„Počas prvých dní som nemohol zaspať,“ hovorí Igor Andrejčák, ktorého škola je jediná na Slovensku, kde vyučujú aj po ukrajinsky.

Riaditeľ školy Igor Andrejčák. Foto – RF/Kristína Červeňáková

Igor Andrejčák je riaditeľom Spojenej školy T. Ševčenka v Prešove, ktorá je jedinou na Slovensku, kde sa okrem slovenčiny vyučuje aj po ukrajinsky. 

Od začiatku ruskej invázie prijali takmer 150 detí, ktoré z Ukrajiny utiekli pred vojnou. „Počas prvých dní som nemohol zaspať,” opisuje Andrejčák udalosti po 24. februári. 

„Prišla k nám aj mladá matka z Charkiva s dcérkou. Manžela jej zabili, jej sa však podarilo utiecť. Prišla do cudzieho štátu a nepozná jazyk. Nemohol som jej dcéru zaradiť do školy, pretože sme mali plnú kapacitu. Ostala tu sedieť, plakala a pýtala sa ma, čo má robiť,” vraví. 

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako si škola poradila s náporom nových žiakov, či deti z Ukrajiny riadne známkujú, a tiež, ako podľa neho riešiť jazykovú bariéru, ktorej deti z Ukrajiny čelia. 

Koľko žiakov z Ukrajiny k vám prišlo od vypuknutia vojny?

Do vzdelávania bolo priebežne zaradených 149 detí, je to ale to premenlivý stav. Niektorí totiž prišli, po dvoch týždňoch odišli a prišli zase ďalší. Momentálne do školy chodí 118 detí. 

Sú to väčšinou žiaci základných alebo skôr stredných škôl?

Na 90 percent sú to žiaci základnej školy, pretože na Ukrajine je stredná škola 10. a 11. trieda, čiže náš prvý a druhý ročník a po druhom ročníku žiaci končia vzdelávací proces. Na strednej škole mali možnosť dištančného vzdelávania. Približne 26 stredoškolákov bolo aj tu, ale chodili k nám len čiastočne – dva dni do týždňa a ďalšie dni mali dištančnú výučbu z Ukrajiny. Takže to bola taká kombinovaná forma vzdelávania.  

Čo všetko predchádzalo tomu, aby ukrajinské deti, ktoré s rodinami utiekli pred vojnou, mohli navštevovať vašu školu? 

V prvej etape som bral deti v podstate hneď, ako prišli, pretože tu neboli nastavené žiadne pravidlá. Deti prichádzali od 28. februára. Neskôr, keď sa to dalo dokopy aj administratívne, dostávali status odídenca. 

Spojená škola T. Ševčenka v Prešove. Foto – RF/Kristína Červeňáková

Ako ste to kapacitne zvládali? 

Toto je národnostná škola, takže čo sa týka počtu žiakov, triedy naplnené neboli. Počet žiakov sme rozšírili na taký, ktorý dovoľuje zákon. Na druhom stupni sme mali v triedach, povedzme, po dvadsaťdeväť žiakov. Na prvom stupni po dvadsaťštyri až dvadsaťpäť žiakov, takže sme triedy doplnili odídencami.

Mali ste dostatok učebných pomôcok – učebníc či pracovných zošitov?

Niektoré veci sme kopírovali, aby mali pracovné listy všetci. Keď bola možnosť kúpiť učebnice, tak sme ich kúpili. No keď žiak neovláda latinku, je zbytočné kupovať biológiu alebo chémiu v slovenčine. Viac-menej to stálo na tom, že naši učitelia ovládajú ukrajinský jazyk aj v odborných predmetoch. Žiakom tak niečo vysvetlili v ukrajinčine a potrebné materiály im prekopírovali. 

Prijímate odídencov aj v tomto čase?

V pondelok (6. júna – pozn.) som prijal ešte tri deti. Niektoré totiž prišli na Slovensko a nešli hneď do škôl, lebo nemali možnosť ísť na školu s ukrajinským vyučovacím jazykom. Boli teda v penziónoch alebo ubytovniach. A aj keď začali chodiť do slovenských škôl, boli tam možno deň-dva. Vzhľadom na to, že im nikto nerozumel a ani oni ničomu nerozumeli, boli „doma“. Zákon hovorí, že prvé tri mesiace ani nemusia nastúpiť do školy. 

Vaša škola je jedinou školou na Slovensku, ktorá vyučuje v ukrajinčine, čo je pre žiakov z Ukrajiny zjavne veľkou výhodou. Ako by mali riešiť jazykovú bariéru učitelia ostatných škôl?

Rozprávali sme sa o tom s pani riaditeľkou Základnej školy Tomášiková v Košiciach, pretože na ich školu prišlo tiež dosť detí. Navrhol som jej model, aby si deti roztriedili podľa prvého a druhého stupňa a aby ich prvé týždne učili len slovenský jazyk. 

Až keď nadobudnú nejaké znalosti, mali by ich začleniť do jednotlivých ročníkov. Na prvom stupni dieťa ovláda iba cyriliku, latinku nepozná. Je zbytočné začleňovať deti z Ukrajiny do jednotlivých tried, keď nepoznajú ani písmená a ani jazyk. 

Pani riaditeľka si na základe našej debaty moju myšlienku osvojila. Myslím si, že takto by to malo fungovať aj na ostatných slovenských školách. 

Spojená škola T. Ševčenka v Prešove. Foto – RF/Kristína Červeňáková

Mali ste pred vojnou rozdelené triedy tak, že v niektorých boli len ukrajinsky a v iných zasa len slovensky hovoriaci žiaci?

Nie. V triedach sme mali žiakov slovenskej, ale aj ukrajinskej národnosti. Keďže niektorí prišli skôr, slovenčinu už ovládali. Naopak, slovenskí žiaci zasa ovládajú ukrajinčinu. Odídenci, ktorí k nám prišli, mohli teda s novými spolužiakmi začať komunikovať bez jazykovej bariéry. 

Začali deti z Ukrajiny navštevovať vašu školu od druhého dňa, ako ku vám prišli?

Najskôr sme vyriešili administratívne záležitosti. Predložili mi stanovisko, že sú odídencami a išli si vybavovať ďalšie veci. Nie je to tak jednoduché. Prídu do cudzieho štátu – napríklad mama s dcérou a jej tromi deťmi, takže si museli vybavovať administratívu aj na úrade práce a cudzineckej polícii. Okrem toho museli riešiť aj ubytovanie.

Ako reagovali ukrajinskí žiaci na prvé dni školy? Zapojili sa do vyučovania okamžite, alebo tomu predchádzali nejaké rozhovory či uvoľnená forma výučby? 

Prvé dni socializácie v kolektíve boli také, že deti sa postupne začleňovali a stmeľovali sa. Keďže nám do každej triedy pribudlo sedem-osem odídencov z Ukrajiny, problém s ich začleňovaním nenastal, pretože v triede už pôvodne boli dvaja-traja Ukrajinci. Vzťahy vznikali prirodzene. Naše „pôvodné” deti boli veľmi ústretové a tie nové prijali kamarátsky. 

Vnímate nejaké odlišnosti medzi novopribudnutými žiakmi a žiakmi, ktorých ste na škole mali už pred inváziou? Napríklad, že odídencov z Ukrajiny poznačila vojna. 

To by som ani neriešil. Na prvom stupni sa deti veľmi rýchlo prispôsobovali. Ony to brali tak, že jednoducho chodia do inej školy. Horšie to vnímali žiaci na druhom stupni v ôsmom či deviatom ročníku, ktorí boli vytrhnutí zo svojich kamarátstiev. Aj keď všetci prišli z Ukrajiny, nepoznali sa, lebo niekto bol z Charkova, iný z Kyjeva a ďalší z Mariupolu alebo Užhorodu. Pre nich to bolo trošku náročnejšie.  

Zapájajú sa novopribudnutí žiaci aktívne do vyučovacích hodín alebo sú skôr pasívnymi poslucháčmi? 

To je veľmi individuálne. Je to ako aj v iných školách a triedach. Máte v ročníku dieťa, ktoré chce študovať a je aktívne. Sú však tiež pasívnejší žiaci a aj takí, ktorí chodia do školy len preto, lebo musia. Nerobili sme žiadne prijímačky. Jednoducho, ak niekto prišiel a mali sme v triede voľné miesto, začlenili sme ho. 

Aké výsledky vykazujú odídenci z Ukrajiny? Známkujete ich?

Známky si z Ukrajiny priniesol málokto, nemohli sme teda deti známkovať od prvého dňa. Najskôr museli prejsť socializáciou. Na prvom stupni to bolo jednoduchšie, pretože tam je jedna učiteľka, ktorá učí všetky predmety. Na druhom stupni je to zložitejšie, v triede sa vymení osem učiteľov. Postupne sme ale do toho nabehli. 

Spojená škola T. Ševčenka v Prešove. Foto – RF/Kristína Červeňáková

Problémom bolo, že títo žiaci neprišli všetci v jeden deň. Niektorí tu boli tri týždne a odišli do Čiech, Poľska alebo Portugalska. Iní sa do vyučovania ani nestihli zapojiť a hneď odišli. Je to pochopiteľné, rodičia ich vzali k známym alebo za lepšími možnosťami do iných krajín.  

Dostanú od vás deviataci z Ukrajiny nejaké vysvedčenie alebo doklad, že ukončili štúdium?

Dostanú vysvedčenie, kde budú mať známky z predmetov, ktoré budú kvalifikované známkou – napríklad ukrajinský alebo anglický jazyk. Z iných predmetov budú hodnotení slovne. Ešte pred týždňom sme prijali tri deti, ako ich môžeme hodnotiť?  

Ako sa na stretnutie s deťmi z Ukrajiny pripravovali učitelia?  

Žiadnu špeciálnu prípravu sme nemali, pretože väčšie množstvo detí z Ukrajiny začalo prichádzať už od roku 2015. 

Poskytuje im vaša škola aj psychologickú pomoc? Vyhľadávajú ju aj samotní žiaci?

V škole máme psychologičku, raz do týždňa tu chodila z Centra psychologického-pedagogického poradenstva a prevencie. No chvalabohu, takýto problém sme za tri a pol mesiaca nemali. 

Zažili ste vy alebo iní učitelia nejakú scénu z vyučovania s deťmi zasiahnutými vojnou, ktorá bola extra silná alebo niečím iná v porovnaní s tým, čo zažívate zvyčajne?

Keďže sa tieto deti začínajú učiť slovenčinu, máme celkom dosť vtipných situácii. Napríklad, išiel som na obed a žiak mi vraví: „Agoj, agoj.“ V prvom momente neviete, čo hovorí, no potom zistíte, že sa vám zdraví. 

Niekedy je úsmevné aj to, ako niektoré deti posúvajú dopredu učiteľov. Niektorí žiaci z väčších ukrajinských miest chodili na dobré súkromné školy. Máme deviataka, ktorý chodil na matematické lýceum a vyžaduje tým pádom ťažšie príklady, ako sa učia deviataci. Učiteľka mu preto dáva príklady pre maturantov. 

Asi ste ešte neboli v situácii, kedy by ste museli takto pohotovo reagovať.

Takáto situácia je nečakaná. Prvých ľudí som prijímal už štyri dni po vypuknutí vojny. V prvých dňoch som to aj sám inicioval. Keďže som tu mal 130 detí, chcel som im pomôcť, aby zostali s ich rodinnými príslušníkmi pokope. 

Máme napríklad žiaka-gymnazistu, ktorého otec je na Slovensku kamionistom a jeho mama bola s dvomi súrodencami na Ukrajine. Cez školskú sieť som žiaka upozornil, že ak má na Ukrajine rodinných príslušníkov, ktorí chcú odísť, nech to urobia čím skôr, aby boli pokope. V sobotu som cez školskú stránku Edupage spustil výzvu a v pondelok bol školský dvor plný rodín. 

Je nejaký príbeh žiaka alebo rodiny utekajúcej pred vojnou, ktorý vám uviazol v hlave?

Počas prvých dní som nemohol zaspať. Keď k vám príde sedemdesiatročný otec s dcérou a tromi vnúčatami a povie, že boli tri dni niekde v pivnici, čakali dvadsať hodín, kým dorazia na hranicu a ďalších dvadsať hodín zasa čakali na hranici, znášate to veľmi ťažko. 

Prišla k nám aj mladá matka z Charkiva s dcérkou. Manžela jej zabili, jej sa však podarilo utiecť. Prišla do cudzieho štátu a nepozná jazyk. Nemohol som jej dcéru zaradiť do školy, pretože sme mali plnú kapacitu. Ostala tu sedieť, plakala a pýtala sa ma, čo má robiť. 

Igor Andrejčák (1961) Od roku 2012 je riaditeľom Spojenej školy T. Ševčenka s vyučovacím jazykom ukrajinským. Je tiež členom Rady ministra pre národnostné školstvo a predsedom Vedeckej rady odborného časopisu MANAGEMENT of companies. V roku 2011 získal od Prešovského samosprávneho kraja za prácu v školstve ocenenie Pedagóg roka.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Politika