Pred nedávnom som videla krásne video, kde sa jeden chlapec predstavoval slovami: „Ahoj, volám sa Matej, som chlap a som gay. Som človek z mäsa a kostí a chcem byť šťastný.“

Dostalo ma to, lebo bolo silné vidieť, ako bojuje za svoje práva. V dnešnej dobe musí druhým dokazovať, že je tiež len človek, čo je poriadne za hranicou. Cítila som sa ako za čias, keď ľudia museli vysvetľovať, že nie sú čarodejníci alebo bosorky, inak im hrozilo upálenie.

Je skvelé vidieť, aké veľké veci dokázali LGBTI+ ľudia. Pochodujú za svoje práva a nevadí im stáť celý deň v zime a daždi len pre to, aby ich ostatní prijali. Obdivujem to, ale zároveň som smutná.

Uvedomila som si totiž, že my Rómovia sme tu stovky rokov, žijeme po celom svete a ani po tak dlhej dobe sa nevieme dožadovať našich práv. Hromadne sme nespravili nič pre to, aby sa to zmenilo. Nezorganizovali sme sa a nepochodovali sme za to, v čo veríme.

Som ale rada, že sa aspoň trochu posúvame dopredu – že máme Rómov vo vláde, v politike, v školských zariadeniach, na úradoch a súdoch, v médiách či v športe. Poznám mnoho ambicióznych mladých ľudí a dúfam, že raz sa spoja a zmenia to.

Od mala som voči sebe zažívala predsudky – od Rómov, od vlastnej rodiny, ale najviac od majority. Keď som sa ako 11-ročná prechádzala po dedine s kamarátkami, rovesníci z majority po nás hádzali kamene a odháňali nás späť do osady. Moja prababka pritom bežne chodievala domov k nerómskym starým babičkám, ktoré jej dovolili pozbierať si úrodu z ich záhradky. Mali medzi sebou dobrý vzťah.

Raz mi jedna vzácna špeciálna pedagogička povedala, že najväčšími agresormi sú „dospeláci“, pretože oni ako rodičia formujú osobnosť ich detí. Až teraz tomu rozumiem. Ak týmto deťom mama vravievala, že „Cigáni sú zlí“, preto im môžu robiť zle, tak tomu uverili a mysleli si, že tak to má byť. Psychológovia to dnes nazývajú generačnou traumou.

Môj príklad: mám 25 rokov, žijem obyčajný život a mám dve zamestnania na plný úväzok. Napriek tomu sa bojím chodiť do podnikov, pretože mi hrozí, že ma z nich vyhodia alebo predstierajú, že potrebujem „klubovú kartu“.

Pohybujem sa v partii úspešných mladých Rómov, ale vždy, keď niekam ideme, niekto sa opýta, či nás tam pustia. Toto sa deje v 21. storočí. A aj keď v tých podnikoch napokon predsa len sedíme, často počujeme z vedľajšieho stola škaredé slová na adresu Rómov.

Niečo podobné iste zažívajú páry rovnakého pohlavia, ktoré sa majú radi. Mnohé sa boja chytiť za ruku, aby ich, nedajbože, niekto nenapadol.

Verím, že pre budúcu generáciu budú tieto príbehy len históriou a nezažíjú strach zakaždým, keď sa budú chcieť ísť niekam najesť alebo sa len tak držať za ruky.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].