Členovi redakcie magazínu Romano fórum odpovedajú na otázku, ktorá kniha ich tento rok najviac zaujala. Nemusí ísť o knihu, ktorá vyšla v tomto roku, podmienkou nebolo ani slovenské vydanie.
Lucia Matejová, reportérka
Mary Baerd: Ženy a moc
Priznávam, že počas tohto roku sa mi nepodarilo čítať toľko, koľko som chcela. Môj pôvodný plán bol „Macron challenge“ – venovať čítaniu jednu hodinu denne. Ten však stroskotal asi vo februári (smiech). Z kníh, ktoré som prečítať stihla, by som vypichla titul Ženy a moc od Mary Beard. Dostala som ju na narodeniny od kamarátky s krásnym venovaním: „mojej milovanej žene s veľkou mocou“. To si ma získalo ešte predtým, než som knihu prečítala.
Mary Beard je známa odborníčka na antickú históriu a veľmi vtipná autorka. Na príkladoch z minulosti aj súčasnosti ilustruje, ako a prečo bolo – a, bohužiaľ, stále je – postavenie žien v spoločnosti nerovnocenné s tým mužským.
Zároveň rúca množstvo predsudkov. Kniha je veľmi ľahko čitateľná, no zároveň „nadupaná faktami“. Prinúti človeka zamyslieť sa nad tým, aké sú ženy silné bytosti. A je aj dosť motivačná. Ešte jeden bonus: vydanie je maličké, a teda veľmi ľahko spratné – ja som ho čítala v trolejbuse, vo vlaku, lietadle aj na zastávke. A určite nie je vhodné len pre ženy.
Maruša Michalová, redaktorka
Narine Abgarian: Z neba spadli tri jablká
Knihu mi na rodinnej dovolenke dala do rúk mama na pláži so slovami, že by sa mi mohla páčiť. Prečítala som ju za dva dni. Odohráva sa v horskej dedine, kde je život krutý, ale aj krásny. Príbeh je v podstate o samých strašných veciach tohto sveta, no napriek tomu je aj o nekonečnej nádeji. A tiež o radosti, krásne a lepších zajtrajškoch. Narine Abgarian ma za uplynulý rok oslovila asi najviac. Bol to totiž rok plný beznádeje, frustrácie a strachu z budúcnosti, ktorá nás asi čaká. Z neba spadli tri jablká mi boli pripomenutím, že nie je všetkým dňom koniec, a to ani vtedy, keď sa človeku nechce ráno čo i len otvoriť oči.
Martin Neupauer, redaktor
Ernest Hemingway: Komu zvonia do hrobu
Kniha, ktorú som kúpil v prešovskom antikvariáte, aby som si doplnil klasikov 20. storočia, sa mi v roku 2022 vryla do pamäti najviac. Všeobecne obľubujem príbehy z európskeho kontinentu, ktoré však u Hemingwaya nie sú príliš časté. Komu zvonia do hrobu je trpko-hrdinský román o odhodlaní bojovať za hodnoty, ktorým hlavná postava Robert Jordan verí aj napriek tomu, že to pre neho nemôže skončiť dobre. Príbeh z obdobia španielskej občianskej vojny je vyjadrením postupného zvonenia pred prichádzajúcim koncom, ktorý odzvoní aj krátkej, ale intenzívnej láske.
Vlado Rafael, komentátor
Vrátil som sa ku knižke Tyrania okamžiku od nórskeho antropológa Tomasa Hillanda Eriksena. Autor krásne esejistickým spôsobom opisuje, ako sa náš svet od polovice 90 rokoch zrýchlil a aký to má dopad na spoločnosť aj jednotlivca. V každom prípade platí, že byť rýchly neznamená byť aj efektívny a nekráčať po povrchu.
Tiež som sa vrátil ku knihe Teória nevzdelanosti od rakúskeho filozofa Konrada Paula Liessmanna. Upozorňuje v nej napríklad na fenomén tzv. ekonomizácie poznania. Označuje ním obdobie, keď prostredie škôl prestalo byť miestom na hlbšie poctivé premýšľanie, bádanie či diskusiu. Tieto hodnoty vzdelávania dnes nahradil trh – výkonnostné tabuľky, zbieranie kreditov, akademických titulov a textov v karentovaných časopisoch.
Pavol Lacko, šéfredaktor
Ezra Klein: Why we’re polarized (Prečo sme polarizovaní)
Spoluzakladateľ amerického spravodajského portálu Vox napísal knihu o tom, prečo je Amerika rozdelená na názorové tábory, ktoré sa navzájom neznesú. Pracuje v nej s mnohými štúdiami, ktoré nabúravajú dnešné predstavy o tom, ako hovoriť s druhou stranou.
Napríklad: pri silných hodnotových témach je často zbytočné ponúkať oponentovi fakty či argumenty a dúfať, že zmení názor. Mnohé naše presvedčenia majú korene v detstve, ontologickom (ne)bezpečí, strachoch, emóciách či identitách, ktoré argumenty „neprebijú“, akokoľvek by boli silné. K našim hlbokým presvedčeniam si fakty často selektívne vyberáme alebo ich dokonca dotvárame, aby „len“ racionalizovali to, čo si už aj tak myslíme.
Naopak, podľa jednej z citovaných štúdií môže „nútené“ vystavenie ľudí inému názoru na Facebooku viesť k potvrdeniu ich pôvodného presvedčenia. Ako z toho von? Jedna z Kleinových rád znie: ostať v kontakte. Spoločne strávený čas nás núti vnímať „druhú stranu“ ako ľudí s podobnými radosťami aj starosťami, aké máme my. To nám dáva spoločný základ, na ktorom sa dá stavať. V Európe aj v Amerike.
Celeste Ng: Our missing hearts (Naše stratené srdcia)
V Amerike začnú miznúť deti ázijského pôvodu. Obyvatelia majú za sebou ťažké časy, vláda z nich viní Čínu a postihuje každý prejav sympatie s čínskou kultúrou. Dvanásťročný Bird jedného dňa dostane list od svojej mami-Ázijčanky, ktorá pred rokmi bez slova odišla. Začne pátrať po tom, prečo ich s otcom opustila, až sa dostane do centra odporu proti novej totalite. Celeste Ng napísala trpko-láskavý román o sile vzťahov v časoch všade prítomného strachu.
René Lužica, etnograf a externý prispievateľ
Lenka Budilová a kol.: Etnické skupiny, hranice a identity
Kniha vyšla pred dvoma rokmi, svojím obsahom je však nadčasová. Kolektív autorov zložený z českých a nórskych bádateľov sa vracia k už „legendárnemu“ zborníku Ethnic Groups and Boundaries: The Social Organization of Culture Difference, ktorý zostavil nórsky antropológ Frederik Barth na bergenskom sympóziu v roku 1969. Je neuveriteľné, že aj po desiatkach rokov je zborník kontinuálne citovanou publikáciou vo svetovej antropologickej literatúre. Autori sa zamýšľajú nad tým, v čom spočíva popularita týchto antropologických štúdií siedmych Škandinávcov, z ktorých šiesti už nežijú. Fenoménom sú aj napriek faktu, že mnohé ich konštatovania už nekorešpondujú so súčasnou situáciou.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
