Starodávne rómske piesne sú našim kultúrnym dedičstvom, ktoré si musíme udržiavať, hovorí Slavomír Klempár.

Spevák opery Národného divadla Košice Slavomír Klempár. Foto – archív SK

Je zboristom v opere košického Národného divadla, popri tom učí spev aj rómsky jazyk. „Spieval som na Mestskom úrade v košickom Starom Meste pri sobášnych obradoch, ale už to nerobím, lebo spev nahradila reprodukovaná hudba,“ hovorí Slavomír Klempár.

Spieva každý deň, no vraví, že o svoje hlasivky sa špeciálne nestará. „Len bežnou zdravou životosprávou, ktorá je súčasťou aj hlasovej hygieny.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, či je ťažké stať sa členom štátnej opery, čo robí, keď mu deň pred predstavením odchádza hlas a aké najčastejšie chyby robia začínajúci speváci.

V akom prostredí ste vyrastali?

Narodil som sa v Kežmarku, v malom meste pod Tatrami. Otec bol kuričom vo fabrike a mamka pracovala ako pomocná sila v hotelovej kuchyni. Mal som dvoch starších  súrodencov – sestru, ktorá je odo mňa o 13 rokov staršia a brata, ktorý bol odo mňa starší o 11 rokov. Ako starší museli na mňa dávať trochu pozor, vo všetkom mi pomáhali. Detstvo som mal teda veľmi pekné, plné hier.

Kedy a ako ste sa dostali k spevu?

Už ako malého chlapca ma fascinovalo, keď som počul v rádiu alebo v televízii spev – aj operný. Zaujala ma sila a farba tých hlasov. A páčila sa mi okrem inej aj klasická hudba.

Spieval niekto vo vašej rodine?

Teta, teda mamina sestra, je v súčasnosti členkou operného zboru v Banskej Bystrici. Otec hral na husle, veľakrát aj doma, takže som ich zvuk počul veľmi často. Celá rodina bola v podstate nejako spätá s hudbou. Popri práci sa živili aj muzikou, boli členmi kapiel, ktoré hrávali v Tatrách.

Ste členom zboru opery Národného divadla Košice. Aké ťažké je dostať sa tam?

Do zboru Národného divadla som sa dostal cez konkurz ešte ako študent 4. ročníka Strednej umeleckej školy v Košiciach. Na konkurz ma pripravil môj vtedajší pedagóg Oleg Korotkov, ktorý pracoval v divadle ako sólista. Po ňom ma prijali do divadla, kde som najprv nastúpil ako externista – to trvalo asi pol roka – a potom som sa stal členom interného zboru.

Čo všetko ste museli absolvovať na konkurze?

Musel som zaspievať jednu pieseň a jednu áriu. Vďaka pánovi Korotkovi som však na to bol pripravený. Vlastne som odspieval repertoár, ktorý som mal pripravený na polročné skúšky v škole.

V zbore spievate bas, teda najnižší mužský hlas. Trénujete nejako špeciálne, aby ste vedeli spievať tak hlboké tóny?

Trochu to upresním, pretože bas v zbore sa delí na prvý a druhý bas. Ja spievam prvý bas, ktorý je vyšší od druhého, najspodnejšieho basu. A trénujem podľa potreby. Keďže popri speve v Národnom divadle aj učím, v podstate spievam každý deň. Dávam si hlasové rozcvičky, technické cvičenia a prípadne aj časti z partov hry, ktorú aktuálne skúšame v divadle.

Ktoré predstavenia radíte medzi pre vás spevácky najnáročnejšie a prečo ?

Momentálne máme v repertoári Nabucco, čo je možno najťažšie predstavenie. Jednak je tam toho veľa pre bas, viac ako pre ostatné hlasy. A je to náročné aj rytmicky a technicky, spevácky.

Ako veľmi v zbore počuť, ak jeden zo spevákov spieva „mimo“ tón? Majú diváci šancu rozoznať to?

Ak je ten hlas dostatočne silný, tak môže sa stať, že ľudia môžu počuť aj v tej mase zlý tón. Takže áno, diváci majú šancu rozoznať falošný hlas – stáva sa to.

Ako sa staráte o hlasivky, ktoré sú vaším pracovným nástrojom?

Nijako špecificky. Len bežnou zdravou životosprávou, ktorá je súčasťou aj hlasovej hygieny. V mojom prípade mi studené veci nerobia extra zle. Ale veľmi dôležitý je spánok a celkovo životospráva.

Čo robí spevák Národného divadla, keď deň pred predstavením zistí, že mu odchádza hlas?

Samozrejme, občas sa stane, že sa objaví nejaká hlasová indispozícia. Reakcia závisí aj od toho, aké predstavenie nasleduje. Ak by to bolo spomínané Nabucco, tak je to dosť problém. Spevák vtedy radšej zvolí odpočinok. Závisí to od mnohých okolností.

Spievate aj inde ako v zbore opery Národného divadla?

Už nie. Spieval som na Mestskom úrade v košickom Starom Meste pri sobášnych obradoch, ale už to nerobím, lebo spev nahradila reprodukovaná hudba.

Je zbor Národného divadla najvyššia méta, aká sa dá mať vo vašom remesle, alebo máte možno ešte nejakú inú?

Tých mét je určite ešte veľa a sú rôzne. Napríklad, na Slovensku je okrem Košíc opera aj v Banskej Bystrici, v Národnom divadle v Bratislave a v bratislavskom Symfonickom zbore. Ale v Košiciach mám zázemie – rodinu, prácu. A keďže sa mi tu páči, tak sa snažím robiť svoju prácu čo najlepšie ako viem a stále je čo zdokonaľovať.  

Okrem spievania ste aj učiteľom Súkromného hudobného a dramatického konzervatória v Košiciach. Je náročnejšie spievať alebo naučiť niekoho spievať?

Každá z tých prác je svojím spôsobom špecifická. Naučiť niekoho spievať závisí aj od dispozícií žiaka. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie. Ale ak je snaha aj od študenta, vždy sa vieme dopracovať k tomu, čo si spolu zaumienime.

Aký typ žiakov chodí ku vám na školu?

Prevažne  ide o rómskych žiakov, sú veľmi šikovní. Preto ako škola zaraďujeme do repertoáru okrem povinných piesní zo štátneho vzdelávacieho programu aj rómske skladby. Tým je na naša škola špecifická. Ako učitelia máme dojem, že pre žiakov je to príjemné a majú z toho radosť. A oni zasa majú pocit, že sa môžu realizovať vo svojom materinskom jazyku aj v hudbe, ktorá je im prirodzená a blízka.

Aké najčastejšie chyby robia začínajúci speváci a speváčky?

Možno, že si toho naložia strašne veľa a začnú spievať aj role, na ktoré ešte nedozreli. Jednoducho, berú každú príležitosť a možno na ňu ešte nie sú úplne spevácky zrelí. Všetko má svoj čas a postupnosť.

Predseda SNS Andrej Danko, ktorého strana nominovala ministerku kultúry, povedal: „Nemyslím si, že máme mať v balete tanečníka z Kórey alebo dirigentov zo zahraničia, keď máme umelcov na Slovensku.“ Vy ste Róm, ako vnímate takéto vyjadrenia?

Všade vo svete je to tak, že v divadlách je rôznorodosť. Vnímam to teda ako ochudobnenie pre divadlá a ich ansámbl. Takisto aj naši umelci hosťujú vo svete. Myslím si teda, že to by pre kultúru bolo naozaj ochudobnenie.

Čo pre vás znamená Rómstvo a rómska identita?

Učím rómsky jazyk a našiel som si v tom veľkú záľubu. Učenie spevu je individuálna hodina, výučba rómskeho jazyk je zasa kolektívna, takže úplne iná, pretože žiakov je tam viac. Pre mňa ako Róma je to veľmi obohacujúce. Nie je to len práca, ale vždy aj radosť. Samozrejme, keďže som Róm, je to pre mňa aj prirodzené.

Odborníci zvyknú hovoriť, že rómčina sa vytráca z hovorovej reči Rómov a nahrádza ju slovenčina. Ako je to u vás, rozprávate sa s príbuznými alebo priateľmi po rómsky?

Áno, aj. Keď som bol dieťa, u nás doma sa rozprávalo po rómsky aj po slovensky. Manželka je tiež Rómka, takže aj my sa doma rozprávame aj aj.  

Pri vyučovaní rómskeho jazyka si ale uvedomujem, že pestovanie rómčiny je veľmi potrebné. Často sa zabúda na pôvodné rómske slová – študenti použijú „slovakizmy“, hoci rovnaké slová existujú aj v rómskom jazyku. Je teda dobré, že sa rómčina vyučuje aj naďalej. Inak by sa mohla generáciami vytratiť časť pôvodných slov.

Cítite od štátu dostatočnú podporu pre rozvoj rómskej kultúry?

Keďže pracujem na konzervatóriu, ktoré je zamerané na rómsku kultúru a jazyk, vidím, že táto cesta je správna. Samozrejme by sa našli rezervy, kde by sa podpora štátu mohla rozvíjať viac. V rádiách a v televízii znejú aj rómske piesne – napríklad od Igora Kmeťa, Anity Soul, Cigánskych diablov alebo Barbory Botošovej –, čo je veľmi dobré a mám z toho veľkú radosť. Sú to úspešní „Romáci“, ktorí sa dokázali komerčne presadiť, a to je obdivuhodné.  Reprezentujú našu kultúru a aj majoritná spoločnosť to prijíma s nadšením.   

Ale možno by sa nemalo zabúdať na „phurikane giľa“, teda starodávne rómske piesne. To je naše kultúrne dedičstvo, ktoré si musíme udržiavať a ceniť. Bola by obrovská škoda, keby sa to vytratilo. To je zasa úloha aj pre rómske folklórne súbory – zabezpečiť, aby sa tradičná rómska hudba, spev a tanec nevytratil. Štát by to mal podporovať.

Slavomír Klempár (1982) Narodil sa v Kežmarku, študoval spev na Strednej umeleckej škole v Košiciach. Neskôr absolvoval Pedagogickú fakultu Katolíckej univerzity v Ružomberku a rozširujúce štúdium špeciálnej pedagogiky v Prešove. V Prahe zložil štátnu skúšku z rómskeho jazyka. Je členom operného zboru Národného divadla Košice, spev aj vyučuje. Pracuje tiež ako výchovný poradca a lektor rómskeho jazyka. Je ženatý, žije v Košiciach a vo voľnom čase rád bicykluje a chodí s rodinou na výlety.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Odoberajte články emailom

    Rozhovory