Text vznikol v spolupráci s Denníkom N.

Vlani získal prestížne české ocenenie Magnesia litera za autobiografickú knihu Skutečná cesta ven, ktorá opisuje život pražských Rómov v divokých 90. rokoch.

A hoci sa z neho stal úspešný novinár, dodnes sa mu pri pocite ohrozenia vracajú spomienky na policajtov, ktorí ho ako tínedžera bili. „Nie je to rádio, nemám gombík, ktorým by som mohol tieto emócie vypnúť. Sú takpovediac vyryté do tela,“ vysvetľuje Patrik Banga.

Hovorí, že Česko aj Slovensko páchajú na Rómoch „vzdelávací zločin“, pretože ich posielajú do osobitnej školy s očakávaním, že neskôr budú samostatní. „V Česku sa o tom aspoň rozpráva a pomenúva sa to ako niečo, čo je zlé, no u vás o tom ani nerozprávate.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

• ako sa dostal z drsnej rómskej štvrte medzi popredných českých novinárov;
• či sa cíti prijatý českou spoločnosťou;
• ako sa naučil ovládať strach;
• prečo počas pandémie písal celú knihu nanovo;
• kde vidí hranicu medzi generačnou chudobou a vlastnou zodpovednosťou.

Napísali ste knihu Skutečná cesta ven o tom, aké bolo vyrastať ako Róm v 90. rokoch v Prahe. Kedy a prečo ste sa rozhodli vyrozprávať svoj príbeh?

Rozhodol som sa v roku 1999, keď som sa vrátil z Juhoslávie. Presvedčil ma kamarát, ktorý tam so mnou bol – bláznivý východniar, volal sa Dodo. Napísal som teda základ knihy, ale potom prišla iná práca, rodina a v písaní som nevedel pokračovať. Takto som čakal pätnásť rokov, kým sa opäť neobjavil ten môj kamarát východniar. Stretli sme sa v krčme a dohodli sme sa, že dáme knihu spoločne dokopy.

Dodo pozháňal negatívy fotografií, ktoré som urobil v Juhoslávii, no neskôr si vzal život, takže sa práce na knihe opäť zastavili. Vrátil som sa k nej počas pandémie, keď som nemohol robiť nič iné. Takmer všetko som však vymazal, z pôvodného textu som vzal len surové údaje a napísal ho celý nanovo. Myšlienka napísať o mojom príbehu má však viac ako dvadsať rokov.

V knihe opisujete, čo všetko ste ako dieťa a tínedžer zažívali. Ľudia vám automaticky tykali, urážali vás, v obchodoch ste mali v pätách ochranku a pre políciu ste boli automaticky podozrivý, ak nie hneď vinný. Čo to spraví s mladým človekom, ktorý si v citlivom období formuje pohľad na svet a učí sa mu dôverovať?

Odvtedy sa to veľmi nezmenilo. Mám 41 rokov a stále je to rovnako. Aj moja dcéra chodila domov s plačom, že sa jej v škole vysmievajú. Teraz sa však ku mne polícia nevhodne správa skôr na Slovensku než v Prahe. Keď ma pred tromi rokmi zastavili v Lučenci, tykali mi.

Človek si na to zvykne a prijme to ako normálnu vec. Doteraz sa vlastne čudujem, keď to je inak. Keď ma zastaví policajt a povie mi „Dobrý deň“, som prekvapený, čo sa deje.

Je to z vášho pohľadu v Česku podobne zlé, ako to bolo v 90. rokoch?

V Česku je to rozhodne lepšie ako na Slovensku. V Prahe sú policajti európski, vykajú vám a kontakt s nimi je väčšinou v pohode. Odovzdáte im technický a vodičský preukaz, navzájom sa pozdravíte a idete domov.

Horšie je to na severe Čiech v Chomutove alebo v Olomouci, kde žije veľká rómska komunita – sú tam getá, takže aj viac problémov. Tam sa ma pred štyrmi rokmi policajt spýtal, kde som ukradol vlastné auto. Spravil to napriek tomu, že technický preukaz aj zelená karta, teda poistenie auta, boli napísané na moje meno. Bolo teda jasné, že auto je moje, ale policajti aj tak reagovali automaticky.

Ako s tým psychologicky pracujete? Asi nie je jednoduché žiť vo svete, kde sa tak veľa interakcií s okolím končí takýmto spôsobom.

V Čechách ma už ľudia poznajú, mám za sebou nejakú mediálnu kariéru, takže si už ku mne policajt, doktor alebo ktokoľvek iný toľko nedovolí. V tomto zmysle som na tom oveľa lepšie ako napríklad Rómovia z Nového Boru (mestečko na severe Česka – pozn. red.). Nie každý Róm môže zdvihnúť telefón a zavolať policajnému prezidentovi.

Už teda nezažívam nevhodné správanie tak často ako predtým, ale od kamarátov a známych viem, že sa to stále deje. Ak je toho priveľa, už si z toho uťahujem a obraciam to na vtip. Je to moja forma psychohygieny.

V knihe opisujete, ako vás brutalita polície zmenila ako človeka. Píšete, že pri akomkoľvek pocite ohrozenia pred sebou opäť vidíte policajta, ktorý vás mláti, a v tom momente vás prepadne strach a inštinkt, že najlepšia obrana je útok. Darí sa vám s týmto do tela vrasteným inštinktom pracovať a prepisovať emócie, ktoré vo vás také situácie vyvolávali?

Mám to tak doteraz, človek sa toho obrazu ľahko nezbaví. Nie je to rádio, nemám gombík, ktorým by som mohol tieto emócie vypnúť. Sú takpovediac vyryté do tela. No čím som starší, tým som pokojnejší a už sa nedám tak rýchlo rozhodiť. Skôr teraz v takých situáciách začnem žartovať.

No neviem, čo by sa stalo, keby ma niekto ohrozil fyzicky. Asi pred pol rokom ma u nás pred domom napadli, vtedy som opäť cítil ten strach, ktorý už ide do agresie. Vyriešil som to tak, že som zavolal políciu.

Ako ste v tom momente ovládli strach?

Myslím si, že človek sa to naučí vekom. Už nejdem do bitky, na to som už starý, v decembri sa mi narodilo vnúča (smiech). Konflikty riešim tak, že z nich odídem.

Viacero kapitol v knihe sa končí konštatovaním, či sa vám „už konečne“ podarila integrácia do českej spoločnosti. Tlak musieť skúšať všetko možné, aby sa na vás väčšina pozerala ako na jedného z nich, musel byť vyčerpávajúci.

Skôr som to písal ako vtip a trochu sa vysmieval tomu, že v tom čase nikto poriadne nevedel, čo tá integrácia vlastne je. Každý si myslel, že keď budeme robiť to čo „gadžovia“, budeme integrovaní, a nevedeli sme, že integrovaní nebudeme, nech by sme robili čokoľvek. Väčšina chcela od Rómov, aby sa správali rovnako ako oni – to však nebola integrácia, ale asimilácia.

Nešla u vás snaha o prispôsobenie sa majorite na úkor vytrácania sa rómskej identity?

U mňa nie, ale bolo to tak u môjho brata dvojčaťa. Robil všetko, čo od neho „gadžovia“ chceli, až sa napokon z neho „gadžo“ stal. Mňa so starším bratom to až tak nepostihlo a zostali sme Rómami.

Ale aj ja som svojho času rozmýšľal, či si nájdem partnerku, keď nebudem dosť „gadžo“. Pochopí, keď jej ukážem, že mám veľkú rodinu, čo je u Rómov štandard? Skúšal som chodiť s „gadžovkami“, no zistil som, že väčšinou to nejde.

Sú veľmi zvyknuté na to, že najbližšia rodina je mama, otec a maximálne sestra – sesternica už nikoho nezaujíma. Pre mňa je najbližšou rodinou aj bratranec z tretieho kolena. V jednom momente som to však prestal riešiť. Povedal som si, že ak ma priateľka nechce ako Róma, môže mi vyskočiť na chrbát. Počkám si na takú, ktorá to pochopí.

Nechcel som sa hrať nasilu na „gadža“, aby som zapadol. Ale nezapadol som ani medzi Rómami. Či človek chce, alebo nie, skúsenosť s „gadžami“ ho poznamená. Vďaka nim som videl z druhej strany to, čo niektorí označujú za „rómsky problém“. Naozaj existujú ľudia, ktorí nechcú nič robiť.

Keď som bol aktivistom, mali sme tendenciu hovoriť, že neexistujú Rómovia, ktorí nechcú pracovať, a ani takí, ktorí doma bijú ženy. Aj keď sme to nerobili úmyselne, v podstate sme klamali, lebo sme ukazovali úspešných Rómov, no nehovorili sme, že existujú aj Rómovia, ktorí sú iní. Na druhej strane, keby bol svätý každý „gadžo“, žili by sme v najkrajšom štáte.

Kritiku do vlastných radov cítiť aj vo vašej knihe. Na konci jednej z kapitol píšete, že ste stretli Róma, ktorý „myslí maximálne do zajtrajška“. Kde je pre vás hranica toho, za čo si ľudia z vylúčených komunít už môžu sami, a čo je, naopak, systémové obmedzenie, ktoré im nedovoľuje vymaniť sa z generačnej chudoby?

Moja mama nedokončila základnú školu, dostala sa len po siedmu triedu. Nebola génius, ale odišla z prostredia, kde žila, s rodinou do Prahy. Na konci komunizmu síce – ako mnoho iných Rómov – nemala prácu, no potom sa zaučila a robila hocičo, aby si zarobila peniaze. Napríklad predávala v T-Mobile paušály. Urobila veľa vecí nesprávne, napríklad sa neskôr odsťahovala na dedinu, ale snažila sa. A to je pre mňa hranica, na ktorú sa pýtate – u Rómov aj u „gadžov“.

Samozrejme, hoci je to klišé, Róm to má ťažšie, pretože existujú predsudky a v práci u neho očakávajú, že bude kradnúť a nebude chodiť načas. Človek má potom dve možnosti. Buď s tým chce niečo robiť, alebo sa prispôsobí tomu, že sa má zle.

A rozumiem aj tomu, že nie vždy sa všetko podarí. Dá sa pochopiť, keď človek rezignuje, pretože ide 20-krát na obhliadku bytu a 20-krát mu povedia, že mu ten byt nedajú. Kedysi som prenajímal byt, v ktorom teraz bývame s manželkou, a nájomník sa mi ospravedlňoval za to, že je Róm. To nás naučili „gadžovia“. Ale hranicou vlastnej zodpovednosti je pre mňa snaha.

V knihe tiež píšete, že vašou motiváciou ísť študovať nebolo ani tak vzdelanie, ale snaha dokázať „gadžom“, že Róm môže žiť ako oni. Máte túto fázu už za sebou? Cítite sa ako plnohodnotná súčasť českej spoločnosti?

Necítim a myslím, že sa tak nikdy cítiť nebudem. Som už vo fáze, keď viem, že sa to nestane. Pre časť ľudí budem plnohodnotnou súčasťou spoločnosti – ako novinár, spisovateľ, muzikant alebo programátor. Ale podľa prieskumov 84 percent ľudí Rómov v Česku nechce, pre nich budem vždy parazit. Na ľudí, ktorí ma nechcú vidieť ako človeka, však kašlem.

Aké boli fázy na ceste k vyrovnaniu sa s tým, že pre niekoho nikdy nebudete súčasťou českej spoločnosti?

Ako mladý som veľmi chcel, aby som zapadol do spoločnosti. Sľuboval som si od toho, že ma policajti nebudú toľko kontrolovať a ponižovať. Veľmi som chcel získať vysokoškolský titul a nezaujímalo ma, či budem právnik alebo inžinier. Myslel som si, že keď budem vzdelaný, konečne zapadnem.

Neskôr, keď som mal 18 až 20 rokov, som bol presvedčený, že keď nezapadnem do spoločnosti, nebudem mať partnerku. Doteraz nechápem, prečo som si ju vtedy nenašiel. No a potom som chcel uspieť ako redaktor a novinár. Neviem, ako to je na Slovensku, ale v Česku je možno 10 rómskych novinárov. Myslel som si, že keď spoločensky zapadnem a budem slušný človek, budem aj dobrý novinár, no zistil som, že dobrým novinárom budem len vtedy, keď budem prirodzený.

A myslím, že to je aj to, čo ľudí baví na mojich textoch. Nie sú písané strojenou, knižnou češtinou, píšem o veciach surovo, reálne. To je môj štýl, to je to, čím som. Aj keď sa z času na čas snažím písať „pekne“, po chvíľu zistím, že opäť píšem reálne a surovo.

Ste úspešný moderátor, novinár, hudobník. Čo bolo na vašej životnej ceste kľúčové?

Kľúčové bolo, že som stretol dobrých ľudí – bez nich by to nešlo. Boh praje pripraveným, snaha je super, ale bez dobrých ľudí okolo seba človek neurobí nič. Musí však tým stretnutiam ísť naproti.

Mnohým vašim známym z detstva sa cesta von z vylúčeného prostredia nepodarila. V knihe hovoríte o „vzdelávacom zločine“ na celej jednej generácii Rómov – teda o očakávaní, že ľudia, ktorých štát pošle do zvláštnej – na Slovensku špeciálnej – školy, sa stanú samostatnými a úspešnými. Pácha český štát zločin na Rómoch stále?

Deje sa to stále. Nedávno sme riešili, že v Českej republike je 122 segregovaných škôl alebo škôl, kde sú segregované rómske triedy. To je katastrofa. Rómske deti sa tiež stále posielajú do špeciálnych škôl – aj my ich máme, pretože „zvláštne školy“ sme zrušili. Mnohí rómski žiaci sú diagnostikovaní ako údajne dementní, hoci im nič nie je. Myslím si však, že to je problém Európy celkovo – podobne je to aj v Bulharsku alebo v iných štátoch, kde žije rómska komunita. Nechceme vidieť rómske deti ako rovnoprávne.

V 90. rokoch to bolo tak, že ak ste sa volali Horváth, jednoducho ste išli do zvláštnej školy. To sa týkalo celej jednej generácie rómskych detí a teraz na to doplácame. Ľudia, ktorí boli v „zvláštnych školách“, nemajú čo naučiť svoje deti, pretože sami nemajú vzdelanie.

Ak bol niekto murár, deti budú asi tiež murári. Ale ak deti vidia otca, ktorý len sedí doma a raz mesačne dostáva sociálne dávky, vnímajú to ako štandard. Je to začarovaný kruh. Bol to naozaj vzdelávací zločin.

Teraz je moderné nadávať na Rómov, ktorú nemajú prácu a nesnažia sa – ja niekedy tiež nadávam. Jedným dychom však dodávam, kto ich to naučil. Aj ja by som išiel do osobitnej školy, ak by nezakročila moja mama a strýko poslanec. Koľko Rómov však má strýka, ktorý je poslancom?

Aj na Slovensku sa „vzdelávací zločin“ deje dodnes a je to štandard. V Česku sa o tom aspoň rozpráva a pomenúva sa to ako niečo, čo je zlé, no u vás o tom ani nerozprávate. O 20 rokov príde ďalší Kotleba a bude ľuďom rozprávať, že Rómovia sú príživníci. Tie deti však dávame do špeciálnych škôl teraz. Koľko z nich sa stane právnikmi, doktormi alebo inžiniermi?

Poďme späť ku knihe. Ako vyzeral váš proces písania? Máte nejaký rituál?

Väčšinou som písal v noci alebo skoro ráno, niekedy medzi 5. a 7. hodinou. Vtedy môj mozog myslí a mám pri písaní ticho, ktoré potrebujem. Manželka spí, nikto mi nevolá, nepíše ani ma inak neotravuje. A ešte potrebujem kávu a zmrzlinu, som veľký kávofil.

Ako dlho vám trvalo napísať knihu Skutečná cesta ven?

Asi tri týždne, je to skôr dlhý komentár než kniha – nie sú tam napríklad žiadne dialógy. Najzložitejšie bolo spomenúť si, čo sa kedy stalo, a pozháňať informácie. S kamarátmi sme si tisíckrát telefonovali, aby sme si pospomínali na jednotlivé udalosti. Mal som ich totiž v hlave poprehadzované a potreboval som ich chronologicky zoradiť. To bolo najťažšie.

Vlani ste napísali hororovú poviedku Erža. V novembri 2023 ju vydalo vydavateľstvo Epocha ako súčasť zbierky poviedok. Čerpáte pri tejto poviedke z rómskej rozprávkovej tradície?

Nie. Erža bola stará mama môjho bratranca, čerpal som teda z rodinnej histórie. Pozbieral som, čo sa o nej v rodine porozprávalo. Rozprávky písal náš prastrýko Dežo, ktorý bol básnikom. Ja som si povedal, že skúsim horor.

Patrik Banga (1982) Český hudobník, novinár, moderátor, spisovateľ a podnikateľ v IT. Pochádza z pražského Žižkova, no korene má aj na Slovensku. Od roku 2007 pracoval pre portál iDnes.cz ako bloger, reportér, komentátor a editor diskusií. V roku 2012 sa podieľal na vzniku dokumentu o ostravských getách, bol aj redaktorom Českej televízie. Neskôr sa vrátil do iDnes.cz, kde má na starosti blogy. V roku 2022 mu vyšla autobiografická kniha Skutečná cesta ven o živote pražských Rómov v divokých 90. rokoch. Za knihu získal prestížne ocenenie Magnesia litera v kategórii Debut roka.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].