Často sa stáva, že ľudia v dobrej viere radia druhým, ale zabúdajú sa ich spýtať, čo naozaj potrebujú. Platí to aj v školstve a môže to viesť k nedorozumeniam a frustrácii žiakov.

Veľmi často počujem sťažnosti na tlak, ktorý sa vyvíja na inklúziu detí v školách. V minulosti boli deti so špeciálnymi potrebami často zaradené do špeciálnych škôl alebo tried. Dnes sa od škôl – správne – vyžaduje, aby ich takéto deti začleňovali do bežného kolektívu.

Dôraz na inklúziu v triedach vzrástol od posledných reforiem školstva, ktoré sa zameriavajú na rovnosť vo vzdelávaní. Školy sa snažia vytvárať podporné inkluzívne opatrenia, ale čelia nedostatku odborníkov, ako sú špeciálni pedagógovia, logopédi či školskí psychológovia. To býva jedným z dôvodov nespokojnosti, najmä zo strany škôl a rodičov.

Chýbajúcu empatiu na deťoch vidieť

Druhý dôvod sťažností však súvisí s tým, že sa zabúdame pýtať samotných žiakov, čo naozaj potrebujú a čo by bolo pre nich vhodné. Inklúzia sa namiesto toho nastavuje „zhora“, no často tak, že nové pravidlá deťom viac škodia, čo v niektorých prípadoch môže viesť až k sebapoškodzovaniu.

Konkrétny príklad: V praxi som sa stretla s tým, že spôsob dosahovania inklúzie sa určoval podľa toho, čo si mysleli rodičia, podporný tím a pedagogickí zamestnanci, no nikto sa nepýtal žiaka, čo potrebuje on, aby sa cítil byť prijatý a mal vytvorené primerané podmienky.

Chýbajúcu empatiu voči žiakom potom cítiť aj na nich samotných. Nedávno som praxovala v školskom klube, kde som deťom dala pracovný list s hviezdou. Mali si ho vymaľovať tak, ako vnímajú sami seba. Z 15 žiakov sa nenašiel ani jeden, ktorý by pochválil iný obrázok než ten svoj. Akoby vraveli: „Všetky sú škaredé, len môj je najkrajší.“

Vtedy som si uvedomila, ako veľmi záleží na tom, aké dojmy vyvolávame v deťoch my dospelí – rovnako budú totiž reagovať aj oni. V inklúzii majú byť prijatí všetci, no čo s deťmi, ktoré nie sú prijaté svojimi rovesníkmi?

Počúvajme potreby druhých, nie tie vlastné

Myslím si, že v tom celom sa stráca komunikácia, ktorá je pritom osvedčeným liekom na mnoho problémov. Rovnako je dôležité zapojiť do riešenia výziev osoby, ktorých sa tieto výzvy týkajú. Pomoc v škole potrebuje dieťa, nie človek, ktorý sa mu snaží pomôcť. Obe strany chcú byť vypočuté a často stačí len opýtať sa, čo by tomu druhému vyhovovalo.

Podporný a pedagogický tím, ktorému záleží na inklúzii žiakov, by preto mal v triede zabezpečiť dôveru, motiváciu a komunikáciu, pretože tie vytvárajú bezpečné prostredie pre všetkých. Skúsim vysvetliť, prečo.

Bezpečie: Pocit bezpečia je pre otvorenú a úprimnú komunikáciu nevyhnutný. Žiaci sa musia cítiť pohodlne, aby mohli zdieľať svoje myšlienky a obavy. Deti vedia rozlíšiť dobro od zla a dávajú si pozor na to, komu čo hovoria.

Dôvera: Bez dôvery nie je možná efektívna spolupráca – platí to v detskom aj v dospelom živote. Je potrebné budovať dôveru medzi všetkými stranami, aby sa žiaci mohli úprimne zdôveriť s obavami, ktoré ich trápia. Každý, kto žiaka vypočuje, je pre neho mnohokrát akoby kamarátsky psychológ.

Motivácia: Žiaci musia byť motivovaní a musia veriť, že zmena je možná a ich úsilie má zmysel – stačí chcieť. Musí to platiť bez ohľadu na to, z akého prostredia pochádzajú alebo aká je ich farba pleti. Rada to prirovnávam ku kvetom. Ak si ich človek kúpi len pre okrasu, rýchlo zvädnú, no keď sa o nich stará, vyrastú mu do krásy.

Keď všetky tieto prvky fungujú spoločne, šanca na úspech žiaka sa výrazne zvyšuje. Preto je dôležité počúvať a komunikovať s cieľom porozumieť potrebám a túžbam toho druhého, nie samého seba.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].