Autor je etnograf a romista.

Ľudovít Didi sa narodil sa 16. januára 1931 v Púchove ako nemanželské dieťa, kvôli čomu vyrastal najmä u starých rodičov. Hoci mal neľahké detstvo, pravidelne chodil do školy. Po druhej svetovej vojne nemohol nastúpiť na učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, pretože mu nemal kto zaplatiť internát.

Nepochodil ani na pražských štúdiách, ale už z iných dôvodov. Na rozdiel od väčšiny študentov Didiho nenadchol socialistický režim. V roku 1963 však promoval na Pedagogickom inštitúte v Nitre a do roku 1974 bol vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch. Neskôr mu za „protištátne názory“ zakázali pôsobiť v školstve na 16 rokov.

„Nad krajinou sa zatemnilo, armády, vojská, hory zbraní, hneď zahorúca začali s ľuďmi účtovať, z večera na ráno som bol čerstvý zločinec so všetkým, čo to prinášalo. Priateľ z východu sa rozčertil, vytasil pušku, potom kanón a poďho k nám, oslobodil nás po druhý raz. Mnohí pustili do gatí, začali sa okupantovi podlizovať, udávať, ničiť druhých, no ja som k nim nepatril, odsúdil som inváziu ako takú, preto ma musel stihnúť trest,“ napísal neskôr.

V roku 1980 podpísal Didi spolu s manželkou Máriou v pražskom byte matky speváčky a disidentky Marty Kubišovej Chartu 77. Patria medzi 1899 signatárov Charty 77, ktorí vyjadrili svoj občiansky postoj k spoločenským pomerom v socialistickom Československu. Stali sa preto terčom záujmu štátnej bezpečnosti.

„Dostali nás do ohromnej izolácie, v autobuse sa každý bál čo i prisadnúť si ku mne, nasadili na nás tajného, ktorý podával správy na ŠtB, volávali ma na výsluchy, kde skúmali moje písmo, chceli ma nachytať, hodiť do lochu, bol som zradca, zločinec bez práva, bez akejkoľvek možnosti obrany, a tak sme sa dostali tam, kde sme už raz boli, znovu prišiel hlad,“ spomínal si.

Po roku 1989 bol rehabilitovaný, a mohol sa vrátiť ku svojej profesii. Až do odchodu do dôchodok pracoval ako riaditeľ Detského domova v Kolíňanoch. Na dôchodok sa napriek podlomenému zdraviu a vysokému veku netešil.

Manželka Mária cítila, že nastal čas aby si Ľudovít sadol za stôl a začal písať o tom, čo zažil. V roku 2004 vyšla jeho prvotina Príbehy svätené vetrom, autobiografický román s prvkami magického realizmu. Kniha 73 ročného spisovateľa-debutanta reflektuje interakcie rómskej a slovenskej kultúry. Didi je zároveň po slovensky píšucim kronikárom rómskej individuálnej i kolektívnej pamäti.

V posledných rokoch života napísal ďalšie romány. Cigánkina veštba vyšla v roku 2008, Čierny Róm a biela láska v roku 2011 a tesne pred smrťou Didi dokončil text románu Róm Tadek a jeho osud. V rozhovore pre Knižnú revue povedal, že písanie je ťažšie ako pílenie dreva. Vedel, prečo to hovorí – pílením dreva si zarábal na štúdium.

„Nič veľké už od života nečakáme, pomaly, krok za krokom kráčame do konečného prístavu, kde koniec znamená nový, veľký začiatok. Každý tam putuje, keď príde jeho čas, i keď nikomu sa tam nechce, nielen preto, že sa bojí, ale aj preto, že je to niečo neznáme. Je to koniec istej časti života, ale to duchovné pretrváva. Duša človeka je stálica, ktorá má svoje miesto tam hore v nebi,“ napísal.

V roku 2007 Ústav pamäti národa priznal Ľudovítovi Didimu status „účastník protikomunistického odboja“. Spisovateľ zomrel 15. septembra 2013 vo Vrábľoch, mal 82 rokov.

Tento rok udelila prezidentka Zuzana Čaputová Ľudovítovi Didimu in memoriam štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a ochranu ľudských práv a slobôd.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].