Málokto si vie predstaviť, že by Róm v seriáli stvárňoval doktora, tieto postavy si diváci spájajú s ľuďmi bielej pleti, vraví herec košického Národného divadla.

František Balog v košickom Národnom divadle. Foto – archív FB

Vyrastal v detskom domove v Šarišských Michaľanoch a hovorí, že to bola dobrá príprava do života. „Naučilo ma to rozoznávať medzi dobrom a zlom, a tiež dôverovať, ale preverovať,“ spomína si František Balog.

Od piatich rokov spieval v súbore Sloníčatá, no počas štúdia muzikálového herectva zistil, že ho viac baví činohra. Vraví, že v herectve sa našiel vďaka pedagógom, ktorí ho „nainfikovali“ divadelným umením.

V rozhovore sa okrem iného vysvetľuje, akého človeka z neho spravil detský domov, prečo napísal hru sám pre seba a aj to, či sa necíti byť uväznený v type postáv, ktoré si ľudia spájajú s Rómami.

jednom z rozhovorov ste povedali, že ste vašej biologickej mame vďačný za to, že sa vás po pôrode vzdala. Ako ste to mysleli?

Už pár rokov som v kontakte so svojou biologickou mamou, mali sme teda dostatok času sa o tom celom porozprávať. Dala ma do sociálnej starostlivosti, lebo jej to vtedy prišlo ako lepšie riešenie. Nevedela by mi poskytnúť zázemie, aké som dostal v detskom domove – najmä také ubytovanie, dostatok jedla a socializácie. Pomohla tým sebe aj mne.

Je rada, že sa mi darí a že som sa dostal medzi majoritu. Keby si ma nechala, asi by som stále žil v osade v Betlanovciach v malom domčeku. Ale možno by som bol aj tak šťastný, pretože by som nepoznal môj aktuálny život.

Ako vyzeral váš bežný deň v detskom domove?

Keď sme boli mladší, museli sme si po raňajkách upratať izbu, no inak bolo našou jedinou starosťou poriadne sa vonku vyblázniť.

Tak sme sa doobeda šaleli, potom bol obed a po ňom sme mohli ísť zahrať si niečo do telocvične, pozerať televízor, hrať sa s legom alebo si kresliť. Vždy o 17:30 bola večera. Na nás, ktorí sme väčšinou behali po vonku, vychovávateľky opakovane kričali večeraaaaaa, aby sme nemeškali. Po večeri sa vždy išlo do „prezuvárky“ – veľkej spoločnej miestnosti, kde sme si po celom dni vyčistili topánky. Pred spaním sme pozerali Večerníček a po ňom išli rovno do postele.

Keď sme už boli starší a mohli sme byť po večeri vonku aj dlhšie, začali nám čuchať ruky, či náhodou nesmrdia od cigariet alebo kontrolovať, či nepašujeme dovnútra alkohol.

Počas pracovného týždňa sme vstávali o 6:00 a po raňajkách sme smerovali rovno do školy. My, ktorí sme navštevovali základnú školu v Šarišských Michaľanoch, sme chodili spolu. Obed sme nemali v škole, ale až v detskom domove a po ňom nasledovalo ďalšie vyučovanie, keď nám vychovávatelia vysvetľovali učivo a robili sme si domáce úlohy.

Stále som v kontakte s mojimi vychovávateľmi a vraj sa to celé pomenilo. Teraz sa deti učia aj variť – pripravujú obedy a večere, viac upratujú a starší chovanci dozerajú na mladších. Niekedy musia suplovať úlohu vychovávateľa, pretože tí trávia „papierovačkami“ omnoho viac času ako predtým.

Je to veľký rozdiel oproti minulosti?

Áno a nielen rozdiel, ale podľa mňa aj problém. Keď som bol v náhradnej starostlivosti ja, nebola ešte tak zaťažená administratívou ako teraz. Z toho, čo mi hovorili moji vychovávatelia, tvoria dnes asi 80 percent ich práce administratívne záležitosti. Musia písať také aj onaké veci a niekedy kvôli tomu ide starostlivosť o deti bokom.

Aký František vyšiel z detského domova? Ako by ste ho opísali?

Ako malý chlapec som bol v mnohých rodinách a v rôznych sociálnych pomeroch. Všade to bolo iné. Rodičia mali svoje deti, videl som, ako ich vychovávajú aj ako sa tie deti potom správajú ku mne. To mi ukázalo, že všade to funguje rozdielne a na každého platí niečo iné. Tiež ma to naučilo, aká dôležitá je tolerancia.

V domove sa nám často venovali starší chovanci, ktorí nás chceli poriadne pripraviť „na reálny život“, čiže občas boli striktnejší a prísnejší. Fungovali sme na princípe: Ak urobíš ty niečo pre mňa, tak urobím aj ja niečo pre teba. Najmä ma ale naučili rozoznávať medzi dobrom a zlom, a tiež dôverovať, ale preverovať.

Vždy bol však všade prítomný humor. Stále sme sa na niečom smiali a vedeli sme odľahčiť ťažšie situácie. To mi určite zostalo a teraz to praktikujem aj pri výchove môjho syna. František Balog, ktorý vyšiel z detského domova, určite vie, že s humorom a úsmevom na tvári to ide vždy lepšie.

Prejavovali ste sklony k herectvu už ako dieťa?

Rád som ostatných zabával, pripravoval si vystúpenia a robil grimasy, no moja umelecká cesta sa začala spevom.

Raz prišla pani riaditeľka s tým, že potrebuje na nejakú pesničku hlas mladého chlapca. Jeden vychovávateľ jej povedal, že náš malý Ferko celkom slušne spieva.

Vedel to, lebo hrával na akordeón v našej kultovej klubovni a ja som s ním rád spieval ľudové pesničky. Obsadili ma a tak som sa stal súčasťou speváckeho zboru Sloníčatá. Po čase sme vystupovali po celom Slovensku aj v zahraničí.

Nebolo toho na vás v takom mladom veku príliš?

Niekedy áno, keď sme sa často presúvali z miesta na miesto, bolo mi z  neustáleho cestovania zle od žalúdka. No užíval som si stretávanie so známymi umelcami, akými bola napríklad Helenka Růžičková, aj pozornosť z každej stany. Vždy sa mi páčilo byť na očiach.

Ako ste z tejto umeleckej cesty odbočili na hotelovú akadémiu?

Po základnej škole sa rozhodovalo, či pôjdem na konzervatórium alebo nejakú inú umeleckú školu. Pani riaditeľka zhodnotila, že v takom nízkom veku je to zbytočné a mal by som skúsiť niečo, vďaka čomu si najprv zarobím. Spoločne sme tak vybrali „hotelovku“.

Bola to pre mňa výzva, pretože v tom čase som bol dosť mľandravý a neustále mi niečo padalo z rúk, ale na počudovanie ma to začalo baviť. Urobil som si aj barmanský kurz a začal som súťažiť. Chvíľu som si myslel, že budem spievajúci barman niekde v luxusnom hoteli, pretože popri škole som stále chodil vystupovať so súborom Sloníčatá.

A herectvo stále nič?

To prichádza na rad teraz. Po hotelovej akadémii prišlo rozhodovanie sa, čo idem ďalej robiť. V hre bola vysoká škola, konzervatórium alebo upustiť od umenia a pokračovať v práci barmana.

Išiel som skúsiť prijímacie skúšky na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kam som sa nedostal. Druhá voľba bolo rómske konzervatórium v Košiciach, tam som sa dostal, no spev sa študovať nedal. Poslali ma na herectvo so slovami, že tam mám spevu aj tanca až-až.

Nechal som sa takto unášať. Netušil som, čo z toho bude, ale verím na osudovosť, takže som sa na to dal. A vďaka výborným pedagógom, ktorí ma doslova nainfikovali divadelným umením, som sa v herectve našiel.

Takže kariéru spievajúceho barmana ste zavesili na klinec?

Presne tak. (Smiech) Po absolvovaní konzervatória som sa s malou dušičkou prihlásil na Vysokú školu múzických umení v Bratislave na muzikálové herectvo, ktoré tam práve v tom roku otvorili. Ani by som o tom nevedel, povedal mi o tom spolužiak. Prijali ma hneď na prvý pokus, dokonca som mal najviac bodov.

Spätne si myslím, že mi pomohlo to, že som si ponechal rómsku identitu a predniesol na prijímačkách texty rómskych autorov. Zaujal som ich, lebo som bol iný a možno hralo rolu aj to, že som sa za svoje Rómstvo nehanbil. Za to vďačím najmä mojej pedagogičke z konzervatória Daniele Šilanovej, ktorá nás povzbudzovala, aby sme majorite viac ukazovali našu prózu aj poéziu, pretože môže kvalitou konkurovať aj tej ich.

Aké boli vaše herecké začiatky? Čo bola pre vás najväčšia výzva?

Učenie sa toľkých textov naspamäť. Začal som sa obávať, či mám vôbec hlavu na to, aby som sa toho toľko naučil. Predtým som mal skúsenosti len s pesničkami, ale to je niečo iné. Pamätám si, že keď som videl ťažšie scenáre, uvažoval som, či je toto pre mňa. Prvý rok som mal čo robiť, no nakoniec som sa s tým nejako popasoval.

No napríklad ešte na škole sme mali v jeden deň odohrať tri rôzne inscenácie. Ja som počas prvej začal rozprávať monológ z tretej. Vôbec som si to neuvedomil a smelo som pokračoval, keď vtom režisér zastavil hru a zakričal na mňa: „Fero ty ideš monológ z inej hry!“ (Smiech) Všetci spolužiaci sa náramne zabávali.

Ale výpadky mávam doteraz. O mojej improvizácii na javisku by kolegovia vedeli rozprávať. Volajú to Ferova vlastná tvorba. Niekedy jednoducho príde okno a vy musíte rýchlo zaimprovizovať – povedať text vlastnými slovami. Najhoršie je, keď to kolegovia zistia, začnú sa rehotať a rozosmejú aj vás. To sa, samozrejme, stáva minimálne, ale aj herec je len človek, nie stroj.

Ovplyvňuje z vášho pozorovania to, že ste Róm, výber rolí, do ktorých vás obsadzujú?

Túto sezónnu konečne nastala výnimka, no normálne určite áno. Väčšinou ma obsadzujú do postáv, ktoré sú buď rómske alebo sú to Španieli, Taliani či Latinskoameričania. Buď to pripisujem tomu, že som tmavší alebo tomu, že som komik.

Ale asi si dramaturgovia a režiséri vstúpili do svedomia, lebo naposledy mi pridelili shakespearovskú postavu, ktorá vôbec nesúvisí s Rómstvom a myslím, že som sa tejto šance chopil veľmi dobre. No musel som si na ňu počkať až 15 rokov.

Neboli ste z toho otrávený?

Bol. Ja som to neraz aj nahlas povedal, keď bola prvá čítacia skúška v divadle: „No, pán režisér, pekne ste ma obsadili, tak prvoplánovo.“ Oni sa väčšinou zháčia alebo nevedia, čo povedať, prípadne sa ospravedlnia. Väčšinou sa pri tom zasmejem, ale chcem im dať najavo, že moje postavy nemusia súvisieť s mojou farbou pleti. Keď môže hrať černoch postavu Rómea alebo Ježiša, prečo by ich nemohol aj Róm?

Pomaly sa to zlepšuje – maličkými, mesiačikovými krokmi. Mnohí si nevedia predstaviť, že by Róm hral hlavnú postavu alebo postavu doktora či právnika, ktorá je zvyčajne spájaná s ľuďmi bielej pleti. Vidieť to aj v slovenských filmoch a seriáloch, kde rómski herci hrajú buď Rómov alebo negatívne vedľajšie postavy. Málokedy niečo pozitívne.

Ako sa pred vystúpením pripravujete na rolu?

Snažím sa vždy mať nad postavou nadhľad, ako keby som sa na ňu díval z výšky. Nechcem byť doslova v nej, lebo to nerobí dobrotu. Potom si to prenášate aj do súkromného života a neviete to oddeliť.

Predstavím si, ako postava rozmýšľa, rozpráva, kráča a premietnem si to na seba, ale nechcem ňou žiť alebo sa na ňu premeniť inde ako na javisku. Keď dohráme, som zasa „len“ František. Preferujem Čechovovu metódu, ktorá sa nevžíva do postavy o nič viac, ako je potrebné. (Antonin Pavlovič Čechov bol ruský lekár, dramatik a spisovateľ, pozn. red.)

Máte ešte pred vystúpením stres?

Aj po tých rokoch cítim pred príchodom na javisko vibrovanie v celom tele, ale akonáhle som na ňom, viem, že som „doma“ a začnem si to užívať.

Mali ste nejakú rolu, do ktorej sa vám ťažko vciťovalo?

Prekvapivo to bola komická postava, ktorej charakteristickým prvkom bolo, že sa stále smiala. Prirodzené smiatie na javisku je jedna z najťažších vecí. Na skúškach som sa musel dookola rehotať, až som z toho dostal blok.

Cítil som sa tej postavy tak presýtený, že to jednoducho nechcelo fungovať. Nakoniec som sa zaprel a uhral som to, ale necítil som ju. Je to zvláštne, lebo som komik a normálne sú takéto postavy pre mňa. No toto bolo veľmi silené a bál som sa, že to nebude pôsobiť prirodzene, ale trápne.

Máte nejaký herecký sen?

Nemám niečo konkrétne, no veľmi rád by som si zahral nejakú zvrátenú postavu vo filmovom priemysle. Napríklad psychológa, ktorý je v skutočnosti vrahom. Nech to nie je prvoplánové a nech diváci vidia, ako tá postava premýšľa a premýšľajú spolu s ňou. To by som si rád vyskúšal.

Od herectva ste prešli k scenáristike. Prečo?

Po rokoch v kamennom divadle som sa dostal do stereotypu. Mal som dojem, že všetko robím rovnako a cítil som sa trochu „zacyklený“. Chcel som si to skúsiť aj z druhej strany. Skúsiť, aké je to riadiť veci a ľudí a vyberať hry podľa seba. Tak som založil občianske združenie Divadlo Actor Košice.

V roku 2016 sme získali priestory, nabral som 20 ochotníkov – hercov aj študentov konzervatória ‚ a začali sme spolu vyberať, do akých inscenácií sa pustíme. Na nich som sa učil, aké je to byť dramaturgom aj režisérom. Chudáčikovia moji. (Smiech)

Ale klapalo to, tak sme začali vystupovať. Najprv so slovenskou klasikou Mastný hrniec od Júliusa Barč-Ivana, potom sme prešli do ruskej drámy Svadba od Čechova, až po také absurdné drámy ako Stroskotanci od Slawomira Mrožeka.

A k scenáristike som sa dostal, keď som mal potrebu vypovedať svoj príbeh. Tak vznikla moja autorská monodráma Róm z perinky alebo Enter the Majority. Je to autobiografická inscenácia a stand-up komédia. Napísal som ju v roku 2018 a teraz v lete bude mať na Kremnických gagoch stú reprízu.

Aké bolo písať rolu sám sebe?

Zaujímavé. Mal som v ruke pohár vína, sedel som za počítačom a písal ako šialený. Išlo to samo, všetko to boli moje historky zo života, ktoré som predtým rád rozprával kolegom a kamarátom. Prvú verziu som mal hotovú za jeden večer a potom prišla dramaturgická fáza, kde som niektoré časti upravil, niektoré prehnal a iné zase skresal, aby to bolo divadelnejšie. Potom som podal žiadosť o finančný grant a vyšlo to. Moja prvá autorská hra bola na svete.

Urobili sme skúšobný proces, kde som skúšal sám s kamerou a potom som si to pozeral a vyhodnocoval. Niekedy som si povedal: „Dobrá práca, Fero!“ Inokedy som si zasa vravel: „Ježiš Mária, Fero, to je čo?“ (Smiech)

Keďže hru ste si sám napísal, sám v nej hráte aj ste ju sám skúšali a vylepšovali, nestrácali ste sa v tom?

Ani nie, bol som pre to dostatočne zapálený. V Národnom divadle som mal pauzu, mali sme letné prázdniny a bol som takpovediac slobodný. Takže som mal dostatok času a po dni skúšania, som sa tešil, ako si pôjdem večer sadnúť na pivo.

Ako si zabezpečujete spätnú väzbu? Je asi zložité dávať si ju sám sebe.

Na konci som už bol nespokojný a možno až prehnane kritický. Zahral som to teda pre kolegov a poprosil ich o úprimný feedback. Všetci sa narehotali, no povedali mi aj, kde sa to zlieva, kde to má byť pomalšie, kde rýchlejšie. Musím povedať, že nie všetky ich komentáre som zakomponoval, no pomohli mi.

Dával som si pozor, aby som to neprestrelil, aby to nebolo patetické a aby nikto z divákov nemal pocit, že ho citovo vydieram a idem mu povedať, aký som ja chudáčik z detského domova.

Na premiére som mal vypredané a niektorí ľudia od smiechu až plakali. To bolo neskutočné zadosťučinenie.

Hrali ste toto predstavenie aj v detských domovoch?

Samozrejme, chcel som, aby sa v tej hre našli aj iní. Hral som pre detské domovy, pre rómske základné školy aj v marginalizovaných komunitách. Niektorí si aj poplakali a veľa bývalých „domovákov“ mi prišlo povedať, že si vďaka mojej hre uvedomili, ako dobre im v tom čase bolo.

Bola aj nejaká odozva, ktorá vás prekvapila?

Keď som bol s hrou vystupovať v Prahe, prišiel za mnou jeden herec odtiaľ, či by som mu neposkytol scenár, aby hru mohol hrávať aj on. Pripomínala mu totiž najlepšieho kamaráta, ktorý bol Róm a vyrastal v detskom domove. Moje historky mu oživili spomienky a počas hry sa viackrát rozplakal. Nikdy by mi nenapadlo, že by moju autorskú hru chcel hrať aj niekto iný.

František Balog (1983) Herec a autor divadelných hier. Vyrastal v Detskom domove Slon v Šarišských Michaľanoch. Ukončil dve stredné školy – hotelovú akadémiu a rómske konzervatórium v Košiciach. Po nich pokračoval na muzikálové herectvo na VŠMU. V súčasnosti je členom Národného divadla Košice. Založil Divadlo Actor, s ktorým vystupujú na festivaloch, aj divadlo Teátro Párnokalo, ktoré slúži ako vzdelávací inštitút pre deti zo sociálne slabších rodín. Na jeseň chystá rómsko-nerómsky festival, kde chce spájať nádejných umelcov z minority s majoritou. V roku 2022 získal ocenenie Roma Spirit v kategórii Kultúra.


Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Odoberajte články emailom

    Rozhovory