„Z bytu nám chýba balkón a polovica kuchyne,” opisuje Galyna Lapshun, prečo sa nemôže vrátiť domov do Charkiva. S dcérou Taisiiou a mamou sa po začiatku ruskej invázie šesť dní skrývali v pivnici, aby nakoniec odišli na Slovensko. Neskôr ich bytovku zasiahla raketa. 

Napokon sa usadili v Nových Zámkoch. Galyna odtiaľ dochádza do Bratislavy, kde ako psychologička pomáha ukrajinským odídencom. Taisiia chodí do základnej školy a trénuje Kyokushin karate. Nedávno priniesla pre Slovensko zlatú medailu z Majstrovstiev Európy. 

„Páčia sa mi slovenské babičky. Keď zostane žena na dôchodku u nás, je zavretá v byte, upratuje a takmer nevyjde von. Na Slovensku si babky farbia vlasy na modro, na ružovo, maľujú sa, pekne sa obliekajú. Sú spokojné, usmiate, bicykluju, športujú, chodia na zákusky,” vraví pätnásťsťročná Taisiia. „Zrazu vidíme, že v hocijakom veku máme právo na všetko.”

Galyna s Taisiiou v rozhovore okrem iného hovoria, ako sa z vlani zobudili do vojny, čím sa líši ich športový systém od nášho a prečo považujú život na Slovensku za radostnejší. 

Aký bol váš život v Charkive?

Taisiia: Žili sme celkom obyčajným, no aktívnym životom. Veľa som trénovala karate, chodila na súťaže, mala mnoho kamarátov, študovala som, hrala volejbal, kreslila.

Galyna: Mali sme skvelé zázemie, vlastný byt, prácu. Taký ten bežný život, keď si môžete dovoliť všetko potrebné pre vás a vaše dieťa. Nikdy nás nenapadlo, že by sme odišli. 

Navyše sa nám páčilo, že k nám postupne prichádzal západný štýl života. Veľmi nás tešila voľnosť a možnosť cestovať. Predtým to možné nebolo. Bol pre nás zážitok, keď sme si s manželom len tak kúpili letenku a šli na Valentína do Poľska. Rovnako mohla dcéra bez problémov cestovať na súťaže do zahraničia. 

Ako to bolo predtým? 

Galyna: Začalo sa to uvoľňovať pred rokom 2014. Predtým bolo cestovanie veľmi komplikované. Museli sme podať žiadosť na úrady a vybaviť si vízum.

Čudujem sa Rusom, ktorí to tak majú stále, že im nevadí žiť takto neslobodne. Je šialené, ako sú ovplyvnení a nevidia výhody slobodného sveta. 

Máte známych z Ruska, ktorí s vami zdieľajú svoje pocity?

Galyna: Mnohí bývalí kolegovia sú Rusi z pohraničia. Sú zorientovaní, ale je veľmi smutné počúvať od nich, ako šialene funguje ruská propaganda. 

Hovorili nám, že keď prišli domov a rozprávali, čo sa na Ukrajine deje, neverila im ani vlastná rodina. A neveria im doteraz. 

Kde ste pracovali, keď ste žili v Charkive? 

Galyna: Naša celá rodina sú železničiari. Aj naša babka a dedo boli. Ja som pre železnice pracovala ako krízová psychologička. 

Taisiia: Pre mňa bola železničná stanica ako druhý domov. Vyrástla som tam a milujem to prostredie.

Ako ste v psychologickej poradni pracovali s rušňovodičmi?

Galyna: Na Ukrajine máme rýchlovlaky, ktoré chodia aj cez malé dediny. Práve tam sa stáva veľa nešťastných nehôd, keď vlak zrazí človeka prechádzajúceho cez koľaje. Tiež sú tam časté samovraždy. Pre rušňovodičov sú to nesmierne ťažké stresové situácie, preto bola pre nich vytvorená psychologická podpora. 

Na začiatku to bola len krízová intervencia, teraz už riešime aj rodinné, finančné či iné problémy. Pozícia rušňovodiča je úzko spätá s bezpečím množstva ľudí, preto musíme dbať na to, aby boli v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii. 

Galyna, dcéru Taisiu máte z prvého manželstva. Ako ste sa zoznámili s vašim súčasným manželom? 

Galyna: V psychologickej poradni – je rušňovodič. (Smiech)

Mnohí Ukrajinci hovoria, že vojna sa začala už v roku 2014. Ako ste vnímali roky napätia predchádzajúce ruskej invázii vo februári 2022?

Galyna: Môj otec sa narodil v Luhanskej oblasti, v Donecku a okolitých mestách mal veľa príbuzných. Ťažko sme znášali, čo sa tam dialo. Aj preto som v Charkive pomáhalа utečencom z Luhanska a Donecka. Hľadala som pre nich ubytovanie a zháňala, čo potrebovali. 

Neskôr sa v Charkive zdalo, že všetko utíchlo. Dlho sme boli v tom, že sa už nič neudeje. Odmietali sme „ruský scenár”. 

Nemali ste žiadnu predzvesť toho, čo sa bude diať?

Galyna: Ale áno. Boli okolo nás ľudia, ktorí hovorili, že sa niečo môže stať. My sme tomu však neverili. Dokonca sme neverili ani americkému spravodajstvu, ktoré sme sledovali, a to ani vtedy, keď o tom, čo nám hrozí, hovoril prezident USA Joe Biden. Nechceli sme si to ani len pripustiť.

Taisiia: Pamätám si, že ešte 23. februára 2022, teda deň pred ruskou inváziou, kamaráti v škole hovorili, že vojna isto nebude. Putin je vraj taký a onaký, ale sme v 21. storočí a toto nespraví. 

V tom čase však už celý svet sledoval, ako sa presúvajú ruské vojská okolo ukrajinských hraníc. Ani to vás nevystrašilo?

Taisiia: Boli sme zvyknutí na ruské „vymýšľanie“, mysleli sme si teda, že zas iba provokujú. Že sa udeje maximálne malý konflikt a to bude všetko. 

Galyna: Hovorilo sa okrem iného, že je to len spôsob, ako donútiť Ukrajinu rokovať s Ruskom o Luhansko-Donecku. 

Aký bol moment precitnutia ráno 24. februára?

Galyna: Ráno zavolala mama môjho manžela a oznámila nám, že je vojna. Bol to šok. 

Taisiia: Pre mňa začal deň myšlienkou, že ma čakajú veľké výzvy. V ten deň som mala mať turnaj vo volejbale a dôležitú písomku z matematiky. Vstala som z postele, išla k rodičom do izby a oni mi oznámili, že je vojna. Nechápala som, kým som krátko na to nezačula výbuchy za oknom. Bolo to ako zlý sen. 

Nočné výbuchy ste predtým nepočuli? 

Galyna: Vnímala som v spánku, že niečo búcha, ale vôbec mi nenapadlo, že to môže byť to, čo to bolo. Vydesilo ma, keď som sa dozvedela, že medzi prvými zbombardovanými domami v našom meste nebol vojenský objekt, ale civilná budova. Bola to škola a internát pre nevidiacich. Našťastie, riaditeľ poslal deti včas preč.

Čo človek urobí po takomto zistení? 

Galyna: Nevedeli sme, čo robiť. Všetci sme všade telefonovali, no nikto nevedel, čo sa deje a čo robiť.

Taisiia: Moja prvá otázka bola, či mám ísť do školy. Viaceré deti písali rovnaké otázky do našich whatsappových skupín. Až triedna učiteľka povedala, že sa do školy nejde, lebo je vojna. 

Keďže Rusi bombardovali centrum mesta, kde ste bývali, museli ste opustiť byt. Kam ste išli? 

Taisiia: Prvú noc sme strávil v metre, mnohí tam chodili prespávať. Išli sme tam až podvečer, cez deň sme sa báli behať ulicami, aby sme neboli ľahkým cieľom. Bývali sme asi kilometer od najbližšej stanice metra a takmer celý čas sme utekali. 

Bolo tam však málo miesta. V metre sa nielenže nedalo nikde ľahnúť, nedalo sa tam pomaly ani sedieť, toľko ľudí tam bolo. Na toaletu človek čakal aj hodinu. A bola zima. Navyše, keďže babka má už svoj vek a podlomené zdravie, nemohli sme tento nebezpečný kilometrový beh absolvovať každý večer. Aj preto sme sa rozhodli, že ďalšie dni sa schováme v pivnici v dome. 

Aké ste tam mali podmienky? 

Galyna: Keďže naša pivnica nebola vhodná na prebývanie, sused nám ponúkol miesta v tej jeho. Bolo v nej síce špinavo a váľali sa tam staré dosky, no aspoň tam nebolo vlhko. Boli sme presvedčení o tom, že ešte jedna noc a potom to skončí. 

V tej pivnici bolo s nami veľa ľudí a zlý vzduch. Preto sme museli občas poodchýliť okno, cez ktoré sme počuli svišťanie lietadiel a výbuchy. Občas sa zatriasol dom, sypala sa omietka. Vtedy sme dali deti pod postele, teda pod drevené dvere, ktoré vtedy slúžili na spanie. Jedna pani dostala panický záchvat. Bolo to hrozné.  

Zaznamenali ste v tom čase okrem bombardovania v meste aj ruských vojakov?

Galyna: Áno, síce sa im nepodarilo obsadiť mesto, ale boli roztrúsení po Charkive. Najmä výsadkári a tanky. Boli u nás aktívne boje, mnoho pokusov o obsadenie. 

Veľmi sme sa báli, že nás ruskí vojaci objavia. Cez chatovacie skupiny sme preto navzájom komunikovali a informovali sa o tom, kde je aká situácia. Ak sme išli po jedlo, vodu alebo čokoľvek iné, vždy sme mali dohodnutý kód na vstup. Nepustili sme dovnútra hocikoho. 

Taisiia: Raz sme cez okienko počuli tanky a niekto zakričal: „Ticho!“ Všetci sme zamrzli a sedeli v strachu mlčky dlhé minúty, aby nás Rusi nepočuli.

Mali ste internet?

Galyna: Našťastie áno. Aj keď boli prístupové body k internetu často ničené, priebežne ich opravovali. Vďaka tomu sme si podávali informácie a sledovali sociálne siete. 

Mnohí kolegovia, ktorí písali svojim rodinám z dediniek na hraniciach, však odpovede nedostali. Nevedeli, prečo im rodina neodpovedá. Neskôr zistili, že mnohí zomreli, alebo ušli a stratili spojenie.

Kde bol vtedy váš manžel? 

Galyna: Od začiatku bol v práci. Keďže je rušňovodič, bol povolaný do služby a riadil evakuačné vlaky. Premávali zadarmo, vozili ľudí utekajúcich zo svojich domovov do bezpečia. Fungovalo to tak, že rušňovodiči do poslednej minúty nevedeli, po akej trase pôjdu. A nevedeli to ani utekajúci. Len ich prevážali aktuálne najbezpečnejšími cestami k hraniciam. 

Ako dlho ste boli ukryté v pivnici? 

Galyna: Šesť dní a nocí. 

Kedy ste sa rozhodli opustiť krajinu?

Galyna: Keď sme počuli, že Rusi bombardujú aj iné mestá. Začalo sa hovoriť o tom, že chcú obsadiť celú Ukrajinu. Navyše, intenzívne bombardovali centrum mesta, kde sme bývali. Mali sme správy o tom, že Rusi obsadili prvé dediny a začali sme mať strach, že prídu zabrať aj Charkiv. Ale najmä, bála som sa o život mojej dcéry. 

Taisiai: Pre mňa je symbolom nášho rozhodnutia aj Regionálny úrad správy Charkiva, ktorý Rusi vyhodili do vzduchu. Keď si to vygúglite, uvidíte fotky – o dve ulice ďalej sme žily my. Vtedy mama rozhodla, že musíme odísť. 

Po začiatku ruskej invázie si mnohí ľudia na Slovensku začali chystať SOS ruksaky so základnými vecami. Ako sa ale zbalí človek v stresovej situácii, v akej ste boli vy? 

Galyna: Jediná, ktorá si dokázala zachovať chladnú hlavu, bola naša babka. (Smiech) Vzala si všetky doklady, lieky a dvesto dolárov, ktoré mala ušetrené. Do metra sme si v prvý večer s Tajou nevzali nič. Až na mieste sme sa na seba pozreli a uvedomili si, že sme zabudli aj na doklady. Naša skvelá babka nám nimi zamávala s komentárom: „Ja mám všetko, nebojte.“

Ako teda prebiehalo balenie na dlhú cestu nevedno kam? 

Taisiia: Ja som mala v ruksaku nápoj Chupa Chups, knihu, hračku, hry, vreckový nožík, karty a karate opasok.

Galyna: Zbalila si sa ako na turistiku. (Smiech)

Taisiia: Tú limonádu mám doteraz. Aj keď je už po záruke, stojí mi na poličke – moja plechovka z Ukrajiny. 

Galyna: Ja som si vzala len nejaké teplé veci. Nemohli sme si zobrať veľa. Mali sme obmedzenú kapacitu batožiny, aby sme mohli cestovať. Pri balení som si aj poplakala. Najmä, keď som držala v rukách krásne topánky, ktoré mi kúpil manžel. Už som ich ale nemala kam dať, tak som ich so slzami v očiach hodila za seba. 

Rozhodli ste sa ísť vlakom. Ako ste sa dostali na stanicu? 

Taisiia: Dohodli sme sa s kamarátom, že nás tam zoberie autom. Keď pre nás prišiel, v aute už sedelo 5 ľudí a v kufri ďalší človek. Keď som prichádzala k vozidlu, počula som za chrbtom blízky výbuch. Skočila som do kufra auta, zabuchla za sebou dvere a rýchlo sme odišli preč.  

Mali ste premyslenú logistiku cesty? 

Galyna: Vôbec, nič sme nemali premyslené. Vedeli sme len, že chceme ísť vlakom, lebo to bolo bezpečnejšie. Kamarátka išla autom a auto pred ňou vybuchlo. Navyše, bol veľký problém s benzínom. Ľudia naň čakali aj niekoľko dní, cesty boli zbombardované. Z vlaku sme sledovali kolóny áut a výbuchy.

Vedeli ste aspoň, že idete smerom na Slovensko? 

Taisiia: Nie. Išli sme proste len smerom na západ. Do bezpečia, nemali sme konkrétnu krajinu, kam mierime. Okrem babky sme so sebou zobrali aj kamarátku, ktorá študovala v Charkive a chcela sa vrátiť k rodičom na západ Ukrajiny. 

Galyna: Bola to devätnásťročná dcéra našich známych, ktorú sme im odprevadili domov. Na stanici sme ju odovzdali jej rodičom a oni nám dali na oplátku tip. Povedali, že majú na Slovensku známu zo Starej Ľubovne, ktorá pracovala ako dobrovoľníčka a že nám pomôže. A tak sme vyrazili smerom k hraničnému priechod Ubľa. 

Ako dlho vám trvala cesta?

Galyna: Dva dni – najprv vlakom a potom pešo do Uble. Následne sme sa skontaktovali s pani z Ľubovne, ktorej dom bol už síce plný, no ponúkla nám alternatívu. Našla pre nás miesto v rodinnom dome v dedinke Hniezdne.

Aký to bol pocit, keď ste si mohli vydýchnuť?

Galyna: Boli sme vyčerpané, šťastné a vďačné. Zrazu sme sa po tých dňoch hrôzy ocitli v bezpečí, navyše v krásnom čistom dome. Báli sme sa tam aj sadnúť si. Boli sme špinavé po nekonečnej ceste, nemali sme náhradné oblečenie. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď sme si dali teplú sprchu a obliekli čisté oblečenie, ktoré nám domáci darovali. V jeden deň sme o všetko prišli, no tu sa o nás zrazu postarali a dali nám všetko, čo sme potrebovali. Pripadalo nám to ako zázrak. 

Teraz bývate v Nových Zámkoch. Prečo práve toto mesto? 

Galyna: Keď sme si trochu vydýchli, pochopili sme, že to nebude iba na pár dní. Vnímali sme potrebu zaradiť sa do systému a normálne fungovať. Dcéra túžila opäť trénovať. A tak som začala zháňať trénera Kyokushin karate, ktorému sa Taja intenzívne venuje. 

Všetko ste teda podriadili snu vašej dcéry?

Galyna: Áno. 

Ako ste postupovali pri hľadaní trénera?

Galyna: Písala som cez Facebook trénerom Kyokushin Karate na celom svete – do Kanady, Poľska, Rakúska aj na Slovensku. Ako prví sa nám ozvali z Kanady, no vtedy pre nás nebolo možné vybaviť si doklady, aby sme vycestovali tak ďaleko. A potom sa nám ozvali zo Štúrova, ktoré sme si nakoniec vybrali.

Taisiia: Mama sa ozvala trénerovi Norbertovi Ráczovi a ten nás pozval, aby sme sa prišli pozrieť. Následne ma prijali do Slovenského zväzu Kyokushin karate. Dokonca nám navrhli, že môžem trénovať zadarmo, kým si mama nenájde prácu. 

Trénera ste teda našli, ako ste riešili existenčné otázky? 

Galyna: Všetko som riešila cez sociálne siete. Na Facebooku som našla trénera aj prácu. Dnes pracujem ako psychologička Centra poradenstva a prevencie Bratislava 3 pre ľudí z Ukrajiny.

Veľké šťastie sme mali aj s bývaním. Na moju prosbu reagoval skvelý človek z Nových Zámkov, ktorý nám dal zadarmo k dispozícii svoju pivnicu prerobenú na byt. Síce som pôvodne chcela nájsť bývanie v Štúrove, kde má dcéra tréningy, no toto je nakoniec lepšia voľba. Aj kvôli jazyku, keďže v Štúrove by sme museli vedieť aspoň trochu po maďarsky a to by už bolo na nás veľa. Takže ja dochádzam do práce do Bratislavy a dcéra chodí na tréningy karate do Štúrova. Školu má v Nových Zámkoch, kde bývame. 

Ako sa vlastne Taisia dostala ku karate? 

Galyna: Keď mala dva a pol roka, chodila na tanec. Prestalo sa jej tam páčiť a povedala, že chce robiť nejaké bojové umenie. Ja som nesúhlasila, chcela som z nej mať tanečnicu. Ale ona s jej otcom sa rozhodli, že chcú riadny šport. Súhlasila som pod podmienkou, že to nebude nič bojové a majú hľadať niečo ako beh, tenis, basketball. No a vrátili sa, že Taja bude chodiť na karate. (Smiech) 

Čiže od troch rokov trénuješ karate, Taisii?  

Taisiia: Áno. Stále mám tréningy, sústredenia, letné kempy. Je to zmysel môjho života a od malička viem, čo chcem robiť v budúcnosti. Chcem byť trénerkou Kyokushinkai karate. 

Aké to bolo prísť na tréning do cudzieho prostredia?

Taisiia: Keďže som pomerne komunikatívny typ, nemala som veľké problémy – v škole, ani na tréningoch. V klube sú všetci veľmi priateľskí a našla som si tam aj jednu z mojich najlepších kamarátok. Skôr bolo pre mňa ťažké dohnať formu, keďže ten mesiac ničnerobenia bol cítiť na svaloch aj technike.

Postupne som však všetko dobehla a z májových Majstrovstvách Európy v Poľsku som priniesla pre Slovensko jedinú zlatú medailu.

Šport na vrcholovej úrovni so sebou prináša aj finančné náklady. Ako to zvládate? 

Galyna: Je to veľmi ťažké. Kým som nemala prácu, pomáhali nám dobrí ľudia. Mali sme zadarmo tréningy, darovali nám kimono aj helmu a rukavice z druhej ruky. Najzložitejšie je to s poplatkami na súťaže. Taja súťaží v dvoch kategóriách – v technike (kata) a boji (kumite). K tomu sa, samozrejme, pripočítavajú cestovné náklady, strava, ubytovanie, sústredenia.

V decembri 2023 sa uskutoční ďalšia významná súťaž. Ešte predtým však Taju čaká množstvo kurzov, seminárov a malých súťaží. Preto potrebujeme pomoc a finančnú podporu.

Keď sa za účasť na súťaži platí, môže športovec nejakú finančnú odmenu aj vyhrať? 

Galyna: Žiaľ nie, všetko je to len o výdavkoch. Aj náš tréner sa snaží ako môže, ale je to náročné. Hovorí, že už vyskúšal, čo sa dalo, ale podpora neprichádza. 

Taisiia: V mnohých krajinách pri karate funguje aj sponzoring. Na kimone je logo sponzora, športovec má finančnú podporu a firma pozitívnu inšpiratívnu reklamu. Na Slovensku to, žiaľ, veľmi nefunguje. 

Sú u nás tréningy iné ako doma na Ukrajine? 

Galyna: Je to celkom iný systém. Na Ukrajine mala Taja tréningy až šesťkrát do týždňa. Tu sú trikrát. Zbytok dní Taja trénuje sama. Robí kondičné cvičenia, beháva, pracuje na technike cvičenia kata. Je to zložitejšie, lebo sa musí sama motivovať. 

Taisiia: Na Ukrajine zostal v športe systém starej sovietskej školy. Tréneri tlačia zverencov na najvyššiu možnú úroveň. A keď vyhrajú, čo sa dalo, už o nich nemajú taký záujem. Tu je to iné, človek má stále kam rásť. Na Slovensku sa viete tešiť aj z druhého či tretieho miesta, ktoré by u nás bolo považované za zlyhanie. Bola to veľmi tvrdá drezúra. 

Zo začiatku bolo pre mňa náročné pochopiť to, no veľmi mi to pomohlo. Doma som bola pred súťažami vždy veľmi nervózna – aby som nespadla, nesklamala trénera, dostala medailu. Tu sa mi to nedeje. Už som pochopila, že to, čo robím, robím iba pre seba. Nemá zmysel byť nervózna.

Dôkazom toho, ako psychika pôsobí na výkon, je aj fakt, že na Ukrajine som nevyhrávala európske súťaže. Získala som možno druhé, tretie miesto. No teraz som v novom nastavení vyhrala za Slovensko zlato už niekoľkokrát. 

Aké iné rozdiely vnímate v spôsobe života na Slovensku a u vás doma? 

Galyna: Bez ohľadu na vojnu sme u nás doma žili akosi rýchlejšie a prísnejšie. Je to podobný pozostatok sovietskeho režimu, ako spomínala Taja pri športe. 

Na Slovensku zrazu vidím, ako to môže vyzerať, keď má človek radosť zo života. Napríklad keď sledujem ľudí, ako idú večer spolu na vychádzky. Alebo keď vidím, že nie sú vystresovaní. 

Veľmi sa mi páči, že ľudia na Slovensku sú silne rodinne založení. Niežeby sme my u nás neboli, ale vy si to viete viac užívať. Oteckovia chodia s deťmi a ženami na prechádzky, venujú sa jeden druhému. Nesmierne sa mi to páči a vždy sa pri tom usmievam. 

Taisiia: Mne sa páčia slovenské babičky. (Úsmev) Keď zostane žena na dôchodku u nás, je zavretá v byte, upratuje a takmer nevyjde von. Na Slovensku si babky farbia vlasy na modro, na ružovo, maľujú sa, pekne sa obliekajú. Sú spokojné, usmiate, bicykluju, športujú, chodia na zákusky. Tu je to ako iný svet. Zrazu vidíme, že v hocijakom veku máme právo na všetko. 

A ešte je skvelé, ako chránite prírodu! Vo veľkom recyklujete, bojujete proti plastom. To sa u nás ešte ani nezačalo. 

Chcete sa raz vrátiť na Ukrajinu, alebo plánujete ostať na Slovensku? 

Galyna: Nevieme, čo bude zajtra. Žijeme pre aktuálny deň. Milujeme svoju vlasť, no keď sa  rozhodneme pre návrat, nebude to ľahké. Všetko bude treba vybudovať nanovo – napríklad aj náš byt. Aktuálne sa nemáme kam vrátiť, pretože nakoniec zasiahli aj náš dom. Z bytu nám chýba balkón a polovica kuchyne. Musím preto veľa šetriť, aby sme mali z čoho opraviť náš domov. Mám k nemu veľký vzťah. Ten byt mi robil vlastnými rukami môj ocko. Dcéra tam vyrástla.

Galyna Lapshun (1978) Vyštudovaná psychologička, pochádza z Charkiva. Pracovala ako školská psychologička, neskôr sa zamestnala v Inštitúte pre výskum bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Potom poskytovala viac ako 10 rokov psychologickú pomoc pre železničné depo Charkiv – hlavné. V marci 2022 odišla s rodinou na Slovensko. Po troch mesiacoch začala ako psychologička pracovať v Centre poradenstva a prevencie Bratislava 3.

Taisiia Lapshun (2009) Žiačka základnej školy a reprezentantka v Kyokushin karate. Pred odchodom na Slovensko trénovala v regionálnej organizácie Karate-Planet pod vedením Andreya Tarana. Dnes trénuje v Štúrove pod dohľadom Norberta Rácza, predsedu Slovenského zväzu Kyokushin karate. Nedávno priniesla pre Slovensko zlatú medailu z Majstrovstiev Európy. 

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].