Kiba Lumberg je jednou z najznámejších a najvšestrannejších rómskych umelkýň vo Fínsku. Maľuje, kreslí, točí, navrhuje inštalácie, tvorí komiksy a píše scenáre či knihy. Mnoho z jej tvorby je inšpirované prostredím, kde vyrastala. Lumberg sa narodila vo východofínskom meste Lappeenrante do rodiny, ktorá bola súčasťou rómskej ultrakonzervatívnej komunity Kale. Tá je známa svojím prísnym patriarchálnym hodnotovým systémom.

Pre členov tohto spoločenstva je základom všetkého rodina. Nezáleží na tom, či sú vzťahy v nej zdravé – rodina je nad všetkým. Od žien v komunite sa očakávalo, že budú poslušnými manželkami a matkami. Túto svoju rolu prijímali počas rituálu, na ktorý si obliekali dlhú čiernu sukňu pripomínajúcu motýľa. Lumberg odmietla „hrať“ podľa týchto pravidiel a v 13 rokoch ušla z domu.

„Samozrejme, boli tam aj dobré momenty. Ale bolo tam aj toľko násilia, že to nahlodalo moje chápanie toho, čo je bezpečnosť,“ zhodnotila umelkyňa svoje detstvo pre fínsky študentský časopis Ylioppilaslehti.

O tom, čo zažila v komunite, napísala autobiografickú trilógiu, ktorej hlavnou hrdinkou – akýmsi autorkiným alter egom – je Memesa Grönlundová. Prvú časť tejto autobiografickej trilógie (Čierny motýľ / Musta perhonen) vydalo v roku 2024 české vydavateľstvo rómskej literatúry Kher. V septembri 2025 na trh prinieslo druhé pokračovanie série s názvom Roztrhané krídla (Repaleiset siivet). Cyklus by mala zavŕšiť posledná časť s titulom Zamatová noc (Samettioyö).

Lumbergovej tvorba býva označovaná ako existenciálna próza, v ktorej autorka bojuje o vlastnú etnickú, spoločenskú aj sexuálnu identitu. Ona sama však upozorňuje na to, že mnohé v knihách spomínané scény sú fikciou s pridanými postavami alebo ich úmyselne zdramatizovala.

Ochranná ruka babičky Emílie

Prvá časť trilógie – Čierny Motýľ – vzala čitateľa do srdca spoločenstva Kale. Memese sa od útleho veku hnusil. Ako žena nemala žiadne slovo a hoci bola dieťa, stretávala sa s násilím či vyhrážkami smrťou. Navyše, od istého veku sa k nej muži správali ako k slúžke.

Aj keď mala záujem učiť sa, v škole bola jedinou Rómkou a mala ťažkosti zapadnúť do kolektívu. Pohár jej trpezlivosti pretiekol, keď sa ju jeden z chlapcov z komunity pokúsil znásilniť.

Druhá časť – Roztrhané krídla – sa začína presne tam, kde prvá končí: Memesiným útekom z domu a naskočením na vlak do Helsiniek bez toho, aby tínedžerka mala plán, veci alebo peniaze.

„Druhý diel sa od prvého trochu líši. Predovšetkým sa omnoho viac zameriava na nerómsky svet,“ uviedlo k vydaniu vydavateľstvo Kher.

Memesa vo vlaku od vyčerpania zaspáva a sníva sa jej o šedivej starenke, ktorá je oblečená v čiernom. Čím dlhšie na ňu hľadí, tým povedomejšia jej príde. Dievčaťu sa prisnila Emília, babička z otcovej strany, o ktorej často počúvala, že sa na ňu veľmi podobá. Ani ona nebola medzi Rómami z Kale obľúbená, tiež bola totiž tvrdohlavá a nebojácna. Niekedy Memesa toto prirovnanie počula ako kompliment, no väčšinou tým chcel zvyšok rodiny poukázať na to, že dievčaťu by nezaškodilo „zmestiť do kože.“

Emília je v knihe mimoriadne dôležitou postavou. Memese sa v snoch zjavuje opakovane a snaží sa jej poradiť v rôznych životných situáciách. Hoci už niekoľko rokov nežije, z podvedomia ju chráni pred zlými rozhodnutiam a stáva sa jej bútľavou vŕbou, ktorej sa Memesa môže zveriť.

„Viera v príchody navrátilcov (po rómsky mule), ktorí si chodia vysporiadať účty, ale tiež varovať pred nebezpečenstvom, je medzi Rómami veľmi pevná,“ vysvetľuje kontext vydavateľstvo.

Detský domov a noví kamaráti

Memesa pôvodne nastúpila na vlak do Helsiniek, no na Emíliino odporúčanie napokon vystupuje skôr. Vracia sa do Lappeenranty a mieri na policajnú stanicu, kde ju okamžite spoznajú ako „Vikyho a Roosinu dcéru“. Policajti chcú vzniknutú situáciu riešiť s Grönlundovcami, no dievča to, samozrejme, odmieta.

„Zabijem sa! Nevrátim sa tam!“ kričí a blíži sa k otvorenému oknu. Až po tomto varovní ju komisár Lauri Tammi začne brať vážne a po noci strávenej v policajnej cele ju na druhý deň odváža do detského domova.

Dej knihy je tekutý, autorka zriedkakedy spomína konkrétne časové údaje, je však zrejmé, že Memesa strávila v detskom dome veľa času. Prvýkrát v živote mala svoju vlastnú izbu, čisté oblečenie, pravidelnú teplú stravu či keramickú kúpeľňu. Zo začiatku si kradla jedlo a skrývala si ho do skrine, až kým jedného dňa nesplesnivelo a pleseň sa rozliezla von do poličiek a medzi oblečenie.

„Memesa, okamžite dones vrece na odpadky a všetok ten humus tam vysyp. Tu si nemusíš jedlo takto sysliť. Tu nikto nemá hlad. Jedla je dosť pre všetkých,“ vysvetľuje jej riaditeľka detského domova Mamuška. Lumberg ju vykresľuje ako statnú ženu s veľkým srdcom, ktorá má všetko pod palcom. Robí však veľkú chybu, keď sa snaží vidieť dobro aj tam kde zjavne nie je – napríklad vo vychovávateľke Rantanenovej.

V domove ju volajú „Ranťáčka“ a má povesť „starej úchyláčky“, ktorá obťažuje mladých chlapcov. Aj Memesa ju viackrát pristihla, ako obchytkávala krehkého chlapca menom Paul. S Ranťáčkou sa niekoľkokrát pohádala, dokonca sa pobili a skončili s rozbitým nosom a natrhnutou perou.

Spomedzi detí si Memesa najviac rozumie so štyrmi chlapcami v jej veku, hoci začiatočné spoznávanie bolo kadejaké. Oni ju nazývali „smradľavou cigánkou“ a ona ich „zasranými faganmi“. Časom ich však spojila ich nevraživosť voči Ranťáčke, hlasné počúvanie rockových platní a fajčenie cigariet u domovníka Möttönena.

Aj napriek tento spoločnosti sa však Memesa väčšinu času – najmä počas školských dní – cíti osamelá.

Druhý útek z domu

O svojej osamelosti hovorí pred svojou obľúbenou učiteľkou Kristy. „Mám pocit, že kamkoľvek pôjdem, narazím na odpor,“ vysvetľuje. Kristy jej navrhuje, aby navštevovala stredisko mládeže v časti mesta, ktorú všetci volajú pasáž City.

Nejde však o zariadenie pre mládež, aké si predstaví našinec. Neponúka žiadne komunitné aktivity, mentoring ani spoločné filmové večery. Predstavuje skôr útočisko pre veľkú skupinu nešťastných mládežníkov, ktorí každodenne bojujú s alkoholom, cigaretami či drogami.

Takto sa Memesa prvýkrát stretáva s ľuďmi, ktorí sú drogovo závislí a spoznáva dievčatá, ktoré platia za hašiš vlastný telom. Zisťuje, že to nie je nič pre ňu, no do strediska chodiť neprestáva. Konečne sa tam cíti byť súčasťou nejakej komunity a navyše – stretne tam Lauru, voči ktorej začne cítiť niečo viac než len kamarátstvo. Vďaka tomu si uvedomí svoju sexuálnu orientáciu a prepadne ju strach z toho, že bude ešte viac vyčlenená zo spoločnosti. Nie je už len Rómka – je lesbická Rómka.

Aby toho nebolo málo, v nejakom momente sa opäť objavia rodičia Memesy Grönlundovci, ktorí od známych dostali echo, že ich dcéra sa na cintoríne v pasáži zdržiava s podivnou partiou. A hoci Memesa nechce, odvedú ju z domova späť do komunity, kde sa jej nanovo vynárajú všetky traumatické zážitky. Do dvoch dní uteká z domu opäť – tentokrát za Laurou.

Defilé udalostí sa valí ďalej. Rodičia si pre dcéru prídu zas, musí zasahovať polícia a Memesa opäť končí v domove, odkiaľ putuje do dievčenskej polepšovne. Rozhodla sa totiž prevziať zodpovednosť za trestný čin, ktorý nespáchala.

„Takto viac žiť nechcem!“

Pobyt v polepšovni Memese v mnohom zmenil život. Zariadenie pozostávalo z horného a dolného domu. Dole sa začínalo, vládol tam prísny režim, všetci museli povinne pomáhať a zostávali tam najproblematickejšie dievčatá, ktoré nemali problém „zdvihnúť ruku“ ani na vychovávateľov. Do horného domu bolo možné dostať sa za odmenu.

Memesa sa snažila ignorovať ostatné dievčatá, pomáhať v kuchyni a k ničomu sa nevyjadrovať, aby sa čo najskôr presunula „zdola nahor“. V hornom dome boli o niečo lepšie podmienky, no aj tak si každý deň opakovala, že má na viac, ako žiť takto. Za cenu slobody sa rozhodne povedať pravdu o jej krivom obvinení z krádeže a o pár dní na to cestuje späť do Lappeenranty. Netuší, čo s ňou bude ďalej, napriek tomu je však radosťou celá bez seba. Po príchode prestane chodiť do problematickej pasáže City a nájde si prvú prácu. Aspoň na chvíľu sa jej život uberá správnym smerom.

Prvá veľká láska

Už na základnej škole Memesu najviac zo všetkého bavili umelecké predmety, počas ktorých mohla maľovať svoje pocity na papier. Teraz ju čakala stredná škola. Jej dobrá známa učiteľka Krista ju spoločne s novinárom Leom presvedčí, aby išla študovať umelecké predmety v Joutsene a bývala na internáte. Hudobné konzervatórium a výtvarné umenie študovala aj spisovateľka Kiba Lumberg.

Na internáte tínedžerka prvýkrát zažije, že inakosť nemusí automaticky znamenať diskrimináciu. Nachádza si ozajstné kamarátky, s ktorými trávi čas po škole, navštevujú jedna druhú, tajne popíjajú a chodia na párty k chlapcom.

Memesa sa prvýkrát otvára aj niekomu inému ako učiteľke Kriste, no o niektorých témach sa s kamarátkami rozprávať nevie. Nevie im povedať, s ktorým chlapcom by sa rada bozkávala, pretože taký nie je. Jediná, pre ktorú má oči, je záhadná Petra, s ktorou si počas hodín vymieňajú nesmelé pohľady.

„Si tak krásna, že mi je z toho úplne slabo,“ povie jej Memesa jedného dňa. „Ja som na teba tiež pozerala, vyzeráš skvele,“ vracia jej kompliment Petra. Týmto krátkym rozhovorom sa začína ich vzťah – nevzťah, v ktorom síce po sebe túžia, no spolu byť nemôžu. Do ich rozhodnutí totiž zasahujú iní ľudia zo školy a najmä Petrina mama, ktorá si pre dcéru predstavovala úplne inú budúcnosť.

Odchod strážneho anjela

Keď učitelia na konci školského roka rozdajú vysvedčenia, študenti sa rozpŕchnu naprieč celým Fínskom. Nie však Memesa, tá sa opäť raz hľadá. Zapáči sa jej pracovná ponuka v Helsinkách, ktoré sú Petriným rodným mestom a presťahovala sa tam aj Laura z pasáže. V hlave si skladá ideálne predstavy, aký bude jej život v hlavnom meste, no po príchode narazí na realitu a pôvodný plán padá.

Má však nádej. Jej Babička Emília, s ktorou Memesa celý čas vedie snový vnútorný monológ, pomaly odchádza „na druhú stranu“. Je totiž presvedčená, že vnučka už všetko zvládne sama.

Ukážku z druhej časti trilógie s názvom Roztrhané krídla si môžete prečítať tu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].