Je rozdiel byť Rómom v Michalovciach a v Bratislave, hovorí Dagmar Litterová.

Foto: Dagmar Litterová – archív DL.

Vyrastala na východe, no už roky žije v Bratislave. Na Ministerstve práce šéfuje odboru, ktorý dbá o rovnosť šancí pri eurofondoch. Rozhovor o tom, aké je byť Rómkou v hlavnom meste, ale aj o manželstve s Nerómom.

Teším sa, že sa nám podarilo spojiť, vyzeráš byť veľmi zaneprázdnená. Aký je tvoj bežný deň počas pandémie?

Som zaneprázdnená, lebo pracujem z domu. Po pár mesiacoch som skonštatovala, že to je horšie, ako pracovať z práce. Tam môžem vypnúť počítač a povedať, že odchádzam domov. Keď som doma, môžem akurát odísť z obývačky do kuchyne a keď príde telefonát, musím byť k dispozícii.

A bežný deň? Mám doma siedmačku a ôsmaka, o ôsmej im začína vyučovanie. Už sú veľkí, takže im len o pol ôsmej zakričím, či sú hore. Donesiem im do izieb raňajky a deň začíname každý zvlášť. Manžel pracuje v štátnej správe ako ja, tiež z domu, takže fungujeme na striedačku.

Ale napríklad dnes som bola v práci, pretože som mala neodkladné povinnosti. Keď robím z domu, snažím sa ako každý rodič skĺbiť popri domácnosti rodičovstvo a prácu.

Tvoj dedko z východného Slovenska bol jedným z prvých vysokoškolsky vzdelaných Rómov. Ako sa mu to podarilo?

U nás v rodine sa traduje, že po skončení druhej svetovej vojny dedo a jeho bratranec utiekli z nútených prác. Išli od Tatier späť až k Michalovciam a dedo počas tejto cesty v mraze prišiel o obličku.

Skrýval sa u jedného farára, ktorý mu pomohol ukončiť základnú školu. Jeho podmienkou však bolo, že dedo si následne urobí aj maturitu. Neskôr, keď už bol ženatý a mal deti, dostal sa v šesťdesiatych rokoch na Karlovu univerzitu v Prahe, kde študoval strojné inžinierstvo.

Keď sa potom vrátil na východné Slovensko, začal fungovať v miestnej politike. Jeho poslednou politickou funkciou bolo, keď sa stal riaditeľom Butikeru v Bratislave (sociálny výrobný podnik, ktorý zamestnával prevažne Rómov – pozn.).

Ľudia v regióne ho poznali ako „pána inžiniera“, preto aj nároky rodiny a blízkeho okolia na mňa boli automaticky vyššie. Prijali ma do Prahy na štúdium, na ktoré som napokon nenastúpila. Nikdy som nechcela obhajovať a brániť tých, ktorým nedôverujem. Urobila som však radosť starému otcovi a išla som študovať na Katedru rómskej kultúry v Nitre. Vybrala som si sociálnu a osvetovú prácu so špecializáciou na rómsku kultúru.

Ako vnímaš postoj spoločnosti k etnicite a tomu, že si Rómka?

Je rozdiel byť Rómkou na východe a v Bratislave. V Michalovciach, odkiaľ pochádzam, som to pociťovala na základnej škole. Kvôli svojmu pôvodu som bola medzi mlynskými kameňmi, to bolo veľmi ťažké. Na strednej škole to už bolo lepšie, okolie ma začalo vnímať ako človeka a nie ako súčasť komunity.

Na východe majú ľudia častejšie otvorené a priame jednanie. V Bratislave to je iné, tu sú ľudia vo svojich vyjadreniach viac zdržanliví. Všetci si navzájom tvrdia, akí sú erudovaní a vzdelaní, ale často svoj postoj vyjadrujú nepriamo iným spôsobom.

Ako to myslíš?

V Michalovciach som to zažila otvorene. Boli sme na gymnáziu multikultúrna trieda, mali sme tam Nemku, Srbku, Češku, mňa, Ukrajinca. Sestra si raz rezervovala priestor v diskotékovom klube, kde pozvala kamarátov na oslavu osemnástky. V ten večer už síce na ňu čakali pozvaní spolužiaci, ale oslávenkyňa nedorazila.

Nepustili ju dnu, pretože Rómov nesmeli púšťať do podnikov. Vtedy, okolo roku 2000, bola taká doba. Spolužiaci to oslávili bez nej. Nikoho nezaujímal človek ale nálepka. Chcela som to riešiť, a tak som oznámila, že celý box, ktorý sedel vo vnútri, si zaplatí svoju útratu individuálne a žiadali sme späť rezervačný poplatok.  

A ako by sa to stalo v Bratislave? Nedostala by som sa ani k rezervácii. Určite by to bolo preplnené a rezervované dlho vopred, alebo by to šikovne vymysleli na klubové členstvo. V konečnom dôsledku by to ale bolo o tom istom. Na východe je to teda viac otvorené, ale netvrdím, že je to tak lepšie.

V takýchto chvíľach si uvedomuješ, že si pre niekoho zrejme menejcenný. Nezaujíma ho, kto si, čo si, či si niečo dokázal, alebo aký máš titul pred menom alebo za menom.

Ako si sa s tým naučila žiť?

Tie problémy sú často o tom prvom – vizuálnom – kontakte. Na mne je vidno, že som Rómka a nie „číra Slovenka“ z Podpoľania. Uvedomujem si to a dlhé roky som riešila, čo s tým.

Nastavila som si vlastný obranný mechanizmus. Roky používam spôsob, že „najlepšia obrana je útok“ – no nie v zmysle, že niekomu „vylepiť“, ale hneď na začiatku ho odzbrojiť od jeho možných výčitiek. Povedať hneď v úvode, že som Rómka z Michaloviec, mama dvoch detí. Poďme sa teda baviť o práci.

Skúsim to otočiť: pamätáš si aj situáciu, keď ti tvoje rómstvo prinieslo nejakú výhodu?

Záleží na tom, kde a v akej situácii sa práve nachádzam. Keď som v spoločnosti Rómov, ktorých poznám, je to fajn, lebo som medzi „svojimi“. V spoločnosti Nerómov je to podobné, ak sú to priatelia, som tiež medzi „svojimi“. Je ale jedna skupina ľudí, u ktorých nie je dôležité, ako dobre sa poznáme.

Rómstvo je pre mňa výhodou v spoločnosti etnológov a folkloristov. Stretávam sa s nimi vďaka manželovi, ktorý je folklorista a etnológ. Kultúra, tradície a zvyky sú pre neho bohatstvom, moju etnicitu vníma ako zdroj poznania. Asi aj preto sme spolu už 19 rokov.

Vo folklóre je rómstvo devízou. Tvorí ju hudba, zvyky a tradície veľmi prepletené s históriou Slovenska. Keď sú prezentované regióny ako Zemplín, Abov alebo Šariš, nesmie chýbať rómska hudba a tanec. Folkloristi majú vždy v repertoári cigánske tance. Naschvál hovorím o cigánskych nie rómskych tancoch, pretože v tomto prípade ide o staré, pôvodné tance a piesne.

Dlho mi trvalo, kým som prijala to, že mám rada folklór. Hoci to nevidno (smiech), tancovala som 15 rokov balet, no folklór som akosi odmietala. Časom som popri manželovi zistila, že poznám veľa ľudových piesní a zvykov. Páči sa mi rozmanitosť nádherných krojov. Radi spolu chodievame na folklórne festivaly, kde si užívam, že viem hneď priradiť, ktorý kroj patrí do ktorého regiónu.

Ty sama žiješ v podnetnom prostredí. Ako vnímaš deti, ktoré sa do takéhoto prostredia nenarodia?

Vďaka starým rodičom sme mali veľmi vhodné prostredie pre rodinu a vzdelanie, a to mala babka skončené len štyri triedy ľudové školy. Často vyzdvihujem dedka, ktorý študoval počas otcovstva, ale babka bola ochotná to zniesť a starať sa o deti. Aj moji rodičia mi poskytli úžasný domov a vhodné podmietky pre osobnostný rozvoj.

Nikdy som sa nestránila ostatných, no medzi Rómami je stále zažitý „kastovný systém“, hoci veľa ľudí to nepovie nahlas. Sú takí, ktorí sa narodia do málo podnetného prostredia, ale aj takí, ktorí žijú v rodinách, kde už niekto z nich prekročil tú pomyslenú hranicu a inšpiruje ich. Sú aj takí, ktorí tou hranicou prešli už dávno a sú možno ďalej ako majorita.

Je úplne jasné, že deti, ktoré sa narodia do málo podnetného prostredia – a je jedno, či sú zelené alebo červené – majú menej šancí dostať sa ďalej. Uvedomujem si to, preto som polovicu života venovala práci v neziskových organizáciách a pomoci týmto ľuďom. Doma sa nám pomoc blížnym podávala na dennej báze ako bežné jedlo. Stále sme riešili pomoc druhým, často aj na úkor vlastného pohodlia.

Mnohí ľudia – aj tí z málo podnetného prostredia – sa na našu rodinu obracajú so žiadosťou o pomoc pri rôznych životných situáciách. Nečakajú pomoc od majority, ktorej nedôverujú. Skôr ju očakávajú od nás.

Ty si Rómka, manžel je Slovák. Ako vaše deti vnímajú, že sú čiastočne Rómovia?

Vedia, kto sú a my im pomáhame spoznať sa a prijať kladne svoju identitu. Na základnej škole sme zažili šikanu. Vtedy som sa snažila deťom vysvetliť, že je to vždy o konkrétnom človeku, nie o tom, či sa narodil tmavší, červený alebo zelený. Je dôležité, ako sa ten človek správa k druhým. Kvôli neochote riešiť problém so šikanou sme radšej zmenili školu.

V žiadnom prípade nebudem deti nútiť byť viac Rómom alebo Slovákom. Musia si zažiť prvé lásky, prvé sklamania a možno zistia, že je výhodou byť „polovičiarom“.

Ja sama nemám problém vysporiadať sa so svojou etnicitou, ale deti sa ešte musia naučiť zaujať k nej postoj. Myslím, že chápu, kým sú a vnímajú rozdiely medzi ľuďmi. Mojím a manželovým cieľom je naučiť ich chápať svet multikultúrne so všetkými možnými odlišnosťami.  

So skrytou diskrimináciou sa najviac stretávam na rodičovských združeniach alebo u lekárov. Keď boli deti ešte malé a neboli sme s mužom manželia, v čakárni sa ma často pýtali, či som naozaj ich mamička. Mala som totiž iné priezvisko a zrejme som bola iná aj na pohľad.

Až keď sa ma dcéra spýtala, prečo máme rozdielne priezviská, keď sme jedna rodina, povedala som si, že je asi čas to zmeniť. Svadba pre mňa nebola prioritou vo vzťahu k partnerovi a deťom. Môj postoj k nej sa však zmenil pod tlakom okolností. 

Človeka do toho často dotlačí spoločnosť a rozhoduje sa tak, aby neubližoval partnerovi a deťom. Spoločnosť sa tvári, že je v 21. storočí, ale v istých situáciách a pri istých témach to tak nie je.

Riešili niekedy vaše rodiny, že Rómka si berie Slováka a opačne?

Môj otec mal dve dcéry, ktoré vychoval tak, aby boli sebestačné a samostatné. Povedal, že mu je jedno, koho si vezmeme, len nech sa k nám naši partneri správajú pekne, slušne a úctivo. Sestra sa vydala za Róma, ja „mám“ manžela z majority. Myslím si, že otec je s ním veľmi dobrý kamarát.

Veľakrát ich dvoch počujem, ako spolu po večeroch diskutujú na rôzne témy. Nechcem tvrdiť, že sme mali v manželstve vždy na ružiach ustlané, ale nebrala som to tak, že je to kvôli môjmu pôvodu. Skôr máme my východniari iný spôsob myslenia ako Stredoslováci.

Partnerstvo by však nemalo byť o tom, že jeden z partnerov upustí zo svojich zvykov na úkor druhého. Skôr to má byť o kompromise. Po istom čase sa aj nám podarilo nájsť zlatú strednú cestu. Tým, že sme v Bratislave sami – bez rodičov či príbuzných – a máme tu len jeden druhého, museli sme si navzájom dôverovať, pomáhať, načúvať a dospieť.

Som rada, že sa nám podarilo vybudovať domov pre našu rodinu. Priestor, kde sa naše deti môžu rozvíjať a kde zapustili svoje vlastné korene. Našou snahou je, aby nezabudli na prostredie, z ktorého pochádzajú ich rodičia a ku ktorému majú vytvorenú pevnú a trvalú väzbu.

Dagmar Litterová Pracovníčka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ako riaditeľka odboru dbá o nediskrimináciu a rovnosť šancí pri eurofondoch. Študovala na Katedre rómskej kultúry Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. S rodičmi založila občianske združenie Nová cesta, ktoré pomáha sociálne znevýhodneným skupinám. Pochádza z Michaloviec, no už takmer 17 rokov žije v Bratislave. Je vydatá, s manželom majú dve deti.

Odoberajte články emailom

    Politika

    Rozhovory