Ako mnohí jej rómski spolužiaci, aj ona musela v škole sedieť v zadnej lavici čo najďalej od nerómskych detí z bohatších rodín. Ďalej od dievčaťa s pekne zapletenými vrkočmi a mašľami, ktoré malo čisté šaty a črievičky.

Ona črievičky nemala, nemala žiadne topánky. Do školy chodila stále v tých istých šatách a keď jej mama prala, musela ostať doma, lebo si nemala čo obliecť. A keď sa jej tie jedny šaty roztrhli, dostala okolo pása zásteru, aby jej nebolo vidno holý zadok.

Tak ako rodičia nemali na nové oblečenie, nemohli si pre ňu dovoliť kúpiť ani ceruzu či zošiť, nehovoriac o taške na knihy. No volali ju Veľká hlava – bola totiž zvedavá, neposedná a vždy čosi vymýšľala. Veľakrát ju to zaviedlo do vtipných situácií, napríklad keď zrazu pred farárom zapíjala ukradnutý haliernik svätenou vodou.

Česko-rómske vydavateľstvo Kher nedávno vydalo rozprávku Tery Fabiánovej, ktorá býva označovaná za „klasičku“ literatúry Rómov. Volá sa Jak jsem chodila do školy a je autobiografickým príbehom autorkinho detstva v rómskej osade na Slovensku.

Feministka, ktorá dbala o práva žien

Fabiánová sa narodila v roku 1930 v Žihárci, dedine neďaleko Šale. Keď mala štyri roky, rodina sa presťahovala do susedných Vlčan, odkiaľ pochádza jej mama. V roku 1938 územie po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku a otca odvelili do maďarskej armády.

Malá Tera tak musela pomáhať mame, aby sa rodina obživila. Do školy mohla chodiť len tri roky, potom začala druhá svetová vojna, počas ktorej Rómovia čelili diskriminácii a prenasledovaniu. Okrem iného to znamenalo, že sa nesmeli vzdelávať.

Po vojne sa rodina presťahovala do Česka. Kurimovci – Terino meno za slobodna – patrili k prvým rómskym i nerómskym migrantom, ktorí prišli k susedom za prácou. Tera pracovala 25 rokov v továrni a obsluhovala žeriav.

Písať začala do rómskeho časopisu Romano ľil, ktorý vychádzal od roku 1970 a zanikol o tri roky neskôr spolu s českým Svazem Cikánů-Romů. Fabiánová v ňom mala vlastnú rubriku, písala najmä fejtóny a poviedky. Neskôr sa preslávila poéziou.

V jednom z fejtónov Fabiánová „odvážne apeluje na rómske ženy, aby si nenechávali skákať po hlave a zaujímali sa o vzdelanie či módu. Radí im, aby sa sami rozhodovali, koľko budú mať detí a nenechávali to len na slovo manžela. A tiež, aby ho zapojili do starostlivosti o nich,“ opísala text redaktorka vydavateľstva Kher Karolína Ryvolová.

Podľa Ryvolovej bola Fabiánová síce tradičná, „zároveň to však bola feministka, ktorá dbala o práva žien“. V roku 2006 spisovateľka dostala za celoživotné dielo literárnu cenu Mileny Hübschmannovej, zakladateľky československej romistiky.

Konečne kniha pre detského rómskeho čitateľa

Rozprávku o Veľkej hlave, v ktorej sa vracia k svojim rokom na základnej škole, Fabiánová napísala v roku 1992. Kniha však bola dlho nedostupná, preto ju vydavateľstvo Kher vydalo nanovo v česko-rómskej verzii s bohatými ilustráciami.

Podľa riaditeľky vydavateľstva Radky Patočkovej sa rómska literatúra pre dospelých pomaly udomácňuje na českom knižnom trhu, no už menej sa pri vydávaní myslí na deti.

„Preto sme sa rozhodli oprášiť a dať súčasnú podobu legendárnemu, ale dnešným deťom a ich rodičom či pedagógom už bohužiaľ neznámemu pôvabnému príbehu z detstva rómskej ikony Terezy Fabiánovej,“ vysvetľuje. Rozprávka je tak prvou knihou novej detskej edície vydavateľstva.

Hrdinka, v ktorej sa nájde každý

Veľká hlava v rozprávke Fabiánovej prešla bez problémov cez prvý ročník. Dokonca jej hovorili, že vôbec nie je hlúpa. Ubehol druhý rok, malá Tera mala opäť v ruke vysvedčenie a nebola na ňom žiadna trojka.

„Bola som na seba taká pyšná! Bežala som domov, skákala som od radosti a už z diaľky volám: Mami, nesiem jednotky a dvojky! – Ja ti dám, jednotky. A ako sa z tých tvojich jednotiek najeme? Jednotky, jednotky, radšej sa pusti do práce, na ktorú doma kašleš,“ odpovedala jej mama.

Ostatné deti dostali za dobré známky peniaze či knižky – Tera pokarhanie. Zažila tak situáciu, s akou sa dodnes musí vyrovnať mnoho detí z vylúčeného prostredia.  

Každý si v tom príbehu nájde svoje, hovorí o knihe Patočková. „Rómske deti konečne dostanú v ohromnej ponuke detských kníh svojho hrdinu, ktorého prostredie, jazyk a predovšetkým postavenie v spoločnosti a problémy sami dobre poznajú.“

Naopak, nerómske deti si k malej Veľkej hlave „ľahko nájdu cestu a jednoducho sa tak vcítia do pocitov dievčaťa, ktoré chce byť napriek odlišnému pôvodu jednou z nich“.

Až sa nakoniec stane ikonou svojho žánru, ktorú s obdivom čítajú aj Nerómovia.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].