rozísť kvôli vzdialenosti, tak som povedal, že všade kam pôjdeme, pôjdeme spolu ako rodina.

Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Kvôli deťom. Po slovensky nevedeli ani slovo, rozprávali „len“ po anglicky a po vietnamsky. Chcel som, aby získali vzdelanie na Slovensku, lebo – hoci sú vo Vietname dobré školy – bolo pre mňa dôležité, aby sa naučili po slovensky. Teraz si vyčítam, že som mohol vo Vietname ostať dva-tri roky dlhšie, ale chcel som, aby moje deti mali silnejší vzťah so Slovenskom.

Ako ste vnímali návrat na Slovensko?

Úprimne, bol to trochu šok. Myslel som si, že Slovensko bude iné, ale vrátil som sa do toho istého chaosu, ktorý tu bol predtým. Nehejtujem, ale Slovensko je v mnohých veciach pozadu.  

Ako sa darí vašej manželke?

Snaží sa. Chodí na hodiny slovenčiny k učiteľke, ale je to pre ňu ťažké, pretože väčšinou je v kontakte s vietnamskou komunitou. Robí ale pokroky.

Profesionálny futbal už nehráte.

Nie, mám 40 rokov a v Európe som tým pádom považovaný za futbalového dôchodcu. Vo Vietname by som pokojne mohol hrať ďalej. Tam sú aj oveľa lepšie podmienky na regeneráciu, u nás je to iné. Tu sa viac hrá na vek než na to, ako sa človek o seba stará.

Začali ste sa realizovať v gastro biznise.

Na Slovensko sme prišli bez očakávaní s tým, že uvidíme, čo bude. Naším hlavným cieľom bolo, aby deti chodili do školy. Prvý rok sme cestovali a venoval som sa golfu. Potom sme sa rozhodli, že chceme niečo robiť. Manželka prišla s nápadom otvoriť reštauráciu, lebo sa jej nechcelo len tak posedávať. Najprv sme to skúsili v Prievidzi, potom sme sa presunuli do Bratislavy. Otvorili sme bistro Laila house, čo bola výzva, ale ide to. Teraz uvažujeme aj nad vietnamskými potravinami.

Futbal ste však nezavesili na klinec úplne.

Keď som sa vrátil na Slovensko, chvíľu som hrával za obec Vištuk. Pôvodne som chcem mať po 12 rokoch neustáleho hrania pauzu, no kamarát ma zavolal hrať, a tak som šiel. Bolo to však dosť ďaleko a ja som chcel tráviť viac času s deťmi. Neskôr ma zavolal do Podgastu influencer Čoje, kde sme sa rozprávali o jedle a o futbale. Následne mi navrhol, či sa nechcem prísť pozrieť na tréning FK Kozmos. Dnes za Kozmos hrám a som veľmi rád, že som to spravil.

Hráte vo voľnom čase, je to šiesta liga, čo vás na tom tak baví?

V Kozmose sa pohybujú super ľudia, nie sú tam žiadne stresy ani tlaky spôsobené peniazmi. Je to úplne iné ako v iných kluboch, kde mnohí chalani hrajú práve kvôli peniazom. V Kozmose je to o radosti z hry. Hoci mám 40 rokov, na zápasoch viem stále konkurovať mladším chalanom, a to ma tiež teší. Skrátka, je tam skvelá atmosféra, kde ide hlavne o hru a zábavu.

Zo začiatku som nevedel, do čoho idem, ale postupne som zistil, že Kozmos je nielen o futbale, ale aj o tolerancii a o princípe „ži a nechaj žiť.“ To si veľmi cením.

Navyše, fanúšikovia Kozmosu sú úžasní. Nedá sa to porovnať so žiadnym iným klubom. Keď človek vidí, ako fandia, či sa klubu darí alebo nie, je to neuveriteľné. Aj keď často prehráme, pozriem sa na fanúšikov, potom na súperov a poviem si: „Tak kto koho porazil?“

Robert Dang Van Bývalý futbalový reprezentant s vietnamsko-slovenskými koreňmi. V detstve sa venoval futbalu na Slovensku, neskôr pokračoval v najvyššej vietnamskej lige. Počas kariéry hral za kluby ako Hải Phòng, Thanh Hóa, Becamex Bình Dương a Thành phố Hồ Chí Minh. S klubom Becamex Bình Dương dosiahol veľké úspechy, keď dvakrát vyhrali V-League (2014, 2015), a tiež získali národný pohár. Hral aj v Ázijskej lige majstrov. Bol tiež hráčom vietnamskej reprezentácie. Po roku 2018 futbalovú kariéru ukončil a vrátil sa na Slovensko. Dnes vedie vietnamské bistro Laila House a vo voľnom čase hrá futbal za FK Kozmos.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].