Už ako dieťa cítila, že je iná ako ostatní a nemôže sa naplno prejaviť. „Snažila som sa to nahradiť perfektnými výsledkami v škole,“ hovorí Liberty Blake Simon. Na strednej škole spravila coming out a napísala na sociálnu sieť, že je gej. 

„Vtedy som začala pociťovať základnú pravdu – ak ukážete svoju zraniteľnosť a pravdu, vysielate tým signál do svojho okolia, že ste človek, ktorý je silný.“

Keď mala pred tridsiatkou, uvedomila si, že patrí do ženského tela. „Aj keď som predtým používala označenie ,gej chlapec‘, nikdy som ním nebola,“ hovorí. Rozhodla sa preto, že podstúpi tranzíciu. „Neviem, čo by som robila, keby sme ja aj rodičia nenašli odvahu otvoriť si cestu k poznaniu, že každá identita je ľudská.“

Kedysi pracovala v modelingu, dnes v Lige za duševné zdravie podporuje queer komunitu a ľudí, ktorí hľadajú psychosociálnu pomoc. „To je moja pointa všetkého – žiť tak, aby som ukázala, že každý má hodnotu a že pravdivosť príbehu môže meniť životy,“ vraví. 

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa vysporiadava s predsudkami; prečo ju tranzícia zobudila z mužských privilégií a čo by podľa nej pomohlo, aby sme na Slovensku viac akceptovali inakosť.

Ako by ste popísali svoju najživšiu spomienku na detstvo?

Mojím bezpečným miestom bola babička s dedkom. Každú sobotu ráno zastavilo ich auto pred naším domom v Bratislave a vzali ma k sebe na víkend. Pamätám si tú radosť, keď som mohla utekať po schodoch, zakývať našim a ísť so starými rodičmi do Záhorskej Bystrice. Tam som v záhrade sadila kvietky a vedela, že nebudem nijako súdená. 

Doma to bolo iné?

Vždy som bola veľmi ženská, aj keď som ešte žila ako chlapec. A aj keď som bola malá, cítila som, že sa nemôžem naplno prejaviť. Keďže som však vedela, že som iná, snažila som sa to nahradiť perfektnými výsledkami v škole. Vždy som mala samé jednotky, chodila som na krúžky či olympiády. Vždy som sa usmievala a nikdy som nerobila problémy. Chcela som tým dosiahnuť, aby ma naši akceptovali a neboli sklamaní. Aby som necítila, že som na okraji.

Pamätáte si na obdobie, keď ste začali pociťovať spomínaný tlak a svoju odlišnosť?

Nepamätám si to presne, ale myslím, že sa to dialo veľmi skoro – asi v druhej alebo tretej triede na základnej škole. Cítila som, že nezapadám do školského kolektívu. Dievčatá ma veľmi neakceptovali, aj keď som sa medzi nimi cítila lepšie a bezpečnejšie. Chalani ma neprijímali vôbec.

Veľmi som trpela najmä na telesnej výchove. Nechcela som sa prezliekať s chalanmi a vôbec som nerozumela, prečo som v takom kolektíve, v akom som bola. Cítila som sa vnútorne nervózna a ublížená. Nikdy som nebola súčasťou ničoho, stále som bola sama. Preto boli víkendy u starých rodičov pre mňa útočiskom. Miestom, kde som mohla len byť. Ja. Bez dokazovania a tlaku.

Muselo byť bolestivé, že ste nemohli ísť po podporu za rodičmi.

Uvediem príklad. Keď som chodievala do školy a späť, bol tam chalan, ktorý ma šikanoval. Chcel ma sotiť pod električku a kričal na mňa škaredé slová, ktoré sa používajú pre gejov, začínajúce na B. Bála som sa ho. Hádzal ma do kríkov, ktoré boli veľmi pichľavé.

Po piatom ročníku som z vlastnej iniciatívy zmenila školu, aby som ho nemusela stretávať. Vymyslela som si, že dovtedajšia škola mi nestačí a som tak dobrá v učení, že potrebujem ísť na lepšiu. Skutočný dôvod však bol ten, že som už nechcela zažívať tú šikanu a strach.

A to je ono – nemohla som s tým ísť za rodičmi. Keď sa vás spýtajú, prečo vás šikanujú, čo im poviete? Že sa vám páčia chlapci? A čo ak si sama ešte nie ste istá, kto sa vám vlastne páči? Keď neviete, čo sa s vami deje? Bála som sa, že aj oni ma odsúdia. 

Moje detstvo bolo plné strachu a perfekcionizmu, ale pamätám si aj momenty šťastia a bezpečia. Vždy som však mala pocit, že ma rodičia ľúbia len preto, že nevedia, kým naozaj som. Ako dieťa to riešiť neviete, žijete s tým.

Spomínali ste, že ste vynikali v škole a mali rôzne záľuby. Čo vás vtedy bavilo? 

Bavila ma biológia, čo sa spájalo s mojím vzťahom k záhrade. Čítala som knihy, najmä encyklopédie. Pamätám si, ako som milovala dinosaury a vedela som ich všetky vymenovať. Vždy ma tiež bavil tenis, ktorý ma spájal s ocinom. Víkendy som trávila trochu aj s ním. Myslím si, že zrejme vždy vedel, že som iná, ale spojili sme sa na úrovni športu. Pamätám si aj všetky olympiády, v ktorých som sa dostala až do krajského kola. Raz som napríklad študovala Devínsku Kobylu. Štúdium pre mňa predstavovalo útočisko.

Bola som rada, keď som bola dobrá v škole. Páčilo sa mi víťaziť, byť súťaživá. Vedela som, že to prinesie veľkú radosť nielen mne, ale najmä rodičom. 

Bolo obdobie na strednej škole iné?

Na strednej to bolo lepšie, vyšla som zo svojej ulity. Ešte pred érou Facebooku bola sociálna sieť Boom a v druhom ročníku gymnázia som si tam napísala, že som gej. Na rovinu. Získala som uznanie od ľudí, ktorí by ma možno nerešpektovali, keby som sama od seba nepovedala, kým naozaj som.

Pamätám si, ako za mnou prišli chalani z triedy a pýtali sa: „Naozaj? Myslíš to vážne, že si gej?“ Odpovedala som, že áno. Niektorí sa ma pýtali, čo to teraz bude znamenať – či sa mi teraz páčia oni. Hovorila som: „Nie, Fero, musíš sa najprv umyť.“ (smiech) 

Vysvetľovala som im, že to neznamená, že sa mi bude páčiť každý chlapec. Povedala som len, že toto som ja a takto chcem žiť. Vtedy som začala pociťovať základnú pravdu – ak ukážete svoju zraniteľnosť a pravdu, vysielate tým signál do svojho okolia, že ste človek, ktorý je silný. Nie hrdý v arogantnom zmysle, ale hrdý na to, že berie svoju identitu ako normálnu súčasť života.

Pomohol vám coming out v boji proti šikane?

Pomohol, aj keď na gymnáziu to už bolo iné – nebola som šikanovaná. Naopak, povedala by som, že práve pre moju inakosť som bola obľúbená a akceptovaná. Som veľmi vďačná ľuďom, ktorí pri mne stáli. Chalani ma dokonca dokázali brániť pred občasnými šikanérmi. Ale už som si vedela poradiť sama. Okolo sedemnásteho roku som o tom všetkom povedala aj rodičom.

Ako to prijali?

Pre ocina to bolo ťažšie. Mamina to zvládla jednoduchšie, pretože študovala psychológiu a vedela s tým pracovať. Pochopila, že najdôležitejšie je, aby sa mi nič nestalo. Pozrela si totiž štatistiky o tom, koľko percent ľudí, ktorí sa necítia byť akceptovaní pre svoju identitu, urobí niečo fatálne.

S ocinom to trvalo dlhšie. Prirodzene chcel mať doma „silného chalana“. Nakoniec to však pochopil. Otec je veľký silný muž, ktorý vždy túžil po nasledovníkovi. Stratil síce svoju rodovú predstavu o mojej existencii, ale získal omnoho viac – mňa. Pretože aj ja som našla seba. Dokonca mi daroval plaketu s nápisom: „Iba srdcom človek vidí to, čo je naozaj dôležité.“ Bol to pre mňa veľmi silný moment.

Kedy ste si uvedomili, že patríte do ženského tela?

Vždy to bolo vo mne, len som to netušila. Naplno som si to uvedomila v tridsiatke, keď som si na YouTube otvorila video transrodovej ženy Gigi Gorgeous. Veľmi ma zaujala, takže som si následne pozrela jej prvé video, keď bola ešte Gregory Gorgeous, teda pred premenou. Pri ňom som si uvedomila, že vyzerala presne tak, ako som vyzerala ja, keď som mala osemnásť. Ten moment ma zasiahol. Zrazu som videla niekoho, kto predstavoval cestu, ktorou som sa mohla vydať.

Aký to bol pocit? 

Bol to pocit, akoby som sa roztopila do perín. Dialo sa to v čase, keď som sa vrátila z Číny, kde som robila „chlapčenský modeling“. Zrazu som pochopila všetky moje feminínne prejavy, ktoré som v sebe vždy pociťovala, ale potláčala. Začala som tancovať v komunite voguingu (vysoko štylizovaný, moderný houseový tanec z konca 80. rokov, pozn. red.), objavovať a prijímať v sebe energiu, ktorá nikdy predtým nebola pochopená – druhými, no ani mnou.

Ako spoločnosť nemáme dostatočné historické zmienky o trans ľuďoch, nemáme vzory ani jazyk na opis toho, kým sme. Ani ja som nemala slová, ktorými by som dokázala popísať, kto vlastne som. Uvedomila som si ale, že vždy som bola týmto dievčaťom. 

Myslela som si, že som na to prišla až v dospelosti, ale v skutočnosti som ním bola vždy. Aj keď som predtým používala označenie „gej chlapec“, nikdy som ním nebola. Toto je moje najúprimnejšie ja. Je to však cesta liečenia a sebaprijatia.

Spomínali ste vašu mamu psychologičku, ktorá sa k vašej identite postavila rozhodne a zodpovedne. Niekedy však podpora rodiny, žiaľ, nestačí, čo dokazuje tragický príbeh Gabriela Švábenského – umelca, ktorý sa od detstva identifikoval ako chlapec, hoci mu bolo pri narodení pripísané ženské pohlavie. Napriek silnej podpore rodiny a blízkych sa Gabriel v roku 2018 rozhodol ukončiť svoj život. 

Gabriela si pamätám veľmi dobre. Jeho príbeh som sledovala v období, keď som si už uvedomovala, kým som, a že chcem podstúpiť tranzíciu. A veľmi ma zasiahol. 

Tlak, ktorému trans ľudia cítia, je neuveriteľne silný a trvá veľmi dlho. Niekedy nestačí ani akceptujúca rodina, ktorá môže byť záchrannou sieťou a zachrániť tak život. Gabrielovi sa to nepodarilo, pretože tlak bol príliš veľký.

Niekedy sa sama bojím, koľko dní, hodín a rokov som prežila vo vnútornom strese. Premýšľam, kedy sa to prejaví, kedy sa mi to vráti. Kedy sa odtraumatizujem natoľko, aby som si vedela povedať, že som naozaj v poriadku. Neviem, či sa to vôbec niekedy podarí, aj keď sa cítim oveľa lepšie. No aj keby sa to nepodarilo úplne, cítim vďačnosť za to, že dokážem žiť spokojne. Myslím si, že mnohí ani nevieme, koľko si toho v sebe nesieme a o čom všetkom z rôznych dôvodov nehovoríme.

Koľko ste mali rokov, keď ste začali proces tranzície?

Mala som dvadsaťosem rokov, o rok neskôr som si podala žiadosť. Čakala som rok, kým som sa rozhodla, že do toho naozaj idem. V tom čase som ukončila modelingový kontrakt v Číne, kde som žila päť rokov, a vrátila som sa do Holandska, aby som dokončila univerzitu. Na univerzite v Leidene som študovala čínsku politiku. Holandsko bolo krajinou, kde som žila sedem rokov a rozhodla som sa tam podstúpiť aj tranzíciu. 

Čo bolo prvým impulzom začať reálne riešiť tranzíciu? 

Bol to moment, keď som stretla prvú transrodovú ženu, ktorá vyzerala ako ja, ktorá mi povedala: „Aj keď to teraz ešte nechceš riešiť, podaj si aspoň ,ten papier‘. Trvá to aj rok, kým vás pozvú na prednášku a celý úvodný proces.“ Holandsko je väčšia a otvorenejšia krajina, takže ich systém je omnoho prijímajúcejší ako inde. Podala som teda žiadosť a dostala pozvánku. 

Ako to prebiehalo?

Poslala som list na VU Amsterdam, čo je niečo ako naša nemocnica na Kramároch, ale špecializovaná výhradne na transrodových ľudí. Zavolali ma na prednášku do auly, kde sedeli na jednej strane odborníci a na druhej strane rodičia, priatelia a samotní transrodoví ľudia. Bola to veľmi odborná ale príjemná atmosféra. Vysvetlili nám, ako zachovať reprodukčné orgány a aké sú možnosti pre našu reprodukčnú budúcnosť. Hovorili aj o možnostiach tranzície, o tom, čo môžu vykonať, a čo prepláca poisťovňa.

Išlo teda o prvotný informačný vstup. 

Áno, ale vďaka tomu už bolo možné začať aj medicínsku tranzíciu. Keď som sa potom vrátila na Slovensko, sexuológovia často nevedeli, čo majú robiť. Musela som ich informovať o tom, čo potrebujem – koľko miligramov hormónov a aké konkrétne lieky. Všetko tieto informácie som mala vďaka tomu, že som bola súčasťou programu v Holandsku. 

Tranzícia bola teda pre mňa jednoduchšia, pretože som od holandských lekárov presne vedela, čo potrebujem. Nemusela som riešiť takzvaný „real life test“, ktorý je podľa mňa nelogický a zastaraný.

Čo je „real life test“?

„Real life test“ je prístup, keď transrodový človek musí v spoločnosti predstierať, že je rodom, ktorým naozaj je, ešte predtým, než mu bude poskytnutá akákoľvek odborná pomoc. Je to deštrukčné, deprimujúce a ani to nedáva logiku.

Prečo ste sa vlastne vrátili na Slovensko?

Vrátila som sa, lebo som si v tej dobe prešla veľmi náročným obdobím a potrebovala som byť doma. 

Čo to presne znamená? 

Povedala som rodičom, že chcem podstúpiť tranzíciu, ale nezobrali to najlepšie. Boli momenty, keď som premýšľala, či chcem ostať na tomto svete. V tom najkritickejšom okamihu som si však povedala, že niečo tak fatálne neurobím. Rozhodla som sa, že si zaslúžim žiť, že to, čo je vo mne, nie je zlé. 

Veľa som v tom čase myslela na babičku, ktorá bola nielen úžasná, ale aj veľmi nábožensky založená. Aj ja mám birmovku, no veľkú časť dospievania som prežívala s pocitom, že žijem v hriechu a určite pôjdem do pekla. Najskôr preto, že sa mi páčili chlapci, a neskôr, keď som začala objavovať svoju feminitu.

V kritickom momente sa mi všetko spojilo a povedala som si: „Možno by som tu nemala byť. Možno som iba nejaké zlo.“ Ale nakoniec som sa rozhodla, že to neurobím. Vrátila som sa, pretože som chcela byť ja a chcela som si dovoliť žiť.

V tom čase už bola vaša tranzícia začatá?

Áno, tranzícia už bola začatá. Mala som okolo seba komunitu, ktorá ma podporovala a mala rada. Vďaka nej som spoznala mnohé úspešné trans ženy. Rodičia ma však v tomto období ešte nevedeli plne akceptovať. Neprijímali to naplno a vážne.

Navyše, v tom čase tranzícia nebola na Slovensku ešte veľmi témou, ani trans ľudí nebolo až tak vidieť. Mládež, ktorá dnes premýšľa nad svojou identitou, bola vtedy ešte deťmi, často bez prístupu k internetu a informáciám. Možno sa niekde objavil dokument alebo seriál o transrodových ľuďoch, ale to bolo všetko.

Kedy sa zlomil postoj vašich rodičov?

Zlomilo sa to v momente, keď videli, že bojujem o svoje prežitie a rozhodnutie zostať na tomto svete. Vtedy prijali moju tranzíciu a mňa ako človeka. Ostala som s nimi doma, kde mi vytvorili bezpečný prijímajúci priestor. Kúpili sme si zlatého labradora a mačku a mala som vlastnú časť domu, kde som mohla byť sama sebou.

Ach, čo by som bez nich robila? Neviem, čo by som robila, keby sme ja aj oni nenašli odvahu otvoriť si cestu k poznaniu, že každá identita je ľudská. 

Moji rodičia sa dobrovoľne vzdali svojej rodovej predstavy o mne a prijali novú, ktorá môže byť rovnako plná a krásna. To je niečo, čo si nesmierne vážim. Pamätám si moment, keď mi mama povedala: „Teraz mám dve dcéry.“ Bolo to cez telefón, ale ten pocit bol pre mňa nezabudnuteľný.

Nakoniec ste sa teda do Holandska nevrátili.

Nie, ale mala som to v pláne. Po pandémii som premýšľala, že sa vrátim späť do Holandska, lebo som nevedela, čo by som robila na Slovensku.

Predtým som však s malou dušičkou napísala Adele Vinczeovej, či by sme sa nemohli porozprávať o týchto témach v jej talkshow. Vzhľadom na to, čo som prežívala, som si totiž uvedomila, že je dôležité o tom nahlas hovoriť. Adela súhlasila, reakcie boli krásne a to ma inšpirovalo ostať. Vďaka tejto pozitívnej vlne som si uvedomila, že sa sama so sebou cítim dobre a vidím, že tu môžem byť veľmi potrebná. Preto som zostala.

Od osemnástich rokov ste sa venovali modelingu v zahraničí. Aké to bolo začínať doma odznova?

Spustila som svoj osobný sociálny experiment kompletnej akceptácie a zamestnala som sa v kaviarni Sväg to go. 

Čo myslíte pod pojmom sociálny experiment?

Predtým, než som sa rozhodla ostať tu žiť, som sa potrebovala uistiť, či ma dokážu akceptovať aj bežní ľudia. V kaviarni som nakoniec pracovala tri roky a zistila som, že sa mi tu žije dobre. To je síce super, ale viem, že moja pozitívna skúsenosť nie je typická pre mnohých queer ľudí na Slovensku. Najmä nie pre tých, s ktorými pracujem a ktorí mi píšu na Instagrame alebo chodia na moje skupiny.

Spomínate skupiny pre queer ľudí. Ako ste sa začali venovať téme duševného zdravia?

Keď som pracovala v spomínanej kaviarni, prišla tam Ľudmila Jakubíková, ktorá je teraz COO Ligy za duševné zdravie, a zároveň je kamarátkou Martiny Královej, ktorá spoluvlastní Sväg to go. No a Ľudmila mi povedala: „Si tu už tri mesiace, kávu stále nevieš robiť, čo chceš robiť ďalej?“ (smiech) Takto sa začala naša spolupráca na projektoch Ligy za duševné zdravie. Už predtým som však tieto témy veľa riešila na mojom Instagrame a v médiách. 

Popri tom všetkom ste stíhali aj modeling?

Áno, ale modeling pre mňa nie je hlavná pracovná náplň ani cieľ. Modeling využívam ako nástroj na to, aby sa o mojom príbehu a témach dozvedelo viac ľudí.

Uspela som dokonca v agentúre, kde som predtým ako chlapčenský model neuspela. Možno tam pocítili pravdivosť môjho príbehu. Dnes už modeling nie je len o tom, ako človek vyzerá, ale aj o tom, aký príbeh, auru a silu prináša. Možno to rozpoznali a dali mi šancu. 

Vaše spolupráce teda musia mať hlbší zmysel?

Áno, načo by som sa len tak fotila? Krásu si dnes každý môže kúpiť pomocou instagramových filtrov alebo aplikácií. Pre mňa je to hlavne o ľuďoch akým bol Gabriel. Spolupráce sú pre mňa o tom, aby sa ako krásne cítilo aj dievča s telom, ktoré zvyčajne nevidno na titulke magazínov. Aby chlapec, ktorý cíti tlak byť silný, ale túži byť citlivý, pochopil, že práve citlivosť je jeho skutočná sila. To je moja pointa všetkého – žiť tak, aby som ukázala, že každý má hodnotu a že pravdivosť príbehu môže meniť životy.

Túto svoju úlohu v modelingu som využila aj v Lige za duševné zdravie, kde som dnes na plný úväzok. Začala som pracovať na niekoľkých projektoch, jedným z nich je „mapa podpory“. Je to niečo ako Google pre ľudí, ktorí hľadajú psychosociálnu pomoc.

Mám tiež na starosti peer skupinu Nezábudka pre queer ľudí. Niekoľko mesiacov som cestovala po Slovensku a zdieľala svoj príbeh o rodovo podmienenom násilí.

Aké to bolo?

Nádherné. Mnohé ženy rozprávali prvýkrát o svojich vzťahoch, v ktorých zažívali násilie zo strany mužov na všetkých úrovniach rodovo podmieneného násilia. Po zdieľaní odchádzali ľahšie, slobodnejšie.

Pamätám si tiež na trans chlapca, ktorý za mnou prišiel, podal mi vlajku a povedal: „To som pre teba namaľoval, lebo si prvý človek, ktorého vidím a cíti sa ako ja.“ Bol to úžasný moment. Títo ľudia mi pomohli rozšíriť moje poslanie a dali mi hlbšie pochopenie tejto témy, aby som mohla robiť viac dobra.

Dlhoročný život v zahraničí vo svete modelingu ste vymenili za život aktivistky v oblasti duševného zdravia. Aktuálna situácia v spoločnosti stav nezlepšuje, ako ju vnímate? 

Vždy som sledovala, čo sa u nás deje. Babička stála v novembri 1989 na námestí, čo bolo pre mňa dôležité, keďže bola Nemka a dedko mal židovské korene. Naši to mali ťažké z každej strany, ale obaja boli demokrati a doma sme vždy politizovali. 

Zaujímalo ma, kam sa Slovensko posúva. Tešila som sa z Európskej únie, OECD a ďalších úspechov, ale vedela som, že Slovensko ešte stále nie je na takej úrovni, akú som si priala. Dlho som tu však nemala motiváciu žiť. Prečo platiť dane krajine, ktorá vás nepodporuje?

Napriek tomu však ostávate.

Áno, pretože mám v hlave Gabriela. V istej chvíli sme sa s ním ocitli v tom istom bode a nechcem, aby sa to niekomu inému zopakovalo. Aj preto dnes pracujem ako peer konzultantka pre Ligu za duševné zdravie. Vediem skupiny pre queer mládež, do ktorých chodia trans deti alebo hocikto z queer komunity. Pre niektorých je to jediný čas, keď môžu byť sami sebou.

V jednej zo skupín mám napríklad dievča, ktoré býva na internáte. Každý víkend sa musí prezliekať do chlapčenského oblečenia, lebo rodina ju neakceptuje. Musí bývať v chlapčenskej časti internátu. Tento „queer time“ – táto hodina a pol – je pre ňu jediný čas, keď môže byť sama sebou. Pre niekoho to môže byť doslova život zachraňujúce.

Čo by podľa vás mohlo pomôcť zlepšiť situáciu?

Sexuálna a vzťahová výchova v školách. Adela Vinczeová to povedala krásne: sexuálna výchova vo vhodnom veku nie je o tom, „čo kam patrí“, ale o tom, čo je sebaláska a ako si vybrať správneho partnera.

Ide o základné veci ako napríklad učiť sa, čo je menštruácia. A nielen pre dievčatá, ale aj pre chlapcov, aby vedeli, ako sa správať. Potrebujeme sa o týchto témach rozprávať a vzdelávať všetkých.

Niekedy je to však náročné zladiť, aby bola miera tohto vzdelávania akceptovaná liberálnou aj konzervatívnejšou časťou spoločnosti.

Aj v našej rodine to bola téma, ako som spomínala. Preto je dôležitá diskusia. Babička bola veľmi nábožensky založená, zatiaľ čo deduško bol ateista, takže medzi sebou často viedli debaty. Mala som tak možnosť vnímať dialóg medzi týmito dvoma svetmi.

Ich dynamika zanechala v mojej mysli určitý odkaz – ak jedna strana vždy kričí, potom musí kričať druhá, aby fungoval „fyzikálny zákon“. A práve medzi týmito dvoma vlnami vzniká ten stred, ktorý ešte nie je rozhodnutý.

Myslím si, že podobný princíp platí aj pri prijímaní identity. Ak ľudia v tejto oblasti nemajú vzdelanie alebo sa ich téma osobne netýka, zostávajú často nerozhodnutí alebo odmietaví. Prejaví sa u nich strach z nepoznaného, nemajú osobnú skúsenosť. 

Ako bojujete s predsudkami?

Nebojujem. Nemyslím si, že každý musí všetkému rozumieť, všetko chápať alebo so všetkým súhlasiť. Je to v poriadku. Nie je správne tlačiť na ľudí, aby niečo pochopili, ak nechcú. Vždy budú na svete ľudia, ktorým sa trans ľudia nepáčia, ktorí tomu nechcú rozumieť alebo sú dokonca vyslovene proti. Rešpektujem ich „pravdu“, ale musíme sa dohodnúť na jednej veci – všetci máme rovnaké právo na život, šťastie a bezpečie.

Aké je to vaše šťastie?

Jednou z obáv mojej minulosti bolo, že si nebudem schopná nájsť partnera alebo založiť rodinu. Vždy som cítila, že môžem byť pre spoločnosť prínosom, ale predsudky ma brzdili. Bála som sa, že si kvôli nim nenájdem lásku. To však bol len nesprávny vzorec, ktorý som mala v hlave. Dnes môžem šíriť osvetu, žiť v pravde a zároveň mať vzťah s milujúcim partnerom. Máme aj podporu oboch rodín, plánujeme budúcnosť, rodinu a je nám spolu veľmi dobre. 

Uvedomujem si ale, že to nemusí korešpondovať so skúsenosťou iných marginalizovaných skupín na Slovensku. Moja skúsenosť ma totiž dostala do skupiny veľmi prijímajúcich ľudí. Čo však taká násťročná transrodová Rómka? Aké má ona šance na prežitie? Moja tranzícia mi dala veľkú vec – zobudenie sa z mojich privilégií. Byť bielym mladým mužom znamená, že si absolútne neuvedomujete, ako sa naozaj žije ženám. 

Čo konkrétne máte na mysli? 

Ako človek „na opačnej strane“ nerozumiete rodovo podmienenému násiliu, takzvanému „sklenému stropu“ (rodovo podmienené bariéry, pozn. red.), ktorý ženy brzdí v pracovnom či spoločenskom posune, alebo tomu, že v istý deň roka ženy začínajú pracovať akoby zadarmo, pretože majú na tej istej pozícii nižší plat ako muž.

Ako žena cítim očakávania spoločnosti a jej predsudky – je to iné, ako keď ma vnímali ako muža. A preto robím to, čo robím. Chcem využiť svoju možnosť prihovárať sa ľuďom, aby som rozšírila empatiu našej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá sa stále obdivne pozerá na stereotyp heterosexuálneho bieleho muža, ktorý buchne po stole a urazí ženu. Je čas, aby sa to zmenilo.

Ako zvládate negatívne zážitky a hnev?

Negatívne zážitky už nezažívam veľmi často, pretože si nastavujem zdravé hranice a ony fungujú. Ale pracujem s vlastným hnevom, pretože ma prirodzene vie vytočiť, čo sa deje okolo. 

Nechcem si však hnev internalizovať, aby som ho potom nehľadala v ostatných. Preto toľko bijem do tenisovej rakety, keď hrám tenis, alebo sa sústreďujem na silový tréning.

Rada si priznám, že som nahnevaná. Nechám ten hnev zo seba vyjsť, aby vo mne nezostal zapuzdrený. Nechcem, aby ma hnev priviedol k pochybnostiam o sebe alebo k pocitu vlastnej nedostatočnosti. Na vlastnej terapii som sa naučila, že smútok a hnev sú rovnako dobré emócie ako šťastie. Nemáme ich potláčať. Emócia je len informácia. A je dôležité s ňou pracovať.

Hnev je dnes často spojený aj s online priestorom. Zapájate sa do internetových diskusií?

Veľmi často. Na týchto skupinách sa občas objavia ľudia, ktorí mi povedia niečo typu: „Keď ste taká spokojná, prečo ste zmenili svoje telo?“ To sú bežné narážky. Vždy na to odpovedám, že všetci máme možnosť rozhodnúť sa súdiť druhého človeka a dávať mu „návody“ na lepší život. Ale to, čo naozaj vieme zmeniť, sme my sami a zrkadlo, ktoré máme pred sebou. A tam by to malo skončiť.

Nemôžem nikomu povedať, ako by mal žiť, pretože to nie som ja. Moja hranica končí tam, kde začínajú projekcie, ktoré si tvorím na základe vlastných domnienok. Preto je základ sústrediť sa na seba, nie na druhých.

Rada investujem čas do ľudí, ktorí sú otvorení pochopeniu, chcú niečo prijať a sú ochotní viesť debatu. Ak však ide o niekoho, kto nechce pochopiť nič a ešte k tomu nie som za ten čas platená, poviem si: „Nie, ďakujem.“ Energiu si radšej šetrím na tých, ktorí ju chcú prijať.

Ako spracovávate strach z inakosti, ktorého je na Slovensku veľa? 

Nemyslím si, že by sme Slovákom mali vyčítať ich strach. To, čo ma mrzí, je, že naša politická situácia sa dostala do bodu, kde to ovplyvňuje aj kultúru a spoločnosť. 

Kultúra je základ budovania našej empatie. Môj život veľmi ovplyvnilo napríklad vidieť prvú transrodovú herečku Indyu Moore v seriáli Pose. Ona cítila, vnímala a bola presne taká istá ako ja. Preto je dôležité, aby sme boli všetci reprezentovaní. Nejde len o trans ľudí, ale aj o farbu pleti a diverzitu medzi nami. Tá nás dokáže veľa naučiť o našej vlastnej ľudskosti.

Preto chodíme do divadla alebo do kina – aby sme cez empatiu pochopili, aké to asi bolo byť Židom, Rómom, aké to je byť transrodovou ženou, aké je to byť jedinou ženou v miestnosti plnej bielych mužov. Alebo aké je to byť bielym mužom, ktorý sa bojí prejaviť emócie, aby nevyzeral slabý.

Ide o to pochopiť, aké je to byť „tým druhým“ a objať túto inakosť aj v sebe. Verím, že to, čo je vo mne nevyliečené, dokáže niekto iný prijať a naopak. Spolu môžeme túto nevyliečenosť pretvoriť na niečo ľudské a objať to ako súčasť našej spoločnej existencie.

Liberty Blake-Simon Peer konzultantka v Lige za duševné zdravie, kde sa venuje programom na podporu queer komunity na Slovensku. Pri budovaní inkluzívneho prostredia a vytváraní bezpečných priestorov pre LGBTQ+ ľudí čerpá z osobnej skúsenosti a profesionálnej praxe. Popri tom je úspešnou modelkou, ktorá svoj hlas využíva na podporu viditeľnosti a pozitívnej reprezentácie. Jej práca spája svet aktivizmu a kreativity, podporiť ju môžete na libertysimon.com.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].