Tento text vznikol v spolupráci s Denníkom N.

Do netradične riešenej učebne v suteréne základnej školy vchádza dvanásť detí. Na to, že je sychravý pondelok, ani nie osem hodín ráno, pôsobia veselo a sviežo. Sadnú si do kruhu. Od tohto momentu začína na detvianskej Základnej škole s materskou školou Alexandra Vagača plynúť dvojhodinový blok hudobného vzdelávacieho programu Superar.

Deti zatvoria oči a dýchajú. Už vedia, ako dýchať do bránice a v úvode si to precvičia opäť. Netrvá to dlho, hudobná pedagogička Oľga Bystrianska žiakov zdvihnutou rukou informuje o zmene aktivity. Tretiaci už poznajú priebeh hodiny aj gestá učiteľky.

„Keď ja tlesknem, tak ty dupneš,“ znie jeden z jej pokynov. Vyzerá to jednoducho, no keď sa k pravidlu pridajú ďalšie variácie, treba sa naozaj sústrediť. Žiakom a žiačkam to ide výborne, ale medzičasom je tu ďalšia hra, ktorá vyžaduje ich celú pozornosť. Bystrianska hrá na klavíri jemnú melódiu, deti kráčajú do kruhu a dávajú pozor na rôzne zvuky či krátke prestávky skladbe, aby na nich reagovali otočkou, výskokom alebo zastavením sa.

Podobne vyzerajú hodiny hudobnej výchovy Superar na ďalších siedmich základných a šiestich materských školách – od Veľkého Krtíša cez Detvu, Zvolen, Lozorno až po Bratislavu.

Superar nie je Superstar

Názov projektu Superar znie síce podobne ako televízna hudobná súťaž Superstar, no nemajú veľa spoločného. Superar je koncept inovatívneho vzdelávania o hudbe, založený na inklúzii, radosti a spolupráci. Slovo superar v pôvodnej latinčine znamená prekonať, zdolať či prevýšiť (hranice seba samého). Na slovenských základných školách však toto slovo znamená aj malú revolúciu v prístupe k hudobnej výchove.

Nejde však len o hudbu. „Hudba pre nás nie je cieľ, ale cesta,“ hovorí Marek Kapusta, výkonný riaditeľ programu Superar na Slovensku. „Cieľom je vzájomná súdržnosť detí a pochopenie, že naša spoločnosť je pestrá a každý v nej dokáže mať svoju dôstojnú rolu. Spevácky zbor alebo trieda sú akýmsi malým modelom spoločnosti. Funguje, keď sa navzájom rešpektujeme a spolupracujeme,“ vysvetľuje.

Ako príklad Kapusta spomenie žiačku základnej školy v Plaveckom Štvrtku, ktorá trpela mutizmom, hovorovo nazývaným strata reči. „Mladé dievča počulo, rozumelo, ale verbálne nekomunikovalo a neodpovedalo na otázky. Po nejakej dobe som navštívil jej triedu počas hodiny Superar. Deti spievali, táto žiačka zdieľala emóciu s ostatnými a keďže poznala slová piesne, otvárala ústa. V tej chvíli nebolo dôležité, či spieva naozaj – podstatné bolo, že sa cítila prijatá a ako plnohodnotná súčasť kolektívu.“

V Detve zvrátili plazivú segregáciu

Superar vznikol vo Viedni a funguje v siedmich krajinách Európy. Keď v roku 2013 rakúski zakladatelia hľadali človeka, ktorému by zverili projekt na Slovensku, oslovili práve Mareka Kapustu. Dlhoročný projektový manažér v tom čase pôsobil v Banskej Štiavnici. Spolu s manželmi Máriou a Jaroslavom Koledovcami z občianskeho združenia Šukar Dživipen sa venoval obyvateľom žijúcim v Šobove, segregovanej lokalite na okraji mesta.

Kapusta najprv vnímal Superar ako projekt, prostredníctvom ktorého by mohol nadviazať na jeho dovtedajšie aktivity s rómskymi deťmi v meste. „Rozmer súdržnosti a inklúzie bol v Superar prítomný od úplného začiatku,“ opisuje, čo ho presvedčilo rozbehnúť program na Slovensku.

Po banskoštiavnickej škole v sa pridala základná škola v Banskej Belej. „Začínali sme v apríli a už v júli deti zažili neuveriteľné zážitky. Cestovali na kemp do Viedne do jednej z najlepších hudobných škôl na svete. Týždeň sa učili so špičkovými učiteľmi a spolu s deťmi z iných európskych krajín vystupovali na festivale,“ spomína si Marek Kapusta. A hoci program už v Štiavnici nepôsobí, rodičia detí sa dodnes pýtajú, či sa hudobní pedagógovia ešte niekedy vrátia.

Superar sa neskôr presunul do v úvode spomenutej základnej a materskej školy v Detve, kam v tom čase chodilo najviac rómskych detí a žiakov z majority ubúdalo – rodičia ich prehlasovali inam. „V spolupráci s vedením školy sa nám postupne podarilo zvrátiť plazivú segregáciu,“ konštatuje Kapusta.

Aktuálne program okrem Detvy pôsobí aj v dvoch základných školách vo Veľkom Krtíši, v súkromných školách Narnia a Rozmanita v Bratislave, v Modelovej inkluzívnej škole Alma vo Zvolene a na základnej škole v Lozorne.

Hudba stimuluje mozog detí

V Lozorne sa žiaci na prvom stupni učia v novej prístavbe. Priestoru dominuje svetlá farba, v triede vonia drevo, cez veľké okná je výhľad na vysoké borovice. Lenka Brádňanská, senior hudobná lektorka Superar, začína hodinu hudobnej výchovy v I.A veselou melódiou s textom: „Dobré ráno, dobré ráno, dnes tu máme piatok. Dobré ráno, dobré ráno, dnes tu máme návštevu.“

Deti sa usmejú a pozrú na novinárku s fotografkou. Učiteľka ukáže známe gesto a triedou sa rozlieha ďalšia melódia, tentokrát sú to pozdravy v rôznych jazykoch. „Môžete spievať smelšie,“ vyzve Brádňanská deti a tie neváhajú.

Koncept Superar sa zameriava na žiakov prvého stupňa a pravidlom je, že hudobní pedagógovia pracujú s deťmi minimálne tri roky. Z iniciatívy slovenského tímu sa do programu zapojili aj materské školy. „Bola to súčasť našej desegregačnej stratégie v Detve. Tam sme začali spolupracovať so škôlkami, pri ktorých bol predpoklad, že deti budú odtiaľ pokračovať na základnej škole Andreja Vagača. Metodika, s ktorou pracujeme, do veľkej miery obohacuje detský mozog. Viaceré štúdie potvrdzujú, že hudba pôsobí na mozog stimulujúco a u detí je tento efekt ešte výraznejší,“ vysvetľuje riaditeľ programu Kapusta.

Tretiaci v Detve sa na hodine učia, čo v dynamike hudby znamená označenie PP. Jednému zo žiakov pripomína slovo pianissimo meno slávneho futbalistu, inému slovo fortissimo evokuje názov obchodu Sportisimo. Učiteľka deti pochváli za zaujímavé asociácie.

V závere hodiny Oľga Bystrianska žiakov poprosí, aby sa pohodlne posadili, zatvorili oči a vnímali, čo počujú a ako sa pri počúvaní hudby cítia. Deti v skladbe identifikovali zvuk flauty a pri jej počúvaní sa cítili ako na Vianoce pri rozbaľovaní darčekov, ako v kine pred začiatkom filmu, alebo ako tanečníci na tanečnom krúžku.

Podobne ako v Detve, aj v Lozorne je časť hodiny venovaná nácviku novej piesne. Deti po učiteľke opakujú melódiu a slová skladby Švicinel khamoro. Rozprávajú sa spolu o posolstve piesne, o texte a hádajú jazyk, v akom je text napísaný. Padnú tipy na španielčinu, francúzštinu a čínštinu, pesnička je však v rómčine.

Jazyk piesní nie je náhodný. Po začatí vojny na Ukrajine sa v repertoári piesní Superar objavilo viac ukrajinských piesní. Marek Kapusta si spomína na chlapca z Dnipra, ktorého stretol v jednej zo škôl na hodine Superar. „Bol traumatizovaný vojnou, čerstvo po príchode na Slovensko. Keď deti začali spievať ukrajinskú pieseň, bol to pre neho silný zážitok a moment prijatia,“ vraví.

Záujem prevyšuje možnosti organizátorov

Hodiny v Detve aj Lozorne viedli učiteľky, z ktorých sršala zanietenosť. Muselo to pre nich byť fyzicky aj psychicky náročné, no pre deti to bol kvalitne, zábavne a poučne strávený čas. Žiaci boli duchom prítomní, spievali aj tancovali s nadšením, hrali na nástrojoch, pracovali v skupinách aj jednotlivo. Sústredenosť im neubiehala, vyučovanie ich bavilo a popri všetkom ostatnom sa učili aj teóriu hudby.

Superar má unikátne know-how, rámec s pravidlami a hodnotami, a tiež hravý inkluzívny prístup. Učiteľ je v ňom skôr partnerom detí, nepristupuje k nim z pozície autority. Žiaci majú veľký priestor na vyjadrenie vlastnej kreativity, emócií a nálad. Na Slovensku program okrem toho na hodinách využíva špeciálnu metodiku vytvorenú skladateľom Tomášom Borošom. Dopyt po nej zaznieva aj od partnerov z Európy.

Lektori Superar sa neustále vzdelávajú a prístup k inovačným seminárom a kurzom majú aj učitelia mimo programu. Ročne vzdelávanie absolvuje viac ako 600 z nich.

Takýto záujem však program neevidoval vždy. Na začiatku sa projekt s na naše pomery nebežným prístupom stretával s nedôverou zo strany učiteľov aj rodičov. Dnes je to naopak, záujem o Superar na školách prevyšuje možnosti organizátorov.

„Myslím si, že kľúčom k úspechu je kvalita pedagóga, naša metodika a vytrvalosť. Úspech sa neudeje za dva mesiace. Rovnako dôležité je, aby projektu verilo vedenie školy,“ zamýšľa sa Marek Kapusta.

Obe spomínané lektorky Superar majú dlhoročné skúsenosti s hudobným vzdelávaním aj mimo základných škôl. Lenka Brádňanská vyštudovala okrem konzervatória aj liečebnú pedagogiku a pôsobila v neziskovom sektore. Neskôr sa rozhodla učiť a dozvedela sa o projekte Superar.

„Pochádzam z Klenovca, vyrastala som s rómskymi deťmi. V našej bytovke bývalo 80 percent Rómov a 20 percent ľudí z majority. Rómov do bytovky presťahovali v snahe zlikvidovať rómske geto s rozpadnutými chatrčami,“ vysvetľuje. V diplomovej práci z liečebnej pedagogiky sa zaoberala arteterapiou rómskych detí, ktoré pochádzali zo špeciálnej školy internátnej neďaleko jej bydliska.

Na základe skúseností s ľuďmi z rómskej menšiny dostala Brádňanská ponuku rozbehnúť Superar na v tom čase segregovanej škole v Plaveckom Štvrtku. Pôsobila tam štyri roky. Aktuálne je lektorkou Superar v bratislavskej súkromnej škole Narnia a na základnej škole v Lozorne.

Oľga Bystrianska stála pri zrode Superaru v Banskej Štiavnici, v roku 2016 uviedla program na základnej škole v Detve. Učí na základnej umeleckej škole, na konzervatóriu a vedie aj ženský spevácky zbor. Je držiteľkou Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku v rámci prestížneho ocenenia Učiteľ Slovenska, ktoré organizuje neziskovka Živica.

Vystupovali na Pohode aj na Szigete

Prítomnosť Superar na škole znamená nezvyčajnú hudobnú výchovu a pre vážnejších záujemcov aj mimoškolskú aktivitu v podobe poobedného speváckeho zboru. Takýto zbor pôsobí na každej zo siedmich škôl zapojených do programu. Súčasťou činnosti zborov sú vystúpenia – od lokálnych cez veľké koncerty na letných festivaloch až po výročné koncerty, kde sa stretnú všetky „Superar deti“.

Kým väčšina návštevníkov tohtoročného festivalu Atmosféra v sobotu na horúce poludnie posedávala na tráve a čakala na nejaké vystúpenie, pod hlavným pódiom sa zbiehali celé rodiny. V rukách mali nachystané telefóny, aby zaznamenali vystúpenie svojich detí. Tie im z pódia nadšene kývali. Veľké vystúpenia sú pre žiakov zo zboru Superar vždy výnimočnou udalosťou. Nejde len o adrenalín a úspech spojený so spievaním pred publikom, ale aj o samotné stretnutie takmer všetkých účastníkov programu. Deti začnú spievať a Atmosférou sa rozliehajú skladby v slovenčine, angličtine, ukrajinčine, rómčine a iných jazykoch.

Spoločným živým telesom sa stávajú dievčatá a chlapci pochádzajúci z malých miest aj z metropoly, vyrastajúci v rôznych socioekonomických aj kultúrnych prostrediach. Spievajú spolu piesne, ktoré si nacvičili na školách v rôznych častiach Slovenska. Na javisku žiaria žiaci z bratislavskej Narnie, zo základnej školy vo Veľkom Krtíši či Detve a návštevníkom Atmosféry zaspievajú vyžiadaný prídavok.

„Naše koncerty sú oslavou rozmanitosti a inklúzie. Nevyhľadávame talenty, na vystúpenia chodia všetci, ktorí sa prihlásili do zboru. Deti vystúpenia zbožňujú, zažívajú naplno radosť a úspech z toho, čo spoločne dokázali. A o to tu ide,“ hovorí riaditeľ programu Marek Kapusta. Superar nemá malé ambície. V roku 2023 im patrilo hlavné pódium na festivale Pohoda, vystupovali aj na budapeštianskom Szigete.

Zážitky na celý život

Do programu, ktorý na slovenských základných školách pôsobí desať rokov, je aktuálne zapojených viac ako 850 detí, asi 30 percent z nich má nejakú formu znevýhodnenia. Pedagogický tím Superar tvorí desať hudobných lektoriek a lektorov. Ak by sa program mohol rozširovať, bolo by to najmä na južnom a východnom Slovensku. Projekt nie je financovaný zo štátnych zdrojov, zdroje na svoje fungovanie získava z nadácií a od súkromných a firemných darcov.

Veľkú časť energie venujú v Superar monitoringu a vyhodnocovaniu dát. „Sledujeme, do akej miery program pomáha deťom v budovaní kompetencií, schopnosti spolupracovať v rozmanitých kolektívoch, vnímať a oceňovať rôzne kultúry a ako posilňuje súdržnosť v triede, škole a komunite, kde pôsobíme“, vysvetľuje Marek Kapusta. Zo získaných dát podľa neho vyplýva, že lektori vedia pracovať s pozornosťou žiakov, zlepšovať ich spoluprácu a ich aktivity vedú k príjemnejšej atmosfére v triede.

„Superar sú zážitky na celý život. Deti, hlavne tie zo sociálne znevýhodnených rodín, dovtedy nemali možnosť navštíviť divadlo, Bratislavu či Viedeň. Vďaka Superar sa im to podarilo,“ hovorí Oľga Bystrianska. Pri svojich žiakov vníma, že si navzájom pomáhajú a spolupracujú. „Vidím aj to, že niektoré deti by bez Superar pravdepodobne nevedeli o potenciáli, ktorý v sebe majú. Jedna naša žiačka sa rozhodla pre štúdium na pedagogickej škole. Chce sa venovať hudbe a učiť deti. Keď minulý rok odchádzala, povedala mi, že sa sem vráti učiť,“ dodáva.

„Teší ma, keď dieťa, ktoré v škole zo začiatku neobsedí, stojí na konci roka na pódiu a odspieva koncert po tom, ako malo dvojhodinovú generálku. Nemusím ho k tomu nijako nútiť,“ dopĺňa ju lektorka Lenka Brádňanská. Aj ona verí, že Superar deťom pootvoril dvere do sveta, kam by možno inak nikdy nenakukli. „Cez vyučovacie hodiny a vystúpenia sa k nim dostáva kultúra a spôsob vzájomnej komunikácie. Je veľmi dôležité, aby to deti zažili v mladom veku. Môžu to vstrebať a odniesť si do svojich životov,“ zamýšľa sa.

Zaujať prvákov aj tretiakov na hudobnej výchove je pomerne ľahké, vo vyššom veku je to náročnejšie. „Pri starších žiakoch pracujeme v Superar s tými, ktorí sa do zboru prihlásia sami,“ vysvetľuje lektorka Brádňanská. Za dôležité však považuje aj nachádzanie spôsobov, ako upútať aj žiakov v tínedžerskom veku a kultivovať kultúrny rozhľad mladej generácie napriek jej možnému odmietaniu.

„Mohlo by to pomôcť aj v tom, aby sme sa ako spoločnosť posunuli ďalej od názorov, podľa ktorých tvoria umenie len pekné veci, napríklad pekné obrázky či pekné sochy,“ uzatvára pedagogička.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].