Vyrastala v hudobníckej rodine, ale ju to od detstva ťahalo viac k herectvu. Katrin Virágová si dnes plní svoj sen – hrá v divadle, účinkuje v televíznych seriáloch a venuje sa dabingu. Pozitívny vzťah k umeniu považuje za najúčinnejší liek, ktorý jej pomohol prekonať traumu z detstva.

Na základnej škole čelila šikane pre jej rómsky pôvod, niekoľko rokov bola znevažovaná a zažila aj facky či bitky. O svojich trápeniach nedokázala dlho povedať ani rodičom. „Bola som dieťa, ktoré sa dokázalo usmievať, hoci vo vnútri trpelo,“ spomína si.

Detaily o tom, čím si prešla, sa rodina dozvedela až z autorského divadelného predstavenia. „Čím častejšie som rozprávala svoj vlastný príbeh v divadle, tým slobodnejšia a vyrovnanejšia som sa cítila,“ hovorí. Zároveň si uvedomuje, že nie je a asi nikdy nebude celkom vyliečená.

Virágová v rozhovore vysvetľuje, prečo o šikane nikomu nepovedala; ktorá veta psychologičky „prelomila ľady“ a zapamätá si ju navždy, aj aká bola jej prvá skúsenosť pred kamerou.

Pochádzate z muzikantskej rodiny, ale rozhodli ste sa študovať herectvo. Prečo?

Pochádzam z muzikantskej rodiny, no študovať herectvo som sa rozhodla až tesne pred prijímačkami.

Otec je klavirista a aj starší brat bol od malička vedený ku klavíru, ktorého hru vyštudoval na vysokej škole. Dedko z otcovej strany bol tiež muzikant. Miloval hudbu, vedel hrať na viacero nástrojov, ale nikdy to neštudoval, čo ho veľmi mrzelo. Sesternica môjho otca je zase violončelistka. Dedko z maminej strany, Ľubomír Virág, ktorý, žiaľ, nedávno zomrel, bol uznávaný slovenský spevák.

Aj ja som bola odmalička vedená k hudbe. Otec si ma ešte ako malú posadil k stolu a učil ma hudobnú teóriu. Neskôr sme prešli aj ku klavíru. Ja som to ale cítila inak. Vedela som, že určite chcem zostať v umení, ale klavír nebol mojou cestou.

Neskôr som sa cez známych dozvedela, že ich dcéra, ktorá bola rovesníčkou môjho brata, ide študovať hudobno-dramatický odbor, kde boli tri hlavné predmety – spev, tanec a herectvo. Veľmi ma to zaujalo a po pár rokoch, keď som sa mala v deviatom ročníku rozhodnúť, na akú strednú školu chcem ísť, som už vedela, že práve herectvo bude moja cesta. 

Išli ste na prijímačky bez prípravy?

Už pred prijímacími skúškami som chodila na nácvik, na ktorom ma pripravovala výborná zvolenská herečka Janka Valocká. Chodila som aj na Hviezdy umeleckého neba (kurzy hudby, tanca a herectva pre deti od 7 rokov, pozn. red.), ktoré ponúkalo štátne konzervatórium, a nádejných záujemcov tam pripravovali na prijímačky. Toto všetko som absolvovala a na konzervatórium som sa potom naozaj dostala.

Snažili sa vám rodičia štúdium herectva vyhovoriť, alebo nechali rozhodnutie na vás?

Otcovi, paradoxne, neprekážalo, že som klavír v podstate zavrhla. Bol veľmi rád, že som sa rozhodla zostať v umení. Bolo to pre mňa prirodzené, keďže nič iné som nepoznala – umením som bola obklopená od narodenia. Skôr mama bola skeptickejšia, keďže poznala umeleckú sféru a vedela, čo to všetko obnáša. Obávala sa, lebo herectvo je veľmi náročné. Herci majú mesiace, kedy sa nezastavia a potom zase prídu obdobia, kedy ich nikto nezavolá. Mama ma ale neodhovárala, skôr mi pripomínala úskalia, s ktorými sa budem stretávať. Pripravovala ma na to, že herectvo je fyzicky, psychicky aj časovo náročné povolanie.

Čo si na výchove vašich rodičov vážite najviac?

Je toho naozaj veľa. Vlastne nie je vec, ktorú by som si na nich nevážila. Retrospektívne si uvedomujem, čo všetko pre mňa robili, hoci som pri tom v detstve „gúľala očami“. Napríklad keď ma niekedy nepustili von, pociťovala som to ako niečo zlé, no teraz tomu rozumiem a veľmi si vážim, že to pre mňa robili.

Úplne najviac zo všetkého si vážim to, ako ma vo všetkom podporovali. Či už išlo o moje koníčky, záujmy, alebo keď som potrebovala podporiť pri problémoch v škole, neskôr pri práci. Aj teraz, keď som už dospelá žena, viem, že môžem kedykoľvek prísť za mamou alebo za otcom, že sú tu pre mňa. Porozprávajú sa so mnou, poradia mi a vždy mi povedia pravdu, aj keď niekedy môže bolieť. Stále platí, že chcú pre mňa iba to najlepšie.

Vždy mi hovorili, že ako sa ja rozhodnem, tak je to v danom čase správne. A ak to rozhodnutie budem niekedy ľutovať, tak jediné, čo môžem spraviť, je poučiť sa z chyby. Na toto vždy myslím – snažím sa, aby som nikdy nemusela ľutovať to, čo som spravila.

Pred časom ste začali verejne hovoriť o šikane pre váš rómsky pôvod, ktorú ste prežívali ešte na základnej škole. Kedy nastal zlom, keď ste sa rozhodli, že to už nechcete držať v sebe?

Keď sa šikana pre môj pôvod prevalila a ja som kvôli tomu prestúpila na inú základnú školu, myslela som si, že budem síce chodiť ku psychológovi, no okrem neho a rodičov sa o tom nikto nedozvie. Ani som nepomyslela na to, že o tom raz budem rozprávať verejne a pred úplne cudzími ľuďmi.

Zlom nastal až vtedy, keď som nastúpila na konzervatórium. V druhom ročníku na začiatku školského roka za nami prišli naši pedagógovia herectva Erik Peťovský a Juraj Hrčka, výborní herci. Keďže sme boli ich herecký ročník, povedali nám, že dostali ponuku spracovať v divadle inscenáciu so svojimi študentmi. Nemali sme dovtedy takmer žiadne skúsenosti, nevedeli sme ani poriadne rozprávať a hýbať sa na javisku. Vedeli sme však, že to bude tá najlepšia škola a skúsenosť, akú môžeme dostať. V praxi to znamenalo, že sme zhruba na pol roka dostali individuálny študijný plán a trávili sme väčšinu času v divadle.

S našimi profesormi a zároveň aj režisérmi sme pripravili divadelné predstavenie, ktoré má názov Sused, ktorého nechcem. Hoci sa to udialo pred asi štyrmi rokmi, hrávali sme ho doteraz. Čoskoro bude mať derniéru, čo ma veľmi mrzí. Keďže išlo o naše spoločné autorské predstavenie, každý v ňom vyrozprával svoj skutočný príbeh. Jedna z nás hovorila napríklad o nedobrom vzťahu s mamou. Jednoducho, každý priniesol niečo osobné, čo naozaj prežil.

A vy ste sa teda rozhodli, že je to príležitosť priznať svoju traumu z detstva?

Moji profesori už vtedy vedeli, čím som si prešla. Vedeli, že toto je téma, ktorú by chceli, aby som vyrozprávala svetu. Ostatným povedali, aby si na skúšku pripravili niečo osobné – príbeh, ktorý by mohli spracovať –, no za mnou prišli osobne. Uvedomovali si, že môj príbeh je najosobnejší, aký len môže byť, ale dodali, že budú na mňa veľmi hrdí, keď sa otvorím a dám ho zo seba von. Ponúkli mi pomoc pri písaní, aj pri tom, ako to podať. Vo všetkom boli ochotní podporiť ma.

Bolo to pre mňa ešte stále veľmi čerstvé. O šikane pre môj rómsky pôvod som dovtedy takmer nikomu nepovedala. Okrem rodičov o tom vedela len moja najlepšia kamarátka zo strednej školy, ktorej som sa vyspovedala na internáte, vedel to psychológ a neskôr moji pedagógovia. Keď mi navrhli, že by som o šikane mohla hovoriť v tomto predstavení, najskôr som sa rozplakala. Prežívala som to veľmi intenzívne, ale nakoniec som im sľúbila, že to skúsim.

Napísali ste si k svojej časti sama scenár?

Áno. Už keď som začala s písaním, cítila som zo strany pedagógov veľkú oporu, rovnako tak aj od spolužiakov. Veľmi dobre vedeli, že to pre mňa nie je jednoduché, že je to veľmi intímna a bolestivá téma. Nakoniec sa mi scenár podarilo dať dokopy a napísať ho dramaticky. Najťažšie však bolo, keď prišiel deň premiéry. Bol to neskutočný stres.

Jedna vec bola, že to bolo moje úplne prvé predstavenie vo veľkom profesionálnom divadle (DPOH, pozn. red.), no zároveň som na ňom prvýkrát verejne vyrozprávala svoj najosobnejší príbeh. Ale zvládla som to. Povedala som tam aj veľmi konkrétne veci, o ktorých dovtedy nevedela ani moja mama, otec či brat.

Rodičia sa teda dozvedeli až na premiére o šikane v konkrétnej podobe, ako ste ju zažívali?

O šikane vedeli aj predtým, no nepovedala som im všetko, čo mi deti robili. To sa dozvedeli, až keď som stála na javisku. Pozerali sa na mňa a ja som to dala zo seba von. Bolo to veľmi silné a intenzívne, nielen počas predstavenia, ale aj neskôr, keď mi rodičia prišli zagratulovať. Mama ma silno objala a rozplakala sa. Ja som sa v tej chvíli rozplakala tiež. Cítila som, ako jej to je veľmi ľúto a bolí ju, že stále nevie o mnohých veciach, ktoré sa mi stali. Zároveň som bola vďačná, že sa na to už ďalej nevypytovala a nechcela to so mnou rozoberať. Vypočula a pozrela si, ako som si to celé pripravila, prijala to, a viac sme túto tému nerozoberali. V tom období to bolo pre mňa stále ťažké a ona to vedela. Za túto reakciu som jej veľmi vďačná. Bol to výnimočný deň, ktorý si budem navždy pamätať.

Prišla po čase aj istá úľava, keď ste tie ťažké zážitky dali zo seba von?

Úľava postupne prichádzala s každou skúškou v divadle, keď už bol napísaný kompletný scenár. Čím častejšie som rozprávala svoj vlastný príbeh, tým slobodnejšia a vyrovnanejšia som sa cítila.

Komfortnejšie som sa cítila pred spolužiakmi, profesormi aj režisérmi, ale zaujímavé bolo, že som sa začala cítiť lepšie aj sama pred sebou. Postupne bolo pre mňa oveľa jednoduchšie rozprávať o tejto téme. Stále to bolo ťažké, ale už som to zvládala lepšie.

Zvláštny pocit to bol aj po premiére, pretože na nej sedelo veľa ľudí – cudzích, no aj mne veľmi blízkych. Boli tam moji rodičia, rodičia mojich spolužiakov, priatelia aj ľudia, ktorí si kúpili lístok iba náhodou. Vtedy som si tak naplno uvedomila, že som tam pred nimi všetkými vyrozprávala svoj najtemnejší, najintenzívnejší a najosobnejší príbeh, aký len človek môže mať.

Po premiére prišli za mnou aj moji profesori a zároveň režiséri tej inscenácie a povedali mi, že sú na mňa neskutočne hrdí. Bolo to pre mňa ako hrejivé objatie. Aj oni videli, že som sa na tom javisku doslova „vyzliekla”. V podstate som vtedy bola ešte stále dieťa a oni si uvedomovali, aké bolo neskutočne ťažké prekonať sa. Zároveň videli, ako som sa s tým statočne pobila a že som to dokázala. Všetky tieto zážitky dokopy boli pre mňa nesmierne oslobodzujúce.

Na ďalšie predstavenie sa prišla pozrieť babka, potom brat s priateľkou a ďalší. Každým jedným predstavením to bolo pre mňa o kúsok jednoduchšie. Zvyknem hovoriť, že umenie a láska k divadlu ma vyliečila. Nie je to iba klišé fráza, je to skutočne tak.

Vaša mama v relácii Opri sa o mňa v STVR spomínala aj to, že ste mali vážne zdravotné problémy. Zistili lekári, či to súviselo so šikanou, ktorú ste prežívali?

Ťahalo sa to veľmi dlho, šikanovaná som bola od druhého polroka prvého ročníka základnej školy. V piatom ročníku, keď som nakoniec musela odtiaľ odísť, sa to vystupňovalo do najhoršieho štádia. Každým rokom sa to zhoršovalo, deti boli väčšie a stále si ku mne dovoľovali viac a viac, boli ku mne odpornejšie. Nenávisť smerom ku mne, ktorú zasiali už v prvom ročníku, každým rokom výrazne narastala a ja som prežívala stále horšie a ťažšie situácie.

Najhoršie na tom celom bolo, že celých tých päť rokov som to v sebe dusila a trpela som preto fyzicky aj psychicky. Nevedeli to ani rodičia ani pani triedna učiteľka, dobre som to skrývala a potláčala. Bola som dieťa, ktoré sa dokázalo usmievať, hoci vo vnútri trpelo.

Samozrejme, mama postrehla, že často chodím domov s plačom. Mala vtedy kaderníctvo kúsok od mojej školy, čiže po škole som za ňou chodievala a videla na mne, že som plakala a mám červené oči. Ja som však vždy zatĺkala a nepriznala som sa, čo sa mi deje. Nejako som sa vyhovorila.

V piatom ročníku, keď sa to už neúnosne vystupňovalo, som zažívala aj fyzickú šikanu. Prišli bitky, facky a to, čo sa dialo, už bolo doslova nebezpečné. Už som nechodila iba s plačom, celá moja psychika bola poznačená. Bola som z toho všetkého zdeptaná, prestala som to zvládať a ako následok som začala mávať príšerné kŕče v bruchu. Bolo to najhoršie a najťažšie obdobie.

Ani v tejto situácii ste sa nikomu nezdôverili?

Nie. Začali sme riešiť bolesti a mysleli sme si, že mám alergiu na nejakú potravinu. Rodičia ma teda vzali k alergologičke. Spravili mi testy a zistili, že mám alergiu na laktózu. Vyzeralo to, že sa našiel dôvod mojich problémov. Nakúpili mi všetky vhodné bezlaktózové potraviny, mali sme plnú chladničku zásob. Takto som chvíľu fungovala, no hoci som v tele nemala ani stopu laktózy, príšerné bolesti stále pretrvávali. Zhoršilo sa to natoľko, že som sa na zemi zvíjala v kŕčoch a bolestiach. Bolo jasné, že toto s laktózou nijako nesúvisí, tak ma mama zobrala k obvodnej lekárke. Tá mi urobila všetky dostupné vyšetrenia, ale výsledky boli v poriadku. Keď ale videla, že bolesti mám stále, poslala ma do nemocnice.

Strávila som dva týždne v nemocnici v Bratislave na Antolskej ulici, kde mi urobili všetky možné gastro-vyšetrenia, magnetickú rezonanciu, CT brucha. Všetko, čo mi mohli vyšetriť, mi vyšetrili. Bola som ešte dieťa, mala som z tých vyšetrení stres, ale, našťastie, mama tam mohla zostať so mnou, takže som to vďaka nej zvládla ľahšie.

Čo zistili lekári z vyšetrení?

Po dvoch týždňoch za nami prišla lekárka a oznámila nám, že už vyčerpala všetky možnosti. Vyšetrili mi úplne všetko a každý jeden výsledok bol v poriadku. Nevedeli nájsť príčinu tých šialených kŕčov. Zaujímavé ale bolo, že počas pobytu v nemocnici som žiadne bolesti nemala. Lekárke to vtedy akosi zapadlo do seba a začala rozmýšľať nad tým, či nemám nejaký skrytý problém, nejaký blok. Mamy sa preto spýtala, či súhlasí ešte so psychologickým vyšetrením. Mama, samozrejme, súhlasila, bola zúfalá.

V deň, keď som mala opustiť nemocnicu, som mala stretnutie so psychologičkou. Bola som u nej v ambulancii veľmi dlho, možno aj tri hodiny, a celú tu dobu som zatĺkala. Snažila sa dostať zo mňa, čo sa deje, čo prežívam, akých mám spolužiakov, či mám kamarátov, či nemám strach z učiteľov a tak podobne. Dookola som jej tvrdila, že všetko je v poriadku. Vedela, že to tak nie je, cítila, že mám nejaký blok, ale nevedela ho prelomiť.

Keď pochopila, že sa nedokážem otvoriť, povedala mi vetu, ktorá všetko zmenila. Na tie slová nikdy nezabudnem. Povedala mi, aby som pokojne otvorila dvere a odišla domov, ale aby som myslela na to, že zajtra ráno pôjdem do školy a nič sa nezmení. No keď jej teraz poviem, čo ma ťaží, ona mi zaručí, že už nikdy sa takto zle cítiť nebudem. V tom momente som si predstavila, aký by bol môj život, keby všetko to zlé zmizlo. Videla som seba samú, ako sa ráno zobudím a nebudem sa báť ísť do školy. Nebudem sa báť žiť a nebudem chodiť po ulici so strachom, že stretnem spolužiaka, ktorý po mne hodí kameň. Táto predstava bola pre mňa natoľko oslobodzujúca, že niečo sa vo mne zlomilo a všetko som jej povedala.

Čiže príčina vašich bolestí bola konečne jasná.

Strávila som u nej ďalšiu hodinu, počas ktorej som popísala takmer všetko, čo som za tých päť rokov prežila a ona ma počúvala s otvorenými ústami. Sedelo pred ňou malé jedenásťročné dievča, ktoré už päť rokov takto trpí a neskutočne sa trápi. Plakala som vtedy ako ešte nikdy a psychologička si následne zavolala moju mamu a všetko jej povedala. Mama za mnou prišla a bola nešťastná z toho, že som jej to celé roky tajila. Veľmi vtedy plakala a povedala mi, že do tej školy už nikdy nepôjdem – a tak aj bolo. So školou sa dohodla, aj keď to nebolo jednoduché, aby mi povolili dokončiť ročník bez toho, aby som tam musela byť fyzicky. A od šiestej triedy som už bola v inej škole.

Keby sa dal vrátiť čas, urobili by ste dnes niečo inak?

Rodičia ma celý život učili, nech robím všetko tak, aby som to nemusela nikdy ľutovať a toho sa držím. Jediná vec, ktorú ľutujem, je, že som nikomu nepovedala o tom, čo sa mi deje. Trpela som šikanovaním niekoľko rokov a nedokázala som sa s tým nikomu zdôveriť. V tom období a veku to bola pre mňa strašidelná predstava. Bála som sa, že ak o tom niekomu poviem, budem sa musieť do tej školy aj tak vrátiť a všetko bude ešte horšie. Okrem všetkých tých prívlastkov, ktoré mi dávali, by som bola ešte aj bonzáčka, ktorá to požalovala. Veľmi som sa tej predstavy bála.

Keď sa na to pozerám teraz ako dospelá žena, ktorá by chcela mať v budúcnosti deti, je to niečo nepredstaviteľné. Neviem si predstaviť, že by toto prežívalo moje dieťa a päť rokov by mi to nepovedalo. Je pre mňa veľmi liečivé, keď o tom teraz dokážem rozprávať, lebo verím, že to môže pomôcť aj iným v tom, aby niečo podobné nikdy nedopustili a ozvali sa, keď majú akýkoľvek problém.

Vždy, keď otvorím túto tému, mám pocit, že kúsok mojej detskej duše sa hojí. A myslím si, že to tak bude, aj keď budem oveľa staršia. Nie som a asi nikdy nebudem úplne vyliečená, určite prídu situácie, keď budem musieť opäť vyhľadať psychológa. Dnes už, našťastie, viem, že to nie je hanba. Odborníci sú tu pre nás, aby nám pomohli. Viem, že to, čo som prežila, sa nedá vymazať a bude sa to so mnou ťahať do konca života, no neznamená to, že sa s tým nedá pracovať.

Pravidelne účinkujete v DPOH, objavili ste sa aj v niekoľkých televíznych projektoch. Spomínate si na svoju úplne prvú skúsenosť pred kamerou?

Prvá divadelná skúsenosť bola v už spomínanom autorskom predstavení Sused, ktorého nechcem. Mali sme vtedy asi 16 rokov, čiže dnes to už je len akási spomienka na toto obdobie, ktorá mi ale veľmi prirástla k srdcu. Aj preto, že to bola prvá „riadna“ skúsenosť a vďaka nej som vlastne prvýkrát otvorila tú moju dovtedy tabu tému.

Vlastne, ešte predtým som maličkú skúsenosť s televíznou kamerou zažila práve v období, keď ma v škole šikanovali. Zaujímavé je aj to, že film, v ktorom som sa krátko objavila, bol o šikane. Išlo o film v réžii Mira Drobného s názvom Kto je ďalší, ktorý spracúva tri samostatné príbehy. Prvý je o slovenskej speváčke Aless, ktorá zažila kyberšikanu. V scéne, keď Aless príde debatovať na túto tému, sa v hľadisku objaví dievča, ktoré sa pri počúvaní jej slov rozplače, pretože to zažívalo tiež, hoci o tom nikto nevedel. A toto dieťa som hrala ja, no nikto netušil, že ja to prežívam aj v reálnom živote. V tejto scéne som nepovedala ani jednu vetu, mala som sa len rozplakať, ale bolo to veľmi silné. Všetci boli v napätí, lebo nevedeli, či sa 9-ročné dieťa bude vedieť len tak rozplakať. A ja som sa naozaj veľmi rozplakala, no nebolo to hrané. Plakala som, lebo som to naozaj prežívala. V tej chvíli som si dovolila dať to zo seba von, lebo nikto netušil pravdu. Scénu natočili, vypli sa kamery a všetci začali tlieskať, ako sa toto malé dievča takto na povel dokázalo rozplakať. Už vtedy mi hovorili, že zo mňa bude herečka.

Väčšia skúsenosť pred kamerou prišla potom s účinkovaním v seriáli Pán profesor, ktoré mi veľmi pomohlo a vyšvihlo ma k ďalším ponukám.

A ako ste sa dostali k dabingu?

Keď som študovala na konzervatóriu, mala som tam úžasnú pani profesorku, volá sa Jana Valocká. Ona mi aj predtým pomáhala pripravovať sa na prijímačky. Bola mojou lektorkou na umeleckom prednese a už vtedy sme sa dobre poznali. Hovorím často, že my dve sme spriaznené duše, pretože si veľmi dobre rozumieme. Hoci ja som bola vtedy ešte dieťa a ona dospelá žena, každá sme prežívali svoje problémy a v podstate sme jedna druhej pomohli vyliečiť sa. No a práve pani Valocká mi pomohla dostať sa k dabingu. Vedela, že v dabingovom štúdiu hľadali nový hlas pre malú červenú pandu do kreslenej rozprávky. Malo ísť o nebojácne a trochu drzé dievča. Spomenula si na mňa a potom mi dohodla skúšku, aby som sa prišla ukázať. 

Prišla som tam s nulovou dabingovou skúsenosťou. Bolo pre mňa veľmi ťažké pozerať sa na scenár, zároveň sledovať „telku“ a cez slúchadlá počúvať, čo hovorí režisér. Bola to pre mňa španielska dedina, extrémne som to domrvila a mala som z toho veľmi zlý pocit. Otcovi som zavolala s plačom, že som to nezvládla a túto prácu určite nedostanem. Asi po troch týždňoch, keď som s mamou nakupovala v supermarkete, mi zavolali z dabingového štúdia, že som dostala rolu tej pandy Mei Mei. Medzi tými regálmi s jogurtami som vyskočila asi dva metre a mama aj ľudia okolo sa čudovali, čo sa mi stalo.

Bola som ohromne šťastná a brala to ako veľký úspech, aj keď bolo náročné, dostať sa do toho. Práve vtedy bol covid, všetci nosili rúška a keď som dabovala, musela som byť sama v miestnosti. Ale všetko sa podarilo, nadabovali sme rozprávku Keď sa červenám od spoločnosti Disney a dodnes som vďačná za to, koľko som sa vďaka tejto príležitosti naučila. Navyše som sa zoznámila s mnohými ľuďmi, ktorí mi neskôr pomohli.

Keď sme potom s celou rodinou boli na premiére tejto rozprávky, bola som na to veľmi hrdá, čo bol pre mňa tiež nový pocit. Kvôli šikane som dlho nemala žiadne sebavedomie, nevedela som byť pyšná sama na seba a tu som zistila, že to dokážem. Postupne som si viac začala uvedomovať svoju hodnotu a veriť si. Táto rozprávka ma dostala aj k ďalším pekným projektom a príležitostiam.

Zostáva vám čas aj na nejaké iné koníčky?

Určite áno. Teraz sa napríklad viac venujem spevu, čo som nikdy nemala v pláne, ale môj dedo, ktorý bol spevák, o tom vždy sníval. Tesne predtým, ako navždy odišiel, som mu sľúbila, že raz budem spievať. Tak som to dodržala a predsa len som si k spevu našla cestu. Ale mám aj veľa iných koníčkov, väčšinou ma baví všetko, čo je spojené s umením. Veľmi rada napríklad píšem a keď raz pôjdem na vysokú školu, chcela by som študovať réžiu, scenáristiku, ba možno aj žurnalistiku. Aj keď som prežívala spomínané ťažké obdobie, jedinou mojou útechou a terapiou bolo, že som všetko dávala na papier. Mám tie zápisky schované a aj keď je to veľmi smutné čítanie, už počas tohto obdobia som v sebe objavila lásku k príbehom a k písaniu. Okrem toho veľmi rada maľujem, na čo však momentálne nemám čas. A ďalšou mojou vášňou je móda. Samozrejme, veľmi rada trávim čas s mojou rodinou.

Máte okrem štúdia ešte nejaké iné dlhodobé plány?

Mojou ambíciou a veľkým snom je spraviť film, ku ktorému už pripravujem scenár. Námet a nápad je čisto môj a ponúknem ho produkcii, uvidím teda, či to vezmú, alebo ho budú chcieť nejako upravovať. Veľa toho prezradiť ešte nechcem a nemôžem, je to celé ešte vo hviezdach. Ide o príbeh dvoch stratených ľudí, ktorí sa v tom najhoršom období nájdu, zaľúbia do seba, budú sa snažiť navzájom si pomôcť, ale nakoniec to dopadne úplne inak, akoby sa očakávalo. Dúfam, že sa mi to podarí zrealizovať. K tomu všetkému ma čaká ešte jedno veľké dobrodružstvo – čoskoro sa stanem mamou a na túto úlohu sa veľmi teším!

Katrin Virágová Študentka herectva na konzervatóriu. Účinkuje v niekoľkých inscenáciách DPOH, kde prvýkrát začala verejne hovoriť o šikane kvôli jej rómskemu pôvodu, ktorú zažívala ako dieťa. Zahrala si v televíznom seriáli Pán profesor, venuje sa aj dabingu. Dabovala napríklad kreslenú postavu Meilin Lee v rozprávke Keď sa červenám, či mladú superhrdinku v Marvelovke. V budúcnosti by chcela študovať réžiu a scenáristiku. Veľmi rada píše, jej som je natočiť film, ku ktorému už pripravuje scenár. 

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].