Keď mala šesť rokov, dostala kliešťovú encefalitídu a prišla o sluch. „Otec z toho stresu za jednu noc zošedivel,“ spomína si Anna Bartalová. Lekári ju chceli dať do ústavu, no rodičia s tým nesúhlasili.

Chvíľu teda chodila do školy pre nepočujúcich, napokon však v Komárne navštevovala bežnú základnú školu. „Sedela som v prvej lavici, aby som pani učiteľke vedela dobre odčítať z pier.“ Maturovala na gymnáziu s vyznamenaním ako prvá nepočujúca žiačka.

Po Nežnej revolúcii predávala japonské autá a spoluzakladala firmu na výrobu titulkov pre osoby so sluchovým znevýhodnením. „Popritom som si splnila sen a vyštudovala som vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce, kde som získala titul Mgr.,“ opisuje podnikateľka a matka dvoch synov.

Rodičom nepočujúcich by odporúčala, aby mali trpezlivosť, empatiu a viedli deti k samostatnosti. Jej synovia napríklad zistili, že musia byť opatrní, pretože ich mama nepočuje. „Táto situácia v nich – oproti iným deťom v ich veku – vybudovala väčší zmysel pre zodpovednosť.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako komunikuje s vnúčatami, prečo sa na osem rokov stala prezidentkou Asociácie nepočujúcich Slovenska a ako dokážu aj nepočujúci vyhrať tanečnú súťaž.

Narodili ste sa do počujúcej rodiny?

Áno, narodila som sa ako zdravé a počujúce dieťa, no keď som mala šesť rokov, dostala som kliešťovú encefalitídu. Keďže zápal sa nachádzal v mozgovom centre, kde boli zmysly ako zrak a sluch, najprv som úplne stratila zrak. Ten sa mi vrátil, keď som dostala antibiotiká, ale z jedného dňa na druhý som prestala úplne počuť.

Fyziologicky mám uši síce v poriadku, lenže mám porušené spojenie medzi uchom a mozgovým centrom. Lekári najprv nevedeli, čím to je a či sa to odlúčilo alebo odpojilo. Ide o nerv tenký ako vlások.

Bola som vtedy čerstvá prváčka, no už v októbri som ochorela. Celý rok som tým pádom do školy nechodila a nevedela som písať ani čítať.

Pamätáte si, čo bolo pre vás v tej situácii najťažšie?

Keď som sa prebrala v nemocnici, stáli nado mnou rodičia. Mama mi niečo hovorila, videla som, že otvára ústa, ale nič som nepočula. Pýtala som sa preto, prečo hovorí tak potichu. Potom som však zbadala, že rodičia začali kričať. Následne otec v zúfalstve zobral zväzok kľúčov a triasol nimi pri mojom uchu. Vtedy som pochopila, že nepočujem – neprichádzal ku mne zvuk. Ako šesťročná som nechápala, čo to celé znamená. Otec z toho stresu za jednu noc zošedivel. Bola som jeho miláčik, úplne ho to zničilo.

Čo bolo potom?

Potom som sa dostala domov a musela som sa začať učiť, pretože som nemala ako komunikovať. Rodičia mi ani nemohli napísať, čo chcú, lebo som ešte nevedela písať ani čítať. Mamička preto kvôli mne ostala doma. Pomaly rozprávala a učila ma odčítať z pier, písať a čítať.

Otecko bol veľmi sčítaný človek, mal mnoho kníh a veľmi sa mi venoval. Naučil ma milovať knihy a veľa čítať. Mala som dobrú pamäť, takže som sa rýchlo naučila, ako vyzerajú slová. Za prvý rok som sa naučila čítať aj písať a prečítala som množstvo kníh. Následne rodičia riešili, kam ma dajú do školy.

Ako to prebiehalo?

Nebolo to ľahké, písal sa vtedy rok 1968. Pamätám si napríklad moment, že som cítila, ako prišli ruské tanky, hoci som ich nepočula. Vnímala som otrasy. A akoby nestačila situácia v krajine, rodičia museli bojovať aj o moje dôstojné umiestnenie v škole.

V tom čase sa totiž zdravotne znevýhodnené deti „upratávali“ do ústavov. Lekári trvali na tom, aby rodičia dali do ústavu aj mňa, ale oni s tým nesúhlasili. Bývali sme v Komárne, kde sa v rámci mestskej časti nachádzala škola so spojenými triedami, takzvaná „viactriedka“. Chodilo do nej desať žiakov a riaditeľ, ktorý bol zároveň aj učiteľom. Práve on mojim rodičom sľúbil, že to so mnou skúsi. Tak som ju navštevovala od prvého do tretieho ročníka.

Zároveň som chodila na kliniku do Bratislavy po rôznych vyšetreniach. Bol tam aj jeden psychológ, ktorý mi dával testy – mala som asi deväť rokov. Na základe úlohy, ktorú mi dal, nakoniec odporučil, že bude lepšie, ak ma naši dajú do školy pre sluchovo postihnuté deti.

Aký bol dôvod?

Dôvodom bolo, že som nevedela, čo znamená obrázok SOS.

Čo na to povedali rodičia?

Nechceli ma poslať do školy pre sluchovo postihnutých, ale mali pocit, že musia. Škola pre nepočujúcich bola vtedy na Hroboňovej ulici v Bratislave, takže som chodievala tam. Nevedela som však v tom prostredí fungovať. Všetky deti používali posunkovú reč, ktorú som neovládala, keďže som vyrastala iba medzi počujúcimi. Navyše som bola preč od rodičov. Mame som z internátu písala, nech ma odtiaľ vezme, lebo to nevydržím. Navyše, hoci som bola tretiačka, úroveň vzdelávania v našej triede bola na úrovni prvého ročníka. Nesmierne som sa tam nudila.

Vydržala som tri týždne. Potom ma rodičia vzali na posúdenie lekárov do Prahy, kde som strávila mesiac. Robili mi rôzne vyšetrenia vrátane psychologických. Psychológ napokon na základe rôznych testov napísal správu, že mám nadpriemernú inteligenciu a mali by ma zaradiť do bežnej školy. Tak som nastúpila do základnej školy v Komárne, kde som mala 30 spolužiakov.

Ako vás tam prijali?

Veľmi dobre. Učitelia mi pomáhali, mala som tam mnoho kamarátov.

Ako prebiehalo vyučovanie?

Sedela som v prvej lavici, aby som pani učiteľke vedela dobre odčítať z pier. Fungovala som ako všetci žiaci, dokonca som písala aj diktáty. Mala som skvelú spolužiačku, ktorá si písala poznámky a ja som si ich od nej odpisovala. Veľmi sme si pomáhali.

Pani učiteľka bola tiež skvelá. Kvôli mne rozprávala pomaly a dôrazne. Vďaka tomu som bola v tom čase jediná nepočujúca na Slovensku, ktorá fungovala v bežnej škole.

Akí boli spolužiaci? Nemali ste pre vašu inakosť skúsenosť so šikanou?

Paradoxne, najviac takýchto problémov som mala v škole pre nepočujúcich. Nevedela som posunkovať, ale rozprávala som – dôrazne som otvárala ústa. Spolužiaci si však zo mňa robili žarty a napodobňovali ma.

Nepočujúci sú zomknutí, nepúšťajú k sebe iných. Darmo, že aj ja som bola nepočujúca. Používali na mňa slovo „haló“ v zmysle, že rozprávam, takže som haló. Aj preto som odtiaľ chcela odísť. Nedokázala som sa dorozumieť, robili mi zle.

Spolužiaci na škole v Komárne však boli skvelí. Kamarátili sme sa, pomáhali mi. Inakosť som pocítila až na gymnáziu, keď sme začali dospievať. Spolužiaci chodili na diskotéky, po vonku a mňa vynechávali. V škole to bolo fajn, ale po škole ma už medzi seba veľmi nebrali.

Prečo?

Lebo by sa mi museli viac venovať, a to sa im nechcelo. Chceli sa baviť. Keď sme chceli viesť rozhovory, museli prebiehať tak, že na mňa vždy hovoril iba jeden človek, aby som ho dokázala dobre vnímať. Ak však išla von veľká partia, nevedela som fungovať, keď prebiehali rozhovory v skupine. Nedokázala som zachytiť, kto čo hovorí.

Inakosť som cítila napríklad, aj keď som bola so školou v stanovom tábore na Balatone. Dievčatá nechceli byť so mnou v stane, pretože to znamenalo, že musíme byť bližšie pri učiteľoch. A to zas znamenalo, že musia dávať väčší pozor. Prirodzene im nevyhovovalo, že budú kvôli mne pod väčšou kontrolou. Ja tomu, samozrejme, rozumiem a som vďačná, že som s nimi mohla študovať.

Aký bol prechod zo základnej školy na gymnázium?

Keď som bola ôsmačka, škola otvárala výberovú triedu. Žiaci buď pokračovali do deviateho ročníka, alebo – ak prešli výberom – mohli prestúpiť rovno na gymnázium. Ja som chcela prestúpiť rovno na gymnázium, pretože som ako prváčka stratila kvôli chorobe jeden rok. Spravila som testy, ale nechceli ma prijať, pretože nepočujem.

Rodičia vtedy zasiahli a vedeniu školy povedali, že „nie som hlúpa, iba nepočujem.“ Požiadali gymnázium, nech mi dá šancu. Nakoniec mi bolo na pol roka umožnené skúšobné obdobie. Ak by som strednú školu nezvládala, vrátila by som sa do deviateho ročníka. No ja som to zvládla a nakoniec som maturovala s vyznamenaním.

Neplánovali ste ísť na vysokú školu?

Veľmi som chcela, no rodičia ma presviedčali, že mi stačí maturita. Viem, že to mysleli v dobrom, chceli ma chrániť. Vedeli, že som ambiciózna a chcem niečo dokázať, ale obávali sa toho, že by sa mi na vysokej škole nemuselo dariť. Báli sa, že sa tam budem trápiť a nechceli, aby som bola sklamaná. V tej dobe som totiž bola prvou nepočujúcou žiačkou, ktorá maturovala na klasickom gymnáziu.

Naštvala som sa a v tom istom roku, keď som skončila strednú školu, som sa vydala a začala som pracovať. Zamestnala som sa v nemocnici, kde som pracovala v biochemickom laboratóriu. Hoci som mala oficiálne pozíciu sanitárky, vykonávala som odbornú prácu, najmä vyšetrenia pre cukrovkárov.

Kde ste spoznali manžela?

Manžel pretekal na bicykli. Zúčastňoval sa Pretekov mieru a cestou na tréningy chodil okolo nášho domu. Tak sme sa spoznali a neskôr do seba zaľúbili. Po roku chodenia som sa zaňho vydala. Máme spolu dvoch synov. S prvým som bola doma a keď sa narodil mladší, po pol roku išiel do jasličiek a ja som nastúpila do práce.

Ako ste fungovali s malými deťmi? Pre matku so znevýhodnením to môže byť náročnejšie – nepočujete napríklad, keď dieťa spadne alebo plače.

Veru to bolo náročné. No mala som šťastie, že som bývala vo viacgeneračnom dome s rodičmi. Manžel pracoval ako sústružník v lodenici, často chodil na nočné smeny, mobily neboli, takže som bola často sama. Našla som si však spôsoby, ako mať deti pod kontrolou, keď boli bábätká. Zvykla som si vždy ľahnúť tak, aby som sa dotýkala ich ruky, nech cítim, ak by začali plakať. Ale bolo to ťažké.

Synovia boli veľkí výmyselníci. Nikdy nezabudnem na to, ako si raz jeden z nich pricvikol prst do zásuvky. Ja som bola v kuchyni a nepočula som, že plače. Na druhej strane, veľmi rýchlo sa naučili, čo nemajú robiť. Zistili, že musia byť opatrní, pretože mamina nepočuje. Táto situácia v nich – oproti iným deťom v ich veku – vybudovala väčší zmysel pre zodpovednosť.

Pamätám si, že vtedy sme mali pračky Tatramatky, ktoré pri žmýkaní doslova skákali po kúpeľni. Raz ma mladší syn prišiel zavolať, niečo mi ukazoval a potom ma zaviedol do kúpeľne. Tam som zbadala, že starší syn sedí na pračke, aby neskákala. Jednoducho sa naučili, ako sa majú so mnou rozprávať.

Dnes sú synovia dospelí a mám aj dve vnučky. Tie už tiež vedia, že keď niečo chcú, nekričia, ale prídu za babičkou, pohladkajú ma po ruke a až potom začnú hovoriť.

Kde ste po materskej pracovali?

V Slovenských lodeniciach v Komárne som bola asistentkou vedúceho výroby na oddelení technologických postupov. V tom čase tam vyrábali vojenskú techniku. Pracovali sme s vývojármi, a ja som prepisovala technologické postupy. Bola to „zábava“ – dostávala som rukou písané podklady, ktoré som prepisovala na písacom stroji. Nebolo to práve úhľadne písmo a často som nerozumela, čo presne píšem. Opäť som však mala veľké šťastie na kolegov.

Po Nežnej revolúcii sme s manželom začali podnikať – predávali sme autá. Viedla som firmu na import japonských áut vrátane následného predaja a servisu. Vtedy som ešte ani nemala vodičský preukaz. Na Slovensku bolo desať prevádzok, ja som viedla jednu z nich. Neskôr som prijala spoločníka a založili sme firmu na výrobu titulkov pre osoby so sluchovým znevýhodnením a na výrobu audiokomentárov pre nevidiacich. Popritom som si splnila sen a vyštudovala som vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce, kde som získala titul Mgr.

A okrem toho ste sa stali prezidentkou Asociácie nepočujúcich Slovenska.

Začalo to virtuálnym priateľstvom na Facebooku s Máriou Benkovou, vtedajšou prezidentkou Asociácie nepočujúcich Slovenska (ANPES). Najprv som si všimla, že má veľmi dobré a trefné komentáre k otázkam nepočujúcich na rôzne témy. Neskôr sme si začali písať súkromné správy a nakoniec sme sa osobne stretli. Jedna z prvých vecí, ktoré mi poradila, bola, že sa musím naučiť posunkovú reč. Hneď som sa teda prihlásila na kurz.

V roku 2006 sa konalo podujatie pri príležitosti Medzinárodného dňa nepočujúcich, na ktoré ma pani Benková pozvala. Práve v tomto období vznikla u mňa myšlienka založiť spomínanú firmu na výrobu titulkov pre osoby so sluchovým znevýhodnením, ktorú dodnes vedieme s obchodným partnerom Martinom Šaušom.

V roku 2010 sa pani Benková pre zdravotné dôvody rozhodla vzdať pozície prezidentky ANPES a odporučila mi kandidovať. V júni 2010 sa uskutočnil kongres, na ktorom som bola zvolená za novú prezidentku a touto pozíciou som bola poctená až do roku 2018.

Aké to bolo ocitnúť sa zrazu vo svete nepočujúcich, navyše ako prezidentka organizácie?

Nebolo to ľahké. V čase, keď som prevzala vedenie ANEPS, sa organizácia ocitla bez zamestnancov. Štátne dotácie sa zastavili a možnosti financovania tlmočníckych služieb prešli pod kraje.

Navyše, po deaflympijskom škandále v roku 2011 sa zhoršilo verejné vnímanie komunity nepočujúcich, čo viedlo k zamietaniu dotácií a k veľmi nepriaznivej situácii. Aj napriek tomu sme bez akéhokoľvek prispenia počujúcich v Nových Zámkoch usporiadali Medzinárodný deň nepočujúcich a súťaž MISS nepočujúca.

Tento úspech dodal odvahu nám aj ďalším nepočujúcim centrám, aby sa nebáli samostatne organizovať podujatia. Za najväčší úspech však považujem, že komunita nepočujúcich sa naučila stáť na vlastných nohách a nebyť závislá na podpore „zvonku“. ANEPS stále ostáva najväčšou organizáciou nepočujúcich na Slovensku.

Aké sú v dnešnej dobe hlavné potreby nepočujúcich?

Keď som sa zoznámila s nepočujúcimi, spoznala som ich ako veľmi uzavretú komunitu. Ako najväčší nedostatok pociťujú, že nevedia čítať s porozumením. Napríklad keď dostanú úradný dopis – síce si ho prečítajú, no nerozumejú významu toho celého. Vysokú školu sociálnej práce som začala študovať aj preto, aby som aj v tomto smere mohla robiť poradenstvo pre nepočujúcich.

Prečo mnohí nepočujúci nevedia čítať s porozumením?

V školách pre sluchovo znevýhodnených nie je jazyková výuka tak rozvinutá ako v bežných školách, čo ovplyvňuje spôsob štúdia a celkové vzdelanie. Mnohí nepočujúci, ktorí sa dostali do takýchto škôl, nie sú motivovaní snažiť sa niečo dokázať. Šokuje ma, že aj mladí ľudia dnes často uprednostňujú posunkovú reč bez snahy o zlepšenie svojich jazykových zručností, pretože sa im zdá, že to nepotrebujú. Sú nastavení na to, že okolie sa prispôsobí im – nie oni okoliu. Dokonca aj na vysokej škole pre tlmočníkov už mnohí študenti prestávajú artikulovať.

Pri posunkovaní sa však často zjednodušuje. Posunkujem spôsobom, že otváram ústa a „prekladám“ slovo po slove, no mnohí nepočujúci používajú všeobecnejšie posunky, čo vedie k strate schopnosti správne skladať vety. Strácajú tým jazykové porozumenie.

Z laického pohľadu to môže znieť prekvapujúco. Človek by si mohol myslieť, že ak niekto nepočuje, možno veľa číta.

Mala som šťastie, že rodičia ma naučili láske ku knihám. Nepočujúci však vo všeobecnosti čítajú málo. Majú veľký problém so sociálnymi interakciami. Aj keď niečo odčítajú z pier, často im chýba schopnosť rozoznať, či to ten druhý myslí ironicky alebo úprimne.

Ako funguje integrácia komunity nepočujúcich?

Komunita nepočujúcich sa často uzatvára a nesnaží sa aktívne integrovať so zvyškom spoločnosti. Očakávajú, že svet sa im bude prispôsobovať. Uvediem príklad: nedávno sme s kamarátkami, tiež nepočujúcimi, cestovali lietadlom. Ony sa rozhodli využiť vyhradený priestor pre zdravotne znevýhodnených, ale ja som nechcela. Povedala som im, nech idú, ale ja nepotrebujem, aby sa o mňa niekto extra staral. Oponovali mi, že na to majú nárok – práve na tento nárok sa často spoliehajú.

Najradšej by mali svoje vlastné školy a inštitúcie, ale to ich ešte viac oddeľuje od sveta počujúcich. Samostatnosť je pritom nesmierne dôležitá. Človek by si mal vedieť vybaviť veci na úradoch, u lekára, alebo si vypýtať zákusok v cukrárni. Na to však musí vedieť odčítať z pier a trénovať reč. Práve toto smerovanie ku samostatnosti často chýba.

Čo by ste odporučili rodičom, ktorí majú nepočujúce deti?

Odporučila by som im, aby mali trpezlivosť, empatiu a viedli deti k samostatnosti. Keby ma moji rodičia dali do školy pre nepočujúcich, úplne by mi zmenili život – obmedzili a izolovali by ma. Nedosiahla by som to, čo sa mi podarilo. No vďaka tomu, ako ma vychovali, žijem normálne vo svete počujúcich. Okrem toho dnes máme mnoho úžasných pomôcok či logopédiu na úplne inej úrovni.

Ako je to v zahraničí?

V Česku je to lepšie, tlmočníci tam v oveľa väčšom rozsahu tlmočia na základe jazyka. Majú aj simultánny prepis, napríklad na súdoch.

Čo by ste poradili mladým nepočujúcim, aby sa im žilo lepšie v spoločnosti?

Nech komunikujú a snažia sa dorozumieť so svetom. Pokiaľ je snaha z oboch strán, dá sa to. Najlepšie je hovoriť, lebo trendom je prestať artikulovať a len posunkovať. Tým však ľudia strácajú reč úplne.

Ako je to s láskou medzi nepočujúcimi, vyberajú si skôr partnera z komunity?

Väčšinou tvoria páry nepočujúci partneri. Ja som však mala počujúceho partnera, čo považujem za výhodu. Je to nielen praktické, ale vedia si aj pomôcť, a zároveň nestrácajú reč. Často sa stáva, že tlmočníčky sa zaľúbia do svojich klientov. Veľmi zriedkavo je to opačne – muži majú menej trpezlivosti (smiech).

Ale objavia sa aj nedorozumenia, samozrejme. Ja som dlho nevedela správne rozlíšiť, ako to ten druhý myslí, pretože som nepočula tón hlasu. Často som sa neurazila na poznámky, pri ktorých som sa mala uraziť a naopak. (Smiech)

Ako to majú nepočujúci s hudbou? Videla som, že každoročne sa koná ples pre nepočujúcich.

Milujeme hudbu a tanec! Väčšina nepočujúcich nemá poškodený sluch na sto percent, navyše, vnímame vibrácie. Ja síce nepočujem nič, lebo mám poškodený nerv a nie ucho ako orgán, no napriek tomu milujem tancovanie. Dokonca sme s partnerom na jednom plese nepočujúcich vyhrali tanečnú súťaž.

Anna Bartalová Bývalá prezidentka Asociácie nepočujúcich Slovenska (2010 až 2018) a dlhoročná aktivistka za integráciu nepočujúcich do sveta počujúcich. Vyrastala medzi počujúcimi a tento prístup odporúča aj ostatným, keďže pomáha nepočujúcim rozvíjať ich jazykové schopnosti a samostatnosť. Pracovala v Slovenských lodeniciach v Komárne ako asistentka na oddelení technologických postupov. Neskôr viedla vlastnú firmu zameranú na predaj a servis japonských áut. S obchodným partnerom založila spoločnosť na výrobu titulkov pre osoby so sluchovým znevýhodnením, ktorej sa venuje dodnes.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].