„Pri písaní knihy som zistila, že rómski intelektuáli boli nie nevýznamne zapojení do disentu,“ vraví česká romistka Karolína Ryvolová.

Romistka Karolína Ryvolová. Foto – Lukáš Houdek

Česká romistka Karolína Ryvolová napísala knihu Špačkem tužky na manžete, v ktorej mapuje históriu rómskej literatúry v Česku. Prácu na nej prirovnala k detektívnemu pátraniu, keďže sa často musela spoliehať na – nie vždy presné – spomienky pamätníkov.

„Bolo by veľmi potrebné, aby sa toho niekto ujal aj na Slovensku a pokúsil sa o niečo podobné,“ hovorí.

O knihy rómskych autorov sa podľa nej v Česku zaujíma aj väčšinová spoločnosť. „Sú to najmä mladí ľudia do 30 rokov nezaťažení predsudkami, v ktorých vyrastali naši rodičia. A tiež celkovo ľudia, ktorí veľa čítajú a chcú žiť svoj život vedome.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

  • prečo sa rómska literatúra u nás objavuje až po roku 1969,
  • ako Rómovia šírili svoje texty počas normalizácie, keď čelili asimilácii,
  • v čom je rómska poézia a próza iná než tá svetová,
  • ktorí autori zo Slovenska patria medzi klasikov rómskej literatúry,
  • a prečo je dnes viac rómskych autoriek ako autorov.

Ako píšete v knihe, korene literatúry Rómov v Československu siahajú do 70. rokov 20. storočia. Predtým sa rómska slovesnosť šírila najmä ústne. Prečo si Rómovia u nás začali zapisovať svoje hádanky, piesne či porekadlá – z nášho pohľadu – tak neskoro?

Ako je známe, Rómovia prišli do Európy z Indie. Jazyk, ktorý si so sebou priniesli, nebol nikdy zapisovaný. Bol to „len“ jazyk tejto komunity, akýsi vnútorný kód, ktorým sa dorozumievali. S tým súvisia viaceré komplikácie.

Keď sa migračné vlny posúvali hlbšie do Európy, jednotlivé rómčiny sa začali od seba vzďaľovať, pretože jazyk začal do seba vstrebávať miestnu slovnú zásobu. Na Slovensku rómčina preberala slovenské výrazy, v Maďarsku zasa maďarské.

Z toho vyplýva veľká roztrieštenosť rómskeho jazyka, a teda neexistuje jeden univerzálny spôsob jeho zapisovania. Existujú iba národné pravopisy konkrétnych rómskych dialektov. Aj tie však existujú až v dnešnej dobe a len v niektorých krajinách s rómskou menšinou.

A prečo si Rómovia v Československu začali zapisovať ľudovú slovesnosť neskôr? Samozrejme preto, lebo boli vždy ostrakizovanou menšinou, ktorá žila na okraji spoločnosti. Prinajmenšom do druhej svetovej vojny väčšinou nechodili do školy.

Keď v jej priebehu a najmä po nástupe komunistov začali získavať inštitucionálne vzdelanie, schopnosť písať a čítať nadobúdali v kontaktných jazykoch – teda v slovenčine alebo češtine. Ich komunitný jazyk ostával ich vnútorným kódom, ktorý si nemali dôvod zapisovať, pretože sa s ním dorozumievali len medzi sebou. Pre komunikáciu s vonkajšou spoločnosťou používali jej jazyk, teda kód.

Začiatky rómskej literatúry v Česku sú spojené so vznikom Svazu Cikánů-Romů (SCR) v roku 1969, teda po Pražskej jari a uvoľnení spoločenských pomerov. Ako táto súdobá „mimovládkaprispela k tomu, že sa z Rómov čoraz viac stávali autorky a autori?

Svaz Cikánů-Romů bol plánovaný ešte pred Pražskou jarou, predchádzala mu dlhá fáza príprav. Dá sa povedať, že k založeniu v roku 1969 došlo historickou zhodou okolností. Bol vlastne dozvukom Pražskej jari, v ktorej étose vznikal.

Hovorím ale o českej strane tejto organizácie. Existoval aj slovenský Zväz Cigánov-Rómov, ktorý sa ale do veľkej miery riadil sám. Mal svojich politických a kultúrnych lídrov a s českým SCR sa navzájom významne neovplyvňovali.

Každopádne, po vzniku českého SCR vychádzal vestník Romano ľil (Rómsky list), ktorý bol akýmsi spravodajom tejto organizácie. Ak by ste ho držali v ruke, videli by ste strojopisom husto popísané strany, ktoré hovoria o všelijakých schôdzach, poradách a schvaľovaní stanov. Nebolo to obzvlášť fascinujúce čítanie.

Bolo poplatné vtedajšiemu diskurzu a ideovo ovplyvnené myšlienkami komunizmu. Časopis používal dobový pamfletový žargón, ktorému miestami takmer nebolo rozumieť. Hneď od prvého čísla v roku 1970 sa však v jeho záverečnej sekcii objavili aj ukážky rómskej literatúry.

Aké typy textov sa objavovali v literárnej časti tohto spravodaja? O akých témach vtedy Rómovia písali beletriu či poéziu?  

Hneď v prvom čísle vyšla rozprávka Andreja Giňu O Rómovi a čiernej pani, čo bol klasický rómsky ľudový motív. Bola síce napísaná po česky, no nadväzovala na rómsku ústnu tradíciu, ktorá bola ešte pomerne živá. Ešte bolo možné zúčastňovať sa stretnutí a zachytávať príbehy rómskych rozprávačov, ale už sa to začínalo lámať. Vzdelávanie a nadobudnutá schopnosť písať a čítať v češtine postupne vytláčali rómske tradičné rozprávanie.

Popri tejto rozprávke vyšiel dvojjazyčne prelomový fejtón Tery Fabiánovej, ktorá bola – podobne ako Giňa – tiež slovenskou Rómkou, už ale žila v Prahe. Neskôr sa preslávila ako poetka a autorka detskej literatúry.

Fabiánová v tomto fejtóne odvážne apeluje na rómske ženy, aby si nenechávali skákať po hlave a zaujímali sa o vzdelanie či módu. Radí im, aby sa sami rozhodovali, koľko budú mať detí a nenechávali to len na slovo manžela. A tiež, aby ho zapojili do starostlivosti o nich.

Ten text bol napísaný po rómsky vnútri komunitnej kultúry, nedá sa teda povedať, že by Fabiánová vystupovala proti rómskej tradícii. Napokon, ona sama bola veľmi tradičná. Zároveň to však bola feministka, ktorá dbala o práva žien. Z písomných prameňov súdim, že tento jej článok vyvolal veľký rozruch.

Následne sa vyrojili ľudia, ktorí sa tiež snažili písať po rómsky. Musím ale zdôrazniť, že keby pri tom všetkom nebola zakladateľka československej romistiky Milena Hübschmannová, Terin fejtón by sa v časopise zrejme objaviť nemohol.

Práve vtedy totiž vznikal rómsky pravopis, na ktorom sa spolu s kolegami podieľali. Bez Hübschmannovej by písanie po rómsky bolo zložitejšie a nemalo by potrebnú štábnu kultúru.

Karolína Ryvolová. Foto – Lukáš Houdek

Ako často sa vo vestníku Romano ľil objavovali rómske literárne texty?

Literárna časť spravodaja v rokoch 1970 až 1973 varírovala. Niekedy bola väčšia, inokedy menšia. V roku 1971 napríklad z politických dôvodov chýbala takmer úplne. Nedá sa teda povedať, že by tam literárne texty boli vždy, ale narastal počet autorov, ktorí experimentovali s rómčinou.

Napokon, rómčina v spravodaji figurovala aj na symbolickej úrovni. Boli v ňom napríklad rómske nadpisy, ktoré riedili politickú agendu. Keby spravodaj neskončil so zánikom SCR v roku 1973, rómčina by v ňom pravdepodobne zaberala čoraz viac miesta.

V knihe konštatujete, že toto obdobie sa vyznačovalo „vysokou mierou systematickosti, dôslednosti a až prekvapivou profesionalitou“ rómskych autorov. Pred touto generáciou autorov rómska literatúra takmer neexistovala, odkiaľ sa teda vzala tá profesionalita?

Nemám na to jasnú odpoveď. Myslím si ale, že intelektuálne jadro SCR, ktoré sa podieľalo na jeho vedení, tvorili mimoriadne osobnosti. Boli to ľudia, ktorí aj keď niektorí možno ešte nemali tradíciu vzdelanosti z rodín, boli sčítaní a obdarení citlivosťou. Vyčnievali z davu.

Povedala by som, že to boli typickí obrodenci v zmysle, že ich zaujímali veci verejné, premýšľali o nich a chceli sa na nich podieľať.

Po zániku Svazu Cikánů-Romů v roku 1973 čelila komunita v Československu asimilácii. Komunisti nechceli Rómom dovoliť pestovať si vlastnú kultúru. Ako píšete v knihe, vtedy rómskej literatúre opäť pomohla Milena Hübschmannová, ktorá aj počas normalizácie našla cesty, ako vydávať rómskych autorov. Ako sa jej to podarilo?

Až pri písaní knihy som zistila, ako nesmierne vynaliezavá Hübschmannová bola. Bola schopná využiť všetky kanály, aby zachytila rómske písanie pre budúce generácie. Napríklad, v 70. rokoch vychádzali jazykové príručky – akési skriptá pre sociálnych pracovníkov a zamestnancov štátnej správy.  

Hübschmannová ponúkala účastníkom svojich kurzov, aby študovali rómčinu cez príslovia, hádanky či rozprávky v týchto príručkách. V 80. rokoch sa jej s priateľmi podarilo vydať niekoľko zborníkov. Vychádzali ako nepredajné metodické materiály pod záštitou niektorého z kultúrnych alebo spoločenských centier. 

Je potrebné uvedomiť si, že to bola doba, keď sa všetko muselo nechať schváliť. Ak kultúrne organizácie neboli členmi Národnej fronty, nemohli formálne existovať. Bol preto tlak na to, aby rómske krúžky vôbec neexistovali a aby došlo ku kultúrnej a jazykovej asimilácii Rómov.

A krúžky, ktoré predsa existovali, boli skôr trpenou kratochvíľou. Nemohli však vyvíjať žiadnu publikačnú činnosť. A cez to všetko Hübschmannová vydala niekoľko zborníkov, ktoré sú dnes pri troche šťastia už len v antikvariátoch.

Jedným z jej publikačných kanálov bol aj Československý rozhlas, ktorý je už dlho „parťákom“ rómskej literatúry. Hübschmannová v ňom bola na nejaký čas trikrát zamestnaná ako redaktorka. Jej manžel, režisér Jozef Melč, ju v tom nesmierne podporoval.

Ak sa dnes pozriete do archívu Československého a Českého rozhlasu, zistíte, že bolo veľmi veľa relácií, na ktorých sa nejakým spôsobom podieľala. Nevynechala príležitosť, aby pre Rómov našla priestor aj v reláciách, ktoré sa ich priamo netýkali, a aby tak pomohla prestíži rómskej literatúry.

V knihe uvádzate, že Hübschmannová viedla kurzy rómčiny, po ktorých sa zo sociálnych kurátorov – teda úradníkov režimu – často stávali amatérski romisti a priaznivci Rómov. Čo sa na tých kurzoch dialo?

To, čo o tom vieme, pochádza z opisov Mileny Hübschmannovej a z toho, čo sa po roku 1990 objavilo v prvom rómskom magazíne Lačho lav. Povedala by som, že tieto kurzy boli akousi tvorivou liahňou. Rómovia, ktorí už mali nejaké skúsenosti s písaním, tam prinášali svoje texty a spolu s ostatnými účastníkmi ich prekladali alebo rozoberali.

Predpokladám, že Hübschmannová ich jazykovo viedla a korigovala. Zároveň ľudia, ktorí na týchto jazykových školách čítali cudzie texty, dostali inšpiráciu, aby priniesli svoje vlastné.

Vďaka svedkom vieme, že keď sa blížila Nežná revolúcia a bolo jasné, že dôjde k zásadným spoločenským zmenám, začali účastníci kurzov plánovať vyučovanie rómčiny ako školského jazyka. Napríklad spolu vymýšľali názvy pre slovné druhy v rómčine.

Totiž na to, aby ste mohli niekoho učiť jazyk, potrebujete aj terminologický aparát, ktorý rómčina nemala a v mnohých smeroch dodnes nemá.

Po páde režimu vznikol v roku 1990 prvý rómsky magazín Lačho lav aj Zväz rómskych spisovateľov. Na Karlovej univerzite bol otvorený nový študijný odbor romistika. Dá sa povedať, že 90. roky boli pre literatúru Rómov akousi „zlatou érou“?

Milena Hübschmannová a jej spolupracovníci ich tak v každom prípade prezentovali. Myslím si, že rómska inteligencia sa naozaj kochala možnosťami, ktoré sa jej otvorili. Toto šťastie a eufória však trvali len veľmi krátko, pretože v spoločnosti sa začali vyostrovať protirómske nálady. Pozornosť Rómov sa preto nútene presunula z obrodenia do boja o holý život.

Rómske literárne publikácie z 90. rokov boli síce srdečné záležitosti, ale robili sa „na kolene“ a s minimom finančných prostriedkov. A je to na nich strašne vidieť. Sú to brožúrky, ktoré majú samizdatovú kvalitu-nekvalitu – veľakrát rozmazané, so zle viditeľnými reprodukciami a často plné chýb a preklepov.

90. roky boli zásadné v tom, že niektorí z autorov sa etablovali ako spisovatelia, novinári alebo myslitelia. No čo sa týka kvality publikovaných diel, myslím si, že to nebolo nikdy lepšie, ako je to teraz.

Koláž – RF

V roku 2005 Milena Hübschmannová zomrela. Dlhé roky bola mentorkou mnohých rómskych autorov a autoriek. Ako jej smrť zmenila literatúru Rómov?

Pre väčšinu „klasikov“ českej rómskej literatúry bola Hübschmannováosobnou priateľkou. Poznala sa s nimi dlhé roky, s niektorými už od 50. rokov 20. storočia, keď začala ako študentka jazdiť na Slovensko. Elena Lacková či Vlado Oláh – to všetko boli jej blízki priatelia.

Títo ľudia boli zvyknutí na to, že s ňou neformálne preberú svoje texty. Niečo napíšu, pošlú jej to, ona to ako vždy starostlivo zrediguje, prediskutuje to s nimi a navedie ich, akou cestou sa vydať ďalej. A keď tu náhle nebola, veľmi si nevedeli rady.

Zostali trochu bez pomoci a izolovaní. Zrejme ich nenapadlo, že by sa mohli skúsiť obrátiť na bývalých študentov Mileny Hübschmannovej, ktorí mali za sebou jej dril aj jej nazeranie na svet.

Spomínali ste, že rómska literatúra na tom nebola nikdy lepšie ako dnes. Prečo?

V posledných piatich až siedmych rokoch vychádzajú asi vôbec najzaujímavejšie knihy – nech už hovoríme o dielach rómskych autorov alebo o historických publikáciách o Rómoch. Myslím si, že to je súhra viacerých okolností.

Jednak si dnes už málokto trúfne rozporovať, že existuje niečo ako rómska literatúra. Pred desiatimi rokmi to bolo medzi novinármi bežné. Považovali to za dobrý vtip. Ďalej, už vyšlo mnoho rómskych kníh, takže tu sú obstojné redaktorské skúsenosti.

A posunuli sa aj samotní autori. V 90. rokoch vznikalo mnoho textov, ktoré boli inšpirované pamäťou, takpovediac „na posedenie“. Autor mal akýsi umelecký pretlak, sadol si a napísal, ako sa po vojne sťahovali s rodinou do Česka. Malo to charakter ústneho rozprávania, no zároveň to boli ucelené príbehy.

Až dnes sa rómski autori učia pracovať s fikciou. Kým sa spracúvala historická pamäť, fikcia v literatúre Rómov prítomná nebola. Z obrodeneckých dôvodov bolo potrebné zachovať folklór.

A hoci to bude to znieť, akoby som si kopala na vlastnom piesočku, ku kvalite rómskej literatúry prispelo aj vydavateľstvo Kher, ktoré existuje už desať rokov a ktorého som redaktorkou.

V knihe uvádzate, že v 20. rokoch začínajú v rómskej literatúre výrazne prevládať ženy-autorky. Čo sa stalo s mužmi?

Mám na to teóriu, ktorá ale stojí na vratkých nohách. Najprv je ale dôležité povedať, že aj v českej literatúre dnes prevládajú ženy. Mužov-spisovateľov je podstatne menej.

K rómskej komunite: keď po druhej svetovej vojne Rómovia migrovali do Česka, prichádzali z etnických osád, kde boli jasne rozdelené role – muži boli rozprávači, ženy speváčky. Bola to veľmi patriarchálna spoločnosť, takže ženy sa pohybovali v priestore domova a rodiny, zatiaľ čo muž komunikoval za komunitu s väčšinovou spoločnosťou.

U prichádzajúcich teda ešte doznieval tento vzorec. V priebehu deväťdesiatych a nultých rokov však väčšina mužských literárnych osobností zomrela, no generačná obroda už nebola v rovnováhe. Neprišli píšuci mladí muži a mladé ženy, prišli skôr mladé ženy.

Sociologicky to pravdepodobne súvisí s premenou rómskej spoločnosti. Ženy sú čoraz vzdelanejšie, často prinášajú do rodiny väčšie príjmy ako muži a keďže rómska spoločnosť je stále do veľkej miery patriarchálna, majú v sebe veľa tém, ktoré ich pália a chcú o nich hovoriť.

Stretávam sa s tým, že rómske ženy okolo 50-tky, ktoré z pohľadu ich pozície v spoločnosti prežili svoj život štandardným spôsobom, teraz nachádzajú odvahu hovoriť o veciach, ktoré by predtým verejne neprezentovali.

Takými sú mužsko-ženské vzťahy, šance na vzdelanie či túžba po citovom naplnení. Ale aj otázka, ako skĺbiť aktívny život – napríklad boj za rómske práva – s rodinou, kde sa od ženy očakáva rovnako veľké nasadenie.

V knihe tiež konštatujete, že diela rómskych autorov sú „na rozdiel od tzv. veľkých literatúr nezaťažené dedičstvom a maniermi niekoľko storočného literárneho vývoja“. Čo má rómska literatúra a tej svetovej to, naopak, chýba?

Literatúra Rómov má špecifický zmysel pre humor, ktorý vychádza z ústnej rómskej kultúry a komunitného života. Tento druh humoru nemusí byť pre väčšinového čitateľa hneď rozoznateľný – musí si na neho zvyknúť. V rómskej literatúre je však veľmi dôležitý.

No nielen tam, humor je celkovo dôležitý pre malé, tradične utláčané spoločenstvá, ktoré dlhodobo čelia historickým krivdám. A tento humor je špecifický, neobvyklý a teda neopakovateľný.

Zaujímavé tiež je, že ak texty rómskych autorov vznikajú v rómčine – čo vôbec nie je bežné –, je pre nich typické, že im chýba ukotvenosť v priestore a niekedy aj v čase.

Vychádzajú totiž z hovorového jazyka každodennej komunikácie, ktorá prebieha tvárou v tvár, a teda všetci vedia, kde stoja, kam sa pozerajú a odkiaľ prichádza svetlo.

Texty v rómčine sú preto skôr dialogické – veľa sa toho odohráva na úrovni rozhovorov. Naopak, popisov je málo a často im niečo chýba. Počíta sa s tým, že keď sa dvaja ľudia rozprávajú, tak vidia, kde čo je. Autorom často chýba uvedomenie, že je potrebné premietnuť to do textu. Že je rozdiel žiť nejakú situáciu a zapísať ju.

Karolína Ryvolová. Foto – Lukáš Houdek

Knihu ste nazvali Špačkem tužky na manžete, lebo vám pripomínala až detektívne pátranie a niektoré state môžu pôsobiť ako horlivo načmárané poznámky na manžetu košele počas stretnutia. Spomeniete si na úlomok informácie, ktorý ste získali práve takto?

Bolo ich viacero, ale všetkým predchádzalo stretnutie s Vlastimilom Třešňákom (český folkový spevák, spisovateľ a bývalý disident, pozn. redakcie). Mala som o ňom len nepotvrdenú informáciu, že v 80. rokoch vydal niečo rómskym autorom.

Dohodli sme sa teda na stretnutí v pražskej štvrti, kde žije. Myslela som si, že sa dvadsať minút porozprávame a pôjdem domov. Nakoniec sme spolu strávili celé odpoludnie. Vlasta pátral v pamäti, kto mal niečo spoločné s tou-danou publikáciou. Permanentne dvíhal telefón, volal dotknutým ľuďom a rovno mi ich dával k uchu.

Toto stretnutie mi otvorilo obzory, pretože ma dostalo k ľuďom, ktorí mi mali čo povedať. No nie na všetko som našla odpovede. To bol dôvod, prečo som knižku nazvala Špačkem tužky na manžete. Je mi totiž jasné, že po mne prídu výskumníci, ktorí sa tej téme budú venovať hlbšie a so šťastím narazia na veci, na ktoré som ja nenarazila.

Pri písaní som ale zistila, že rómski intelektuáli 80. rokov boli nie nevýznamne zapojení do disentu, a tiež medzi ľudí, ktorí nesúhlasili s režimom a žili alternatívnym spôsobom života. Tieto komunity boli v kontakte ako spojené nádoby. 

Za mnohými predmetmi, ktoré poznám napríklad už len ako zošiť, bola sieť vzťahov – kto sa s kým poznal, kam spolu chodili na pivo. Bolo pre mňa veľkým objavom, že rast rómskeho hnutia zďaleka nebol tak izolovaný, akým sa z diaľky môže zdať.

Je ale dôležité povedať, že moja kniha je zameraná na Českú republiku. Mnohí z autorov, ktorých spomínam, majú slovenské korene, no väčšinu života prežili na českej strane. Slovenskú realitu sčasti sledujem, no tá sa v knihe neobjavuje. Bolo by ale veľmi potrebné, aby sa toho niekto ujal aj na Slovensku a pokúsil sa o niečo podobné.

Česká literatúra má Babičku Boženy Němcovej, Haškovho vojaka Švejka a mnohé iné klasiky. Dá sa aj o literatúre Rómov povedať, že má svojich klasikov?

Je to, samozrejme, trochu nadnesený výraz, keďže rómska literatúra nemá dlhú históriu. Zároveň to vôbec nie je nadnesený výraz, pretože určití autori sa jednoducho považujú za klasikov a ostatní autori sa k nim nejako vzťahujú.

Rozhodne je klasičkou Elena Lacková, ktorá žila do veľkej miery písaním a v 90. rokoch sa významne podieľala na chode slovenských novín Romano nevo lil. Jej divadelná hra Horiaci cigánsky tábor je dnes už zabudnutá, pre mňa však boli objavom jej jednoaktovky, ktoré písala v rómčine. Vychádzali v roku 1990 v časopise Lačho lav.

Ďalším klasikom je Andrej Giňa, ktorý žil po príchode do Čiech v Rokycanoch. Podobne ako Lacková, aj on mal obrovské pnutie prinášať niečo komunite. V 90. aj nultých rokoch písal fejtóny a snažil sa o zachovanie rómčiny a rómskych tradícii.

Žijúcou klasičkou je Ilona Ferková, ktorá tiež žije v Rokycanoch. Je fenomenálnou rozprávačkou, má mimoriadny dar pointy a je vtipná. Začala písať koncom 80. rokov a odvtedy sa veľmi vypracovala. 

Aký je v Česku záujem o literatúru Rómov?  

Keďže posledných päť rokov sa intenzívne podieľam na chode rómskeho vydavateľstva Kher, mám informácie z prvej ruky. Väčšinové obyvateľstvo určitého veku a sociálneho postavenia má o rómsku literatúru obrovský záujem. Sú to najmä mladí ľudia do 30 rokov nezaťažení predsudkami, v ktorých vyrastali naši rodičia.

A tiež celkovo ľudia, ktorí veľa čítajú a chcú žiť svoj život vedome. Obvykle to ide ruka v ruke so záujmom o ekológiu či menšiny a s presvedčením, že ľudia si musia pomáhať. To sú naši typickí zákazníci.

V odľahlejších regiónoch sa ešte stretávame s tým, že ľudia po 50-tke sú nepríjemne prekvapení z toho, čo za knihy im to ponúkame. Tento postoj však do určitej miery vymiera so staršími generáciami.

Záujem samotných Rómov vidíme po ostrovčekoch. Sú časti republiky, kde sa podľa mňa vôbec nevie, že existuje vydavateľstvo rómskej literatúry, pretože tam ľudia žijú izolovane a dennodenne bojujú o nakŕmenie detí. Vtedy sú knihy to posledné, čo vás zaujíma.

Naopak, keď u nás vyjde nejaká kniha, okolo autora alebo autorky sa šíria kruhy záujmu, ako keď hodíte kameň do vody.

Veľa si sľubujeme od detskej literatúry. Dúfame, že rodičia, ktorí ešte aspoň trochu hovoria po rómsky, si sadnú so svojimi deťmi a budú si s nimi čítať. Prajeme si, aby ich priviedli k dôvere v rómsky jazyk a jeho písanú podobu. Je pre nás veľmi dôležité, aby sa rómska literatúra šírila do komunity.

Karolína Ryvolová (45) Česká romistka a prekladateľka. Vyštudovala anglistiku a romistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Dlhodobo sa venuje dejinám rómskej kultúry i literatúry. Popri tom vyučuje angličtinu a angloamerickú literatúru. Je tiež redaktorkou rómskeho vydavateľstva Kher.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Politika

    Rozhovory