Okolo stien sú na sebe naukladané stoličky a stoly, na ktorých visia bundy, nohavice a pyžamá. Na zemi ležia hrubé matrace, parapety okien zjavne slúžia ako nočné stolíky na osobné veci. Pred chladničkou stoja dva sušiaky s vypratým prádlom.
Miestnosť kresťanského centra Apoštolskej cirkvi v Sabinove slúži za normálnych okolností ako jedáleň, v posledných týždňoch sa však stala útočiskom pre ukrajinských Rómov utekajúcich pred vojnou.
Uprostred sedí starší pár, muž Loizi a jeho manželka Aranka. Priezviská zverejniť nechcú, obávajú sa o svoju bezpečnosť. Kedysi bývali v mestskej časti ukrajinského mesta Užhorod – Radvanky.
Dva dni po začiatku ruskej invázie ich však aj s dcérou Anzhelikou, jej manželom Eduardom a ich tromi deťmi vyhnali z domu poplašné sirény.
Skrývali sa v pivniciach
„Všetci sme sa začali skrývať v pivniciach. Ľudia sa báli, nevedeli, čo ich čaká. Niektorí ostali doma, no my sme sa rozhodli odísť,“ vraví Loizi.
Na Ukrajine ostali mnohí ich rodinní blízki, ktorí nemohli prísť najmä zo zdravotných dôvodov. Mladí muži z rodiny museli ostať, keďže možno budú musieť narukovať.
„Pomáhajú, ako môžu. Boli v Ľvove, kde zbierali piesok do vriec a čakajú, až budú povolaní do vojny,“ vysvetľuje Loizi, ktorý je už nad vekovou hranicou, kedy by musel bojovať.
Povolaniu na front sa vyhol aj jeho zať Eduard, ktorý už dlhšie pracuje na Slovensku. S ostatnými členmi rodiny sú v kontakte cez internet, pomáhajú im ukrajinské kresťanské centrá podobné tomu v Sabinove.
Dom zamkli, no kľúče nechali tam
Loiziho rodina musela svoje mesto opustiť náhle. „V tom strachu a zhone, ako sme utekali, sme si so sebou nevzali takmer nič. Všetko sme nechali doma,“ vysvetľuje Radvančan. Dom zamkli, no kľúče nechali obďaleč pre prípad, že by ho potreboval niekto z ľudí, ktorí ostali na Ukrajine.
Otec Loiziho a Arankiných vnúčať Eduard hovorí, že spolu s manželkou svojim deťom vysvetlili, čo sa deje na Ukrajine, no nechceli v nich vyvolať strach. „Nechceme, aby si to brali do hlavy a aby sa báli. Sú to ešte deti, nech budú deťmi.“
Dodáva, že deti boli jedným z hlavných dôvodov, prečo sa napokon rozhodli odísť. Chcú im zabezpečiť lepšiu budúcnosť. „Chceme, aby z nich vyrástli normálni ľudia,“ vraví.
Nechcú sa vrátiť
Loizi kedysi pracoval na stavbách a zapájal inžinierske siete. Teraz však podľa neho nemá na Ukrajine prácu takmer nikto a len málokto má na chlieb.
„Bolo tam ťažko už aj pred vojnou a po vojne bude ešte ťažšie. Bude trvať roky, kým sa fabriky znova otvoria, kým budeme môcť pracovať a z niečoho žiť,“ hovorí. Preto sa jeho rodina rozhodla, že sa po vojne domov nevráti.
Zo Sabinova však musia odísť, keďže Apoštolská cirkev im dokáže zabezpečiť len krátkodobý pobyt. „Sme veľmi vďační za to, že sme tu mohli byť, nemali sme kam inam ísť,“ ďakuje Loizi. Ich plánom je dostať sa do Anglicka, kde má jeho zať Eduard známych.
Starajú sa o najzraniteľnejších
Sabinovská Apoštolská cirkev sa od vypuknutia vojny takto postarala o 90 Rómov z Ukrajiny. Rozhodli sa dočasne prijať všetkých, ktorí to potrebovali, a pomôcť im pokračovať v ceste.
Utečencom poskytli miesto na spanie, jedlo a materiálne potreby ako napríklad oblečenie či plienky pre deti. „Kúpili sme im batožiny a lieky. Takisto sme im dali do ruky nejakú hotovosť, pretože mnohí prichádzali bez peňazí,“ vysvetľuje jeden z pastorov Marek Olah.
Vo viacerých prípadoch museli zabezpečiť zdravotné ošetrenie. „Mali sme tu dieťa so zápalom pľúc. Ďalšie dieťa malo zápal priedušiek. Bol tu aj chlapček, ktorému spadla na ruku horúca tehla,“ spomína si pastor.
Hovorí, že počas prvých dní prichádzali ľudia v stovkách. Najmä cez obec Veľké Slemence, kde je peší hraničný priechod, chodili Ukrajinci, ktorí nemali autá. „Boli to najslabší a najbiednejší ľudia. Prichádzali bez peňazí a bez riadneho oblečenia.“
Ukrajinských Rómov posielajú na Západ
Pri pomoci ukrajinským Rómom sabinovská Apoštolská cirkev spolupracuje so Zborom apoštolskej cirkvi, ktorý sídli neďaleko ukrajinských hraníc v obci Pavlovce nad Uhom.
„Sú tam s nami aj spolupracovníci od baptistov alebo misionári, ktorí pomáhajú Rómom na Slovensku. Vytvorili sme spoločný pracovný tím, ktorý zjednocujeme,“ vysvetľuje Olah. Materiálne a finančne pomáhajú aj sabinovskí Rómovia a iní Sabinovčania.
Olah hovorí, že pre podporu ukrajinských Rómov sa rozhodli kvôli nerovnému prístupu, ktorý sa dial na našej východnej hranici.
„Na hraniciach vznikali problémy, pretože autobusy, ktoré mali odvážať ľudí, nebrali Rómov. Šofér sa otočil s prázdnym autobusom. Volali nám matky s deťmi, ktoré stáli v noci vonku a neboli prijaté na miesta, ktoré pripravil štát. Bolí nás, keď vidíme, že aj v tomto čase sa ľudia separujú a robia rozdiely. No nechceme nikoho kritizovať, z našej strany chceme pomôcť,“ hovorí pastor.
Rómskym utečencom, ktorí k nim prídu a nevedia, kam ísť ďalej, sabinovskí pastori odporúčajú západné krajiny.
„Vieme, že na Slovensku je dosť veľká diskriminácia. Takže ich povzbudzujeme, aby išli viac na západ, na miesta, kde diskriminácia nie je až taká citeľná. Stratili v podstate všetko a nechceme, aby išli do niečoho ťažkého,“ uzatvára Olah.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
