Pred viac ako dvadsiatimi rokmi vznikol prvý Atlas rómskych komunít. V tom čase po viac ako 10 rokoch predstavoval prvý relevantný odhad týkajúci sa stavu rómskych komunít. Predtým sa posledné štatistické dáta zbierali pred rokom 1989 v takzvaných ročenkách. Na úrovni obcí a miest – a agregované na úroveň okresov – sa takto zbierali dáta o „občanoch cigánskeho pôvodu“.

Išlo o prehľad zamestnanosti, vzdelanostnej úrovne, bývania, zbierali sa dáta o vybraných zdravotných ukazovateľoch či počte detí, ktoré prepadali. Išlo vlastne o súpisy Rómov, v ktorých však z uváženia osôb, ktoré dáta zberali, mohli vypadnúť tí Rómovia, ktorí žili v „súlade so socialistickou predstavou“.

Atlas rómskych komunít, ktorý vznikol v roku 2004 pod vedením budúcej premiérky Ivety Radičovej, sa líšil v tom, že sa zameriaval na stav rómskych osídlení. Popisoval stav napojenia na vodu, elektrinu, kanalizáciu či úroveň bývania. A popritom uvádzal aj počty osôb žijúcich v jednotlivých osídleniach.

V neskorších rokoch vzniklo niekoľko ďalších Atlasov rómskych komunít (2013, 2019), ktoré sa stále viac posúvali k sčítaniu Rómov. Samozrejme nedovolenému, lebo hlavnou metódou je práca s pripísanou identitou. Základným ľudským právom je sebaurčenie, ktoré má v prípade Rómov mnohé špecifiká, medzi inými aj historicky zlú skúsenosť s vedením evidencií. Len v 20. storočí sa súpisy a evidencie stali podkladom k perzekučnému zaobchádzaniu, deportáciám a vyvražďovaniu. Preto počty Rómov hlásiacich sa k rómskej národnosti predstavujú iba asi tretinu z kvalifikovaných odhadov.

Dáta skreslené nastavením finančných motivácií

Atlas rómskych komunít bol zamýšľaný ako nástroj na prípravu štátnych politík, nie na ich výkon. Časom však sa stal nástrojom na „nárokovateľnosť“ podpory pre integráciu či inklúziu rómskych komunít. Starostovia a primátori rýchlo zistili, že ak ich obce budú uvedené v Atlase rómskych komunít, získajú financie na cestu, komunitné centrum či školu z európskych zdrojov, určených na vyrovnávanie disparít majoritnej populácie a marginalizovaných rómskych komunít.

A tak v Atlase figurujú aj obce, kde síce nejaké rómske rodiny žijú, ale nevykazujú žiadne znaky vylúčenia. Takýto ľudia by sa mohli právom cítiť dotknutí, že niekto rozhoduje o ich identite za ich chrbtom. Občas žartom hovoríme, že v prípade Rómov na Slovensku chýbajú už iba dáta o veľkosti topánok.

Gestorom pre zber dát o Rómoch je Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Ten je zacyklený sám v sebe. V strategických dokumentoch naplánuje zber dát, vytvorí na to národný projekt financovaný z eurofondov a potom, keď príde čas, tak ho aj realizuje. Je možné, že v priebehu času sa vymenia splnomocnenci a tí noví by si to predstavovali inak, ale takto je to už naplánované, takže sa to realizuje. A pozor, táto realizácia stojí európskych daňových poplatníkov nemalé zdroje, počítajú sa v miliónoch eur.

Opakovane sa ukázalo, že tento spôsob cielenia politík má výrazné nedostatky. Často sa projekty na zlepšenie situácie nerealizujú tam, kde by boli potrebné, ale tam, kde to starosta či primátor chce, a to aj v prípade, že rómska komunita v týchto oblastiach nevykazuje z hľadiska vonkajších ukazovateľov znaky marginalizácie.

Bizarné sú niektoré projekty, kde do obce s asi 70 Rómami, žijúcimi medzi majoritou bez vonkajších znakov vylúčenia, prišli zdroje na rozšírenie škôlky s merateľným ukazovateľom začlenenia 50 rómskych detí, na výstavbu komunitného centra alebo rekonštrukciu školy. Niekto môže povedať, že ide o šikovnosť starostu, iný zasa, že to je bezočivosť. Isté však je, že sa to deje.

Česi majú Index sociálneho vylúčenia

Otázkou je, či to niekde robia lepšie. Napríklad v Českej republike, ktorá má podobné východiská, štát pre obce a mestá už nakoľko rokov stanovuje Index sociálneho vylúčenia. Česi vychádzajú z predpokladu, že určitá časť obyvateľstva je špecifickým spôsobom znevýhodnená voči ostatnej populácii. Procesom sociálneho vylučovania prechádzajú jednotlivci aj celé skupiny. Sú vytláčaní na okraj spoločnosti, čím dochádza k viacvrstevnej exklúzii. V českom prostredí, rovnako ako na Slovensku, je sociálne vylúčenie spojované s oblasťami bývania, vzdelávania, zamestnanosti, zadlženosti a priestorovej segregácie.

Agentura pro sociální začleňování pri českom ministerstve pre regionálny rozvoj vyvinula na základe administratívnych dát odrážajúcich kľúčové ukazovatele z rôznych oblastí spomínaný Index sociálneho vylúčenia. Škála indexu je od 0 do 30 bodov, pričom hodnota 0 znamená absenciu alebo minimálny rozsah sociálneho vylúčenia a hodnota 30 bodov najvyššiu mieru vylúčenia. Základnou územnou jednotkou je obec.

Tento prístup umožňuje lepšie cieliť verejné politiky a sústreďovať pozornosť na lokality, no bez etnizácie chudoby.

Potrebujeme poznať naozaj vylúčené komunity

Jednotlivé indikátory vychádzajú z administratívnych dát, ktoré sú bežne dostupné, dlhodobo sledované a pravidelne aktualizované. Ide o poberateľov príspevku na bývanie a poberateľov dávky na živobytie, čo je obdoba našej dávky v hmotnej núdzi. Ďalšími indikátormi sú podiel osôb v exekúcii, dlhodobo nezamestnané osoby a deti predčasne ukončujúce povinnú školskú dochádzku.

Na základe administratívnych dát sa následne určia lokality s vysokou mierou vylúčenia, kde je možné plošne smerovať intervencie, aby sa rozdiely vyrovnávali. Pri realizácii štátnych politík smerovaných podľa indexu sociálneho vylúčenia sú teda zohľadňované charakteristiky, ktoré priamo vyplývajú z generačnej chudoby a života vo vylúčených komunitách. Nárok na financovanie projektov a politík v týchto lokalitách je tak jasne preukázateľný a nespochybniteľný. Pravdepodobne sa tak lepšie darí vyrovnávať regionálne rozdiely, minimalizuje sa čerpanie podpory v neopodstatnených regiónoch a maximalizuje sa cielená podpora.

Čo by teda pomohlo na Slovensku? Buď upustiť od etnizácie chudoby a prejsť k podobnému indexu sociálneho vylúčenia, ktorý by sa zostavoval z verejne dostupných dát, alebo – a to by bolo náročnejšie – „klastrovať“ rómske komunity, určiť parametre pre ich marginalizáciu a vytvoriť poctivý zoznam naozaj vylúčených rómskych komunít, do ktorých by štát smeroval intervencie.

Aspoň čiastočne by sme sa tak vyhli neefektívnemu míňaniu peňazí na rómsku integráciu – a možno by aj lepšie darila.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].