Tento rozhovor vznikol v spolupráci s Denníkom N.

Je 15-násobný majster Slovenska v boxe, má trikrát bronz z majstrovstiev Európy, no hovorí, že väčšinu víťazných pohárov a opaskov má uložených na povale. „Úspechy hovoria len o minulosti. Mám ich za sebou, už ma tak nenapĺňajú,“ vraví boxer Viliam Tankó.

Časť detstva prežil s mamou a bratmi v rozpadnutom dome, do ktorého im fúkalo. „Keď vám doma dôjde múka a neviete si upiecť ani rómsky chlieb, to je už fakt chudoba,“ spomína si. Dnes popri tréningoch a práci študuje, aby sa po skončení kariéry mohol venovať mládeži. V roku 2021 získal ocenenie Roma Spirit v kategórii Osobnosť.

 V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

• ako sa s rodinou dostali z chudoby,
• prečo pri boxe záleží viac na psychike než na fyzickej sile,
• čo robí, keď vie, že boxuje so šikovnejším súperom,
• a prečo začal popri tréningoch študovať na vysokej škole.

V akom prostredí ste vyrastali?

Rané detstvo bolo fajn. Nemali sme toho veľa, ale mali sme všetko, čo sme potrebovali. Rodičia pracovali, vyrastali sme v peknom prostredí a mali dobrý život. Tak to bolo asi do mojich desiatich rokov. Neskôr sa rodinná situácia zhoršila, veľkú rolu v tom hral alkohol z otcovej strany.

Otec je dobrý a pracovitý človek, dostal sa však do zlej partie. Začal piť, prichádzal neskoro domov z roboty a vtedy sme už vedeli, že bude zle. Čo sme mali doma, to zničil. Fyzicky nám nikdy neublížil. Vyústilo to do rozvodu rodičov, po ktorom sme sa s mamou aj tromi mladšími bratmi od otca odsťahovali.

Za tú chvíľu stihol „predať“ náš rodinný dom. Prišli za ním nejakí špekulanti, ktorí ho vraj chceli kúpiť, no otec im podpísal darovaciu listinu a z domu sme nevideli ani cent. Na druhý deň odišiel do Anglicka a rok a pol sme o ňom nepočuli.

Najprv sme sa zľakli, čo s ním je a báli sme sa toho najhoršieho. Mama išla skontrolovať povalu v dome, no otca nenašla. Motali sa tam cudzí ľudia a pýtali sa, čo tam hľadáme. Odpovedali sme, že čože by sme tam hľadali, veď je to náš dom. A oni odvetili, že ten dom kúpili. Nakoniec mame na úrade povedali, že dom už nie je náš.

Čo ste vtedy robili?

Zostali by sme bez strechy nad hlavou, keby nám nepomohol starosta obce. Poznal nás, vtedy som už boxoval a reprezentoval dedinu. Aj ľudia v obci nás mali radi, nikdy s nami nebol problém. Pán starosta nám poskytol bývanie pri smetisku, pretože iné nebolo.

Dom bol zdemolovaný a nebol vhodný na bývanie. Nebola tam voda, elektrina, záchod ani sprcha. Okná boli porozbíjané, takže keď vonku fúkalo, cítili sme to aj my vnútri. Potrebovali sme však niekde bývať, tak sme to prijali. Neskôr sme si v dome zriadili aspoň vodovod, elektrinu a trochu sme ho skrášlili, aby sa tam dalo fungovať.

V tomto dome sme prežili necelé dva roky, bolo to najťažšie obdobie v mojom živote. Mal som pätnásť rokov a keďže som bol najstarší syn, celá ťarcha rodiny padala na mňa.

Mama chodila do práce, robila čašníčku v miestnej krčme. Otec sa neozýval. Ja som ráno brával mladších bratov do školy a potom som do nej išiel sám. Žili sme z tých pár eur, čo mama zarobila a dostala na nás deti – a hladovali sme.

Na jednej posteli sme spali traja. Niekedy sme nemali týždne čo jesť. Keď vám doma dôjde múka a neviete si upiecť ani marikľe (rómsky chlieb, pozn. red.), to je už fakt chudoba. A ako vysvetlíte malým deťom, že nemôžeme ísť do obchodu, lebo nemáme peniaze?

Mama mala kamarátku, ktorá nám finančne pomáhala. Mnoho dní v mesiaci nám požičala pár eur, keď bolo treba. Z toho sme prežívali zo dňa na deň, kým prišla mame výplata. Potom sa tento kolobeh začal znova. Vypadnúť z neho je extrémne náročné.

Ako sa vám podarilo dostať sa z toho von?

Ako rodine sa nám to podarilo, lebo sme boli súdržní. Aj keď sme žili v chudobe, mama nám vždy hovorila, že si praje, aby jej deti mali maturitu. Nechcela, aby sme po desiatich rokoch povinnej školskej dochádzky išli ako 15-roční pracovať. Vravela nám, že ona niečo zarobí a vždy nejako bude. Veľmi si to na nej vážim.

A ja som popri boxe začal chodiť na brigády. Po tréningoch som chodil do roboty. Peniaze, ktoré som zarobil, som sa snažil vrátiť domov, lebo som vedel, že mama a súrodenci to potrebujú.

Kedy a prečo ste začali boxovať?

K boxu som sa dostal, keď som mal osem rokov. U nás v Tomášikove otvorili boxerský klub a vyhlásili to v dedinskom rozhlase. Bývali sme v centre pri škole, v tichej uličke so super susedmi a plno deťmi. Všetci sme boli viac-menej v rovnakom veku a mali medzi sebou dobré vzťahy. No a keď sme počuli, že vznikol nový klub, prihlásili sme sa doň.

Od prvého tréningu ma box očaril. Cítil som sa tam dobre, bolo to niečo nové. Mal som vtedy 25 kíl a pamätám si, že keď som si nasadil prvé rukavice, boli mi po lakte. Mal som čo robiť, keď som ich dvíhal k hlave. (Smiech)

Po roku sme sa dostali k zápasom a hneď prvý som vyhral. Potom som vyhral druhý, tretí, štvrtý a prirodzene to išlo ďalej. Ako deti sme mali dobrý pocit, že niekam patríme. Tréningy sme mávali každý týždeň, bola tam disciplína, no vždy sme sa na ne tešili.

Keď sme nemali „lapy“ (rukavice s plochou, do ktorej boxer udiera, pozn. red.), tak sme si ich vyrobili. Vzali sme dosku, nastriekali sme na ňu penu a to celé sme prilepili o pracovné rukavice. Jeden z nás „lapu“ držal a druhý do nej udieral. Stále sme niečo vymýšľali.

Od nejakého momentu ste začali trénovať s majstrom sveta Tomim Kidom Kovácsom. Ako sa to stalo?

V tom čase som už bol vnímaný ako šikovný a talentovaný boxer. Veľkú väčšinu zápasov som vyhrával. No Tomi mi hovorieval, že si ma vybral aj preto, lebo som sa správal slušne, keď sme sa stretli na zápasoch. Páčilo sa mu to.

Oslovil teda môjho bývalého trénera Ladislava Karácsonyho – niekdajšieho československého reprezentanta a majstra sveta v ťažkej váhe. Ten nám dal veľmi dobré základy boxu, no uvedomil si, že na medzinárodnú úroveň by to možno nestačilo, pretože sme trénovali dvakrát do týždňa. Povedal nám: „Chlapci, toto som vám vedel ponúknuť, viac neviem“. Veľmi si to od neho vážim, niečo také si nevie priznať každý.

Dohodli sa teda s Tomim a keďže sa to páčilo aj nám, prestúpili sme k nemu. Bol to však pre nás šok.

Na webe klubu stojí, že ste si po prestupe museli zvyknúť na desať tréningov týždenne. Ako ste to zvládali?

Únava a svalovica boli neskutočné, s novým klubom prišiel nový tréningový proces aj cviky. Bolo to náročné, ale bavilo nás to. Za deň sme odtrénovali toľko, koľko predtým za týždeň, čo je extrémny rozdiel. Ale čím je človek mladší, tým viac dokáže nasávať poznanie.

V roku 2011 sme sa s Tomim pripravovali na majstrovstvá sveta v Kazachstane – moje prvé. Prvýkrát som sedel v lietadle, bol to jeden z mojich najsilnejších momentov. Predtým som si myslel, že by mi stačilo už len dostať sa na taký turnaj, no keď som tam bol, chcel som vyhrať.

To sa mi nepodarilo, ale pracovali sme ďalej a naberali skúsenosti. K životu patria aj prehry, a nielen k tomu športovému. Keď človek vyhrá zápas, teší sa, ďalej to však nerieši. Ak zápas prehrá, rozmýšľa, čo mal robiť inak, kde urobil chyby a ako ich zmeniť. Príde na veci, ktoré si z víťazstva nevezme a tie ho posúvajú dopredu.

Hovoríte o pádoch, no v roku 2015 prišiel váš prvý veľký úspech. Na Európskych hrách v Baku ste získali bronzovú medailu. Ako ste to prežívali?

V období pred Baku sme s rodinou bývali v jednoizbovom byte a chceli sme sa presťahovať do trojizbového. Keďže sme vedeli, že odchádzame, nezaplatili sme nájom na ďalší mesiac. V novom byte sme potrebovali zaplatiť depozit, no mama vtedy ochorela a nemala dostatok financií. Hrozilo, že nebudeme môcť byť ani tam, ani tam.

Vtedy som za 1 200 eur predal svoju Škodu Octaviu, ktorá mala hodnotu 4-tisíc eur. Presne toľko sme potrebovali na uhradenie depozitu. Mama plakala, prečo som to spravil a aj pre mňa to bolo ťažké, ale vedel som, že rodine to pomôže. Keď sme sa napokon presťahovali, ostal som bez peňazí aj bez auta – a začal sa pripravovať na Baku. Nemal som vtedy nič a keď človek nemá nič, dokáže nemožné.

Či som sa zobúdzal, sprchoval alebo si umýval zuby, vždy som si predstavoval svoju cestu do Baku. Ako na ňu trénujem, ako tam cestujem, čo všetko mám už za sebou. Pripomínal som si, prečo to robím a čo chcem dosiahnuť.

Cestou autobusom na tréning do Galanty som si čítal motivačné citáty, ktorých som mal uložených vyše 300. Počas tréningov som drel ako nikdy predtým a cestou domov som si opäť čítal. Doma som si ľahol a meditoval. Predstavoval som si, aké to je – mať na krku medailu, ako to vnímajú ľudia. Raz som sa v takom momente zobudil a od radosti rozplakal.

A toto všetko sa v Baku zhmotnilo. Ale keď som už stál na pódiu, bolo to pre mňa asi najmenej ohromujúce. Samozrejme, bol to super pocit, ale človeka robí šťastným tá cesta.

Poďme teda k vašej boxerskej ceste. Čo vám behá hlavou pred zápasom?

Každému ide v hlave niečo iné. Niekto rozmýšľa, čo mu povedia kamaráti, keď prehrá. Takto si človek zbytočne vytvorí záťažovú vestu, ktorú si vezme do ringu, a zničí ho to. Ľuďom ako ja je to jedno, boxujem primárne pre svoj dobrý pocit. Samozrejme, robím to aj pre fanúšikov a keď môžem vďaka boxu pomáhať ľuďom, ktorí sa mnou inšpirujú, je to skvelé. No v prvom rade to robím pre seba.

Posledné dni pred zápasom si vizualizujem svoju doterajšiu športovú cestu – koľko som toho odmakal a ako som sa pri tom cítil. Snažím sa vytiahnuť z mysle pozitívne momenty.

A tesne pred zápasom si predstavujem, čo chcem robiť v ringu. Snažím sa prinútiť súpera, aby sa prispôsobil tomu, čo chcem boxovať ja. Samozrejme, pozriem sa na to, ako vyzerá a aký má pohyb, no hlavne sa sústredím na moje silné stránky. Tie sa časom menia. Niekedy mi idú lepšie iné úderové kombinácie, inokedy viac hýbem telom alebo viac „tancujem“. Človeka to nemôže rozhádzať.

Boxujete v zápase intuitívne, alebo idete do ringu s taktikou?

Mám aj taktiku, ale po tých rokoch sa v ringu viac-menej prejaví intuícia. Predsa len, niečo mám v sebe vžité a odtrénované. Hovorí sa, že je lepšie nacvičiť si jeden úder desaťtisíckrát než desaťtisíc úderov jedenkrát – a je to pravda. Keď si niečo nacvičím, mám to zautomatizované. Ruka mi vyletí sama a sadne.

Mnoho ľudí si myslí, že v ringu ide najmä o fyzickú silu, no tá sa prejaví možno 30 percentami. 70 percent tvorí psychika, a teda to, ako človek zvláda čas pred, počas a po zápase. Mnoho ľudí sa zosype psychicky.

Napríklad, ja v poslednom čase netrénujem ako vrcholový športovec, no keď vstúpim do ringu, nedám na sebe poznať známky únavy alebo horšej kondičky. A hoci boxujem so súpermi, ktorí majú dvojfázové tréningy, vyhrávam nad nimi. Mnohí rozmýšľajú, čo sa stane, ak nebudú vládať. No už tým, že si pustia do hlavy túto otázku, nevládzu.

Ako pracujete v zápase so psychikou, keď máte pocit, že ťaháte za kratší koniec?

Vtedy sa prepnem z pokojného technického módu do módu bojovníka, ktorý ide boxovať hlava-nehlava, aby som to súperovi nedal zadarmo. Robievam to, keď mi nevychádza taktika a nemám veľa času na to, aby som ju zmenil. 90 percent času boxujem technicky, ale keď je súper šikovnejší, skúšam to inak.

Boxeri si zvyknú pri vážení alebo pred zápasom hľadieť do očí, aby vyhecovali sami seba a zastrašili súpera. Je to niečo, čo z vašej skúsenosti funguje?

Veľmi. Keď sa na vážení alebo v ringu postavíme proti sebe, podídem blízko k súperovi a pozriem sa akoby cez neho. Nie je to výraz mojej arogancie alebo povýšenectva, chcem zo súpera cítiť jeho energiu. Veľakrát si už v tomto momente poviem, že zápas vyhrám.

Viem to vycítiť, napríklad keď súper uhýba tvárou alebo mu je nepríjemný môj pohľad. V poslednom období som mal aj takých, ktorí sa pri mne nevedeli nadýchnuť, lebo boli vystresovaní. A prezradím ešte jedno tajomstvo, ktoré využívam. Keď sa pozerám akoby cez súpera, snažím sa mu vsugerovať, že som rýchlejší, lepší a že vyhrám. Posielam mu tento signál.

Čo je vašou métou v boxe?

Teraz ma čaká kvalifikácia na olympiádu. Mám takmer 28 rokov, je to teda pravdepodobne moja posledná šanca, ako sa na ňu dostať. Ostatná olympiáda v Tokiu mi ušla o jedno miesto. Z mojej váhovej kategórie postúpili ôsmi boxeri, ja som skončil deviaty. Prehral som s Rusom, ktorý potom vyhral v Tokiu zlato.

Okrem kvalifikácie na olympiádu by som chcel prestúpiť do profesionálneho ringu. Do tridsiatky by som chcel zápasiť o európsky, no ak sa podarí, tak aj o svetový titul. To sú moje najväčšie športové ciele – stať sa majstrom sveta a Európy v profesionálnom boxe.

Zvyknete boxovať v rómskych farbách, aj sa po zápase omotať rómskou vlajkou. Čo pre vás znamená byť Rómom?

Tak ako každý, aj ja som hrdý na svoj pôvod, ale nerobím to pre hrdosť. Možno to robím pre to, že aj ja sám som sa stretol s rasizmom, hoci nie do takej miery, ako iní ľudia.

Chyba je v tom, ako ľudia vnímajú Rómov. Človeka hneď napadne „rómska problematika“, čo je pre mňa zarážajúce, lebo si nemyslím, že my Rómovia sme na Slovensku alebo vo svete len nejakým problémom. Keď sa poobzeráme, zistíme, že tu máme rómskych doktorov, právnikov a iných študovaných ľudí, ktorí sú prínosom pre našu spoločnosť.

Bohužiaľ, stereotypy sú u nás veľmi zakorenené. Myslím si, že ľudia, ktorí ich opakujú, nemajú dosť informácií. Nezaujímajú sa o to, len je pre nich ľahké povedať, že Rómovia majú všetko zadarmo a majú veľa detí, lebo sa im to vraj oplatí. Keby si naštudovali sociálny systém, zistili by, že veľa detí neznamená vysoký príjem – v zákone je to odtiaľ potiaľ.

Páči sa mi ale, že médiá začínajú vnímať Rómov inak. Ukazujú viac pozitívnych príkladov, napríklad teraz seriál Iveta. Ja chcem ukázať mladým ľuďom, že sa nemôžu vzdávať, ani sa dať niečím odradiť. Keď ma spoznajú, uvidia, kde som začal a kde som teraz. Vôbec tým nehovorím, že som ďaleko, ale mám dôstojný, usporiadaný a jednoduchý dedinský život, čo je fajn. Šport a vzdelanie pre mňa boli šancou pre lepšiu budúcnosť.

Hoci ste úspešný boxer, začali ste študovať sociálne služby na nitrianskej univerzite. Prečo vlastne?

Som človek, ktorý si vždy dáva nové ciele. Úspechy hovoria už len o minulosti. Mám ich za sebou, ale už ma tak nenapĺňajú. Väčšinu pohárov a opaskov, ktoré som vyhral, mám v škatuli za povale.

Štúdium bolo pre mňa už dávnejšie dlhodobým cieľom, len som sa k nemu nevedel dostať. Na prvom miesto bol vždy box. Navyše, musel som sa postarať o rodinu, až potom som bol na rade ja. Prišiel ale čas, keď som sa mohol prihlásiť na vysokú školu. A prečo?

V živote som dostal šancu, ktorú som využil, ale ľudia, ktorí šancu nedostanú, sa nepohnú z miesta. Možno im vďaka štúdiu budem vedieť ponúknuť profesionálnu pomoc. A nielen takú, že sa pred nimi ukážem ako úspešný rómsky boxer.

Takže chcete po boxerskej kariére pracovať s mládežou?

Nielen po boxerskej kariére, práci s mládežou sa venujem už teraz. Bude to ale naberať na intenzite. Určite príde čas, keď sa chcem mladým venovať plnohodnotne, pretože sú našou budúcnosťou. V ranom detstve treba do nich vštepovať to dobré a ukazovať im iné cesty.

Ľudia v rómskych osadách sú segregovaní už len tým, že bývajú v takých podmienkach. Žijú v generačnej chudobe, a možno sa nikdy nedostanú ďalej než za okresné mesto. Často si dokončia len 10 rokov povinnej školskej dochádzky a idú pracovať. Zrazu však zistia, že sa nemôžu zamestnať riadne, a tak musia robiť načierno. Dostanú sa tak do kolobehu, ktorý budú zažívať aj ich deti.

Keď však dieťa bude mať doma zázemie, aby mohlo chodiť riadne do školy – bude mať dostatočnú hygienu, desiatu, teplo, svetlo a vodu –, jeho štartovacia čiara je úplne inde.

Dokáže vás, špičkového boxera, box živiť?

Nedokáže, musím byť obratný a šikovný. Mnohí ľudia si možno povedia, že by som sa mal viac propagovať, robiť reklamu, viac chodiť do médií a po sponzoroch. Nie som však ten typ človeka, ktorý si príde od niekoho pýtať finančnú pomoc. Kým mám zdravé ruky a nohy, zarobím si na to, čo potrebujem.

Bolo obdobie, keď som bol ako športovec štátnym zamestnancom, ale dostával som takmer minimálnu mzdu. Popri boxe som si ale vedel zarobiť – na zápasoch alebo brigádach. Nejako som to vždy „polepil“.

Musel som si však uvedomiť, že to nestačí. Prišiel som neskoro na to, že box ma nedokáže uživiť, v tom som asi spravil chybu. No neľutujem to, pretože aj táto situácia ma opäť niečo naučila. A možno tak dokážem poradiť mládeži, keď sa jej budem venovať.

Aj momentálne pracujem a popri tom si pravdepodobne budúci rok externe dokončím štúdium. Bohužiaľ, štátna podpora športu ako takého je mizerná a na nízkej úrovni. Je to smutné, lebo šport deti vychováva. Vďaka nemu sa hýbu, sú zdravšie, socializujú sa, nadväzujú kamarátstva, majú pocit, že niekam patria, získavajú cieľavedomosť a disciplínu. A predsa štát šport dostatočne nepodporuje.

Viliam Tankó (27) Narodil sa v Tomášikove, od ôsmich rokov boxuje. Reprezentoval Slovensko na mnohých medzinárodných turnajoch. V roku 2015 získal na Európskych hrách v Baku bronzovú medailu. O dva roky neskôr si bronz vybojoval na majstrovstvách Európy do 22 rokov. Popri boxe pracuje a študuje sociálne služby a poradenstvo na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre. V roku 2021 získal ocenenie Roma Spirit v kategórii Osobnosť.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].