Príbeh Rómov na Slovensku sledujú profesionálne desiatky rokov. O ich dejinách i súčasnosti prednášajú na univerzitách, sú autormi mnohých kníh o rómskych osobnostiach i kultúre.

Romano fórum preto požiadalo etnológa Reného Lužicu a kultúrneho antropológa Alexandra Mušinku, aby zhodnotili, čo znamenala Nežná revolúcia pre Rómov.

---

Chýbajú pozitívne príbehy, lebo donekonečna diskutujeme o tom, čo má byť dávno vyriešené

Alexander Mušinka

Na prvý pohľad sa otázka, čo priniesla Nežná revolúcia Rómom, zdá byť veľmi jednoduchou, ba až sprofanovanou. Predsa je každému jasné, čo November 89‘ ľuďom vzal a čo dal. Dal slobodu a možnosti, vzal zasa istoty a stabilitu.

V prípade Rómov je však výsledkom obrovský sociálny prepad, návrat k chudobe a nedostatku, ktorý výrazne nezachránili ani toľko „velebené“ a vyčítané sociálne dávky.

Ale je to skutočne tak? Čoraz viac som presvedčený o tom, že vlastne neviem.

Hovoríme málo o úspešných Rómoch

Nájdeme mnoho Rómov, ktorým November 89‘ priniesol vyššie spomínané negatíva. Určite sa však výrazne menej hovorí o tej časti Rómov, ktorým zmena priniesla nové možnosti a pozitíva.

Stále viac a viac si myslím, že tých, ktorí sa ponovembrovým pomerom prispôsobili a využili novú situáciu na svoj rozvoj a progres, je viac ako tých, ktorým sa to nepodarilo. Myslím si, že tu sú desiatky tisíc úspešných Rómov, o ktorých sa skoro vôbec nehovorí a na ktorých sa často zabúda.

November ’89 mi vzal ilúzie, že veci sa môžu zmeniť rýchlo.

November 89‘ teda dal ľuďom jednoznačne slobodu a obrovské možnosti. To, čo im vzal, sa pre mňa ukázalo až výrazne neskôr. Minimálne mne osobne vzal určité očakávania či ilúzie o tom, čo a ako rýchlo sa zmení.

Chýba diskusia, ktorá by nás posunula ďalej

Aj po viac ako 30 rokoch od Novembra 89‘ dominujú pri téme „Rómovia“ negatíva a neúspechy. Rómovia musia stále presviedčať spoločnosť, že nie sú takí, akých ich vykresľujú krčmy, diskusné fóra či média.

A to vôbec nechcem tvrdiť, že tu negatíva nie sú alebo že by sa im nemala venovať výrazná pozornosť – jednoznačne áno. Existencia chudobných osídlení bez elementárnych životných podmienok, nehodných krajiny Európskej únie a 21. storočia, je hanbou celej našej spoločnosti.

Ale chýbajú mi pozitíva. Chýba mi napríklad diskusia, ktorá by neustále neriešila iba problémy, ale ktorá by Rómov i celú spoločnosť posunula ďalej a obohatila nás o nové pohľady, myšlienky a vnímanie.

Opäť: netvrdím, že takú diskusiu v našej spoločnosti nemáme, ale máme jej výrazne menej, ako by sme chceli a ešte menej, ako by bolo potrebné.

Neriešime, čo je dávno jasné

Bohužiaľ, dnes ešte stále vedieme diskusie o témach, o ktorých sa v civilizovanom svete už nediskutuje. Rozoberáme a donekonečna analyzujeme úplne jasné fakty, o ktorých sa už debatovať nemá, lebo v 21. storočí je jasné, že sa musia riešiť.

Takými sú životné podmienky, vzdelanie, bývanie, diskriminácia na trhu práce, počet detí a mnoho iných vecí.

A to nám berie energiu, čas a chuť vidieť to množstvo dobrého a kvalitného, čo nám Rómovia dali a stále dávajú.

Alexander Mušinka (1969) Kultúrny antropológ a romista. Pracuje na Ústave rómskych štúdií Prešovskej univerzity. V minulosti bol poradcom ministerky práce Ivety Radičovej, splnomocnenca vlády pre rómske komunity Miroslava Polláka aj štátnej tajomníčky rezortu práce Lucie Nicholsonovej. Je autorom desiatok odborných článkov či monografií.

---

Za socializmu mali Rómovia prácu, no nie vlastnú kultúru, dnes je to často naopak

René Lužica

Nežná revolúcia patria medzi najvýznamnejšie udalosti v dejinách Československa i Slovenska. Čo však znamená pre Rómov?

Pred Novembrom ‘89 boli neuznanou menšinou. V interných straníckych materiáloch ich označovali za sociálno-patologickú skupinu. V „lepšom“ prípade boli len tzv. cigánski spoluobčania.

Socializmus žiadal od Rómov splynutie s Čechmi a Slovákmi

Za socializmu sa mali Rómovia včleniť do radov robotníckej triedy, ktorá ich chcela prevychovať na usilovných budovateľov socialistickej vlasti. Nie ako Rómov, ale ako Čechov a Slovákov „cigánskeho pôvodu“.

V realite života však integráciu Rómov nechceli Česi, Slováci a ani Rómovia samotní. Ani súdruhovia, ktorí to celé vymysleli, si neboli istí tým, čo robia. Asimiláciu Rómov preto odložili na neskôr do komunizmu, teda ďalšej a konečnej fázy socializmu.

Ako pozitívum socializmu sa hodnotí zamestnanosť všetkých práceschopných občanov bez národnostných rozdielov. V skutočnosti žili v Československu aj za socializmu nezamestnaní občania  – a väčšinu z nich tvorili Rómovia.

Za socializmu nemali Rómovia možnosť pestovať si svoju kultúru.

Ako pozitívum sa tiež hodnotí právo na vzdelanie pre všetkých, vraj bez národnostných rozdielov. Tradovalo sa, že väčšina Rómov mala vtedy nedôveru ku „gadžovskému“ vzdelávaniu.

Napriek tomu za socializmu viacerí vysokú školu vyštudovali. 100 vysokoškolsky vzdelaných Rómov z 200-tisícovej skupiny ľudí však bol výsledok na úrovni najchudobnejších krajín sveta.  

Čo získali Rómovia za socializmu? Právo na manuálnu prácu aj povinnosť byť asimilovaní bez možnosti vzdelávať sa dvojjazyčne. Bez možnosti pestovať si vlastnú kultúru a uplatniť sa v nej.

Uznanie rómskeho jazyka trvalo 38 rokov

Po roku 1989 začala postupná normalizácia vzťahov. V apríli 1991 vláda prijala tzv. Zásady vládnej politiky k Rómom. Týmto uznesením štát vyhlásil rovnoprávnosť Rómov so všetkými deklarovanými národnosťami.

Spolu s deklarovaním národnostných práv však nebol formálne kodifikovaný rómsky jazyk. To trvalo ďalších „stratených“ sedemnásť rokov.

Paradoxne, kodifikácia jazyka bola na pôde Svazu Cikánů a Romů pripravená už v roku 1970. Proces uznania teda spolu trval 38 rokov, čo je pravdepodobne európsky „rekord“.  

Vďaka tomuto naťahovaniu sa rómskym jazykom dodnes nehovorí na verejnosti, ani sa neučí na školách.

Počet vysokoškolsky vzdelaných Rómov je stále nízky

V postkomunistickej spoločnosti Rómovia väčšinou stratili právo na manuálnu prácu. Kritickú nezamestnanosť zapríčinila aj ich nízka kvalifikácia a vzdelanosť.

Počet vysokoškolsky vzdelaných Rómov sa zvýšil na niekoľko stoviek, čo je stále žalostne málo – aj dnes na úrovni najchudobnejších krajín sveta.

Ani dnes sa Rómovia nevzdelávajú dvojjazyčne. Svoju kultúru môžu pestovať, ak na ňu získajú finančnú dotáciu. Môžu sa však slobodne prihlásiť k rómskej národnosti, čo deklaruje každý štvrtý z nich.

Napriek tomuto faktu počet Rómov rastie. Majorita starne, no oni mladnú. Z určitého uhla pohľadu je to pre Rómov výhoda.

Ak ju budú chcieť využiť, mnohí z majority si musia uvedomiť, že Rómovia budú čoraz viac preberať spoluzodpovednosť za chod štátu. Budú na túto situáciu pripravení?

René Lužica Etnograf, historik a filmár. Učí na Ústave romologických štúdií, Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. V minulosti bol redaktorom národnostného magazínu Slovenskej televízie. Je autorom viacerých kníh o kultúre a histórii Rómov.