V obci Pobedim neďaleko Piešťan stojí katolícky kostol, ktorý je pomenovaný po svätom Michalovi Archanjelovi. Archanjel Michal je v svätostánku zobrazovaný ako ozbrojený rytier v brnení, bojovník proti pokušeniam a diablovi. V poslednú septembrovú alebo prvú októbrovú nedeľu sa v obci zvyknú konať na oslavu svätého patróna hody.

V Pobedime sa oslavovalo aj 1. októbra 1928. Hodovali miestni funkcionári, roľníci a remeselníci. Na okraji obce bývalo asi stopäťdesiat Rómov, no podľa nepísanej tradície sa ako vtedy „cudzí živel“ osláv zúčastniť nemohli.

Rómovia von z dediny

Rakúsko-uhorská a neskôr československá legislatíva predpokladala, že riešením tzv. „cigánskej otázky“ bude, ak sa Rómovia usadia v obciach, rodičia sa zapoja do práce a deti pôjdu do školy. No nariadenia sú jedno, ich plnenie zasa niečo iné.

Pobedimčania Rómov v chotári nechceli a dlhodobo sa snažili o to, aby ich dostali z obce. Udalosti, ktoré vyústili až do pogromu, zrekonštruoval vo svojom výskume český historik Pavel Baloun.

Prvý zaznamenaný konflikt sa odohral v roku 1913, krátko na to vypukla prvá svetová vojna. Mnohí muži z Pobedima narukovali do rakúsko-uhorskej armády. Tragické zážitky z vojny sa im hlboko vryli do pamäti a po nej sa vrátili k roľníckej práci.

Naopak, miestni Rómovia nemali veľa príležitostí, kde by sa mohli zamestnať. Vykonávali preto jednoduché práce – lámali kamene, boli kováči alebo pracovali na poliach. Málokedy robili za mzdu, väčšinou za naturálie.

V roku 1920 pobedimskí obecní poslanci žiadali štátne úrady o vyhostenie Rómov, alebo o ich pridelenie na práce v uhoľných baniach či pri stavaní ciest. Chceli tiež dostať povolenie, aby mohli na Rómoch vykonávať fyzické tresty.

Mesiac pred masakrom v roku 1928 postrelil jeden z pobedimských sedliakov dve Rómky, keď strážil úrodu na svojom poli. Pušku vlastnil nelegálne. Historik Baloun vo výskume uvádza, že policajtom sa nepodarilo určiť miesto činu a svedectvo zranených Rómok označili za nedôveryhodné.

Vyšetrovanie uzavreli so slovami, že „ak Mišík čin spáchal, tak jedine z toho dôvodu, aby zamedzil poľným krádežiam na poli (…) Mišík je bohatý roľník požívajúci v obci Pobedim tej najlepšej povesti.“

Deň pred pogromom, teda 30. septembra 1928, začal horieť stoh slamy. Podobne ako pri podobných incidentoch v minulosti, obyvatelia automaticky podozrievali Rómov a hovorili, že to je vraj ich typický akt pomsty. Navyše Rómov podozrievali z toho, že sa po streľbe na Mišíkovom poli vyzbrojili a plánovali odplatu.

Neskôr pritom vysvitlo, že v roku 1928 sa pobedimskí Rómovia najčastejšie previnili žobraním, neoprávnenými návštevami príbuzných z okolitých dedín a porušovaním verejného poriadku. Štatistiky registrovali jednu krádež, aj to mimo obce.

Podľa Balouna sa však následne medzi Nerómami začal šíriť slogan „pozabíjať cigánov“. „Heslo malo takú silu, že pobedimskí občania chceli okamžite zaútočiť na rómsku osadu a tamojších „cigánov“ potrestať za údajné zločiny,“ uvádza český historik.

Holé životy

Až prišiel 1. október, keď Pobedim oslavoval svojho obecného patróna – bojovníka sv. Michala Archanjela. Alkoholom podgurážení sedliaci zamierili so strelnými zbraňami, motykami, drúkmi a sekerami z krčmy do rómskej osady. Rómovia pritom ozbrojení neboli. Výsledkom bol brutálny útok na bezbranných obyvateľov osady, ktorý aj z dobového hľadiska šokoval verejnosť.

V noci z 1. na 2. októbra sedliaci zavraždili šesť osôb, ďalších sedem zranili ťažko a sedem ľahko. Najmladšou obeťou vraždenia bola šesťročná Aranka Heráková. Ďalšími obeťami boli Mária Biháriová, Verona Biháriová, Apolónia Toračová, Pavlína Heráková a Ondrej Dycha.

Na rozdiel od na poli postrelených Rómok sa táto tragédia ututlať nedala. Vo väzbe skončilo 21 mužov, ktorí však odmietali akúkoľvek vinu. Ich rodiny svedčili v ich prospech a Pobedimčania absurdne tvrdili, že nepočuli hluk spojený s útokom.

Pred súd sa postavilo 33 útočníkov, hlavný obhajca obvinených bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Obhajoba bola do veľkej miery založená na vytvorení dojmu, že oproti sebe stoja „sporiadaní Pobedimčania“ a „nebezpeční Rómovia“, ktorých bývalý kňaz označil za „cigáňsku tlupu“, ktorá je „pliagou obce“.

Odsúdených napokon bolo iba 10 z 33 obžalovaných a aj tí dostali len nízke tresty – od troch mesiacov do dvoch rokov. Navyše, ako pripomína Pavel Baloun, súd konštatoval ich vinu iba z účasti na pogrome a ublížení na zdraví, nie z konkrétnych vrážd. Posledný z prepustených vrahov sa dostal podmienečne na slobodu už jeden a pol roka od pogromu, pretože mu súd znížil trest.

Český historik navyše zistil, že zástupca obžalovaných v priebehu procesu ponúkol poškodeným Rómom 22-tisíc korún, aby zmenili svoje výpovede v prospech vinníkov. Dohodu podľa neho vymysleli a posvätili štátne úrady. Hoci sa pobedimskí Rómovia chceli z obce odsťahovať, boli prinútení vrátiť sa do svojich zničených domov.

Pavel Baloun vo svojom výskume tvrdí, že pobedimský masaker a podobné prípady kolektívneho násilia voči Rómom v medzivojnovom Československu netreba chápať ako krajnú a mimoriadnu udalosť, ktorá bola výsledkom postupného etnického konfliktu, ale „ako dôsledok zaobchádzania s Rómami ako s „holými životmi“, ktoré môžu byť vystavené extrémnym formám násilia“.

Štúdiu Pavla Balouna „Pozabíjať cigánov!“ Protiromský pogrom v Pobedimi v roce 1928, z ktorej vychádza tento článok, nájdete tu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].