Koncom roka 1944 Červená armáda, rumunské vojská a Prvý česko-slovenský armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie. V novembri boli oslobodené mestá Snina, Humenné, Michalovce v polovici januára 1945 to boli Košice či Prešov.

Napriek tomu na našom území až do apríla 1944 zomierali civilisti, medzi nimi aj početné rómske komunity. Na sklonku marca 1945 sa smutný príbeh odohral aj v meste Hurbanovo.

Násilné pričlenenie k Maďarsku

Okupácia južného Slovenska v roku 1938 bola jedným z priamych dôsledkov Mníchovskej dohody. Vyplynula zo snáh Maďarska o pričlenenie území obývaných etnickými Maďarmi za výraznej podpory Nemecka. K anexii južných území došlo v súvislosti s výsledkami rokovaní mocností Nemecka a Talianska vo Viedni z 2. novembra 1939, ktoré vstúpili do dejín pod názvom Viedenská arbitráž. Územie dnešného južného Slovenska a celá Podkarpatská Rus o rozlohe 10 400 kilometrov štvorcových a takmer 860-tisíc obyvateľov boli násilne pričlenené k Maďarsku. Slovensko stratilo asi 40 percent všetkej obrábanej poľnohospodárskej pôdy.

Následne sa okrem iného začali zriaďovať evidencie „nepriateľských živlov“, do ktorých boli zaraďovaní aj príslušníci iných etník vrátane Židov a Rómov, čo prirodzene vyvolávalo strach a neistotu. Rómovia boli vytláčaní zo spoločenského života, nesmeli vstupovať na verejné priestranstvá a navštevovať školy. Postupne sa situácia radikalizovala, z politických a žurnalistických kruhov zaznievali návrhy na zriadenie pracovných táborov pre Rómov, ba i deportácie mimo územia Maďarska.

Transporty za nyilašovcov

K vyostreniu situácie došlo začiatkom roka 1944 po obsadení Maďarska nemeckým vojskom a následnom odstúpení Miklósa Horthyho. Už začiatkom roku 1944 boli Rómovia zaraďovaní do pracovných táborov, napríklad na kopanie zákopov. Aby sa nemohli vyhýbať tejto povinnosti, bol im zakázaný voľný pohyb. Po tom, čo sa do čela štátu dostal Ferenc Szálasi, veliteľ Strany šípového kríža (Nyilaskeresztes Párt), protirómske opatrenia sa ešte zintenzívnili.

Rómovia z okupovaného územia boli na sklonku roku 1944 prevážení do Komárna. V Hviezdicovej a Monoštorskej pevnosti na pravom brehu Dunaja (dnes mesto Komárom) boli zostavované transporty smerujúce do vyhladzovacieho tábora v Dachau. V tomto koncentračnom tábore však zostala iba malá časť Rómov, väčšina putovala ďalej do iných koncentračných táborov. Nie je známy počet Rómov, ktorých sa deportácie týkali, poznáme iba súpisy z niektorých lokalít. Podrobnejšie sa téme venoval český historik Ctibor Nečas.

V predvečer Vianoc roku 1944 bola vyvraždená aj rómska komunita v obci Slatina. A o rok neskôr sa v čase Veľkej noci, najväčších kresťanských sviatkov, udiala aj tragická udalosť v meste Hurbanovo, ktorá sa počas vojny volalo Ógyalla.

Rómov zastrelili a utopili

O podrobnostiach informuje spis Štátnej bezpečnosti z rokov 1974 až 1976 a pravdepodobne aj starší spis z roku 1956. Oba sú uložené v Archíve ústavu pamäti národa. Preživší sa zhodovali, že situácia v Hurbanove sa zhoršila po tom, čo sa okresným veliteľom Strany šípového kríža stal Jozef Barkoczi. Ten okolo seba vytvoril zvláštnu údernú jednotku, pomocou ktorej začali prenasledovať pokrokovo zmýšľajúce osoby s cieľom ich likvidácie.

V januári 1945 do Hurbanova prišla Červená armáda, po niekoľkých dňoch však musela ustúpiť a mesto opäť obsadili Nemci s výdatnou podporou miestnych príslušníkov Strany šípového kríža. Osoby vytypované ako nápomocné Červenej armáde boli perzekvované.

Dňa 22. januára 1945 bol zadržaný Ladislav Marikovec a korytár Július Kanalos. Oboch obvinili za pomoc ruským vojakom, za obcou ich zastrelili a potom pochovali v spoločnom hrobe na miestnom cintoríne.

Vo februári 1945 bolo sústredených niekoľko desiatok chlapcov a dievčat vo veku 14 až 21 rokov, ktorých pod dohľadom eskortovali do zaisťovacieho tábora v Komárne a neskôr do Nemecka. Mnohí z nich zahynuli. V rovnakom čase boli deportované aj viaceré židovské rodiny, ktorým boli okrem toho zhabané cenné veci a majetok.

Po vojne vypočúvaní svedkovia uviedli, že asi 25. marca 1945 padlo aj rozhodnutie zlikvidovať Rómov žijúcich v osade Šarad v Hurbanove. Dôvodom mala byť ich spolupráca s Červenou armádou. Na druhý deň, teda 26. marca, nyilašovci – príslušníci Strany šípového kríža – pod vedením Jozefa Barkocziho a maďarskí policajti obkľúčili osadu Šarad. S vysvetlením, že idú Rómov evakuovať na iné miesto, ich umiestnili do Šümegovej záhrady. Podľa očitých svedkov sa tam sústredilo 70 až 80 osôb a 10 rumunských vojakov, ktorí sa ukrývali v rómskej osade. Miestne obyvateľstvo vrátane katolíckeho kňaza namietalo, že v žiadnom prípade nemôže dôjsť k zavraždeniu v meste.

Na druhý deň boli Rómovia a rumunskí vojaci donútení vydať sa na pochod nevedno kam. Zajaté boli aj ženy a deti, podľa viacerých výpovedí boli medzi nimi aj chorí a tehotné ženy. Pochodu smrti velil Jozef Barkoczi a skupinu viedol smerom na Dunajskú Stredu.

Po niekoľkých dňoch pochodu zaistenci dorazili do rozmedzia katastrov obcí Trhová Hradská a Topoľníky. Vo večerných hodinách 30. marca 1945 skupina zastala na brehu Malého Dunaja. V krátkom čase vznikol rozruch a chaos, zaistenci mali zrejme tendenciu rozutekať sa, na čo nyilašovci spustili streľbu. Viacerých zabili na mieste, niektorých zranili a následne vtlačili do vody, aby sa utopili. Zavraždených potom nechali na brehu, sami odišli prespať do Topoľníkov.

Viacerým zo skupiny sa podarilo počas eskortovania utiecť, rovnako tak na mieste popravy sa podarilo ukryť očitej svedkyni Magdaléne Lakatošovej „Róžike“. Keď sa o udalostiach dozvedeli pozostalí, na druhý a tretí deň prišli na miesto masovej popravy a pochovali mŕtvych pochovali na mieste. Nie je známe, že by sa telá za uplynulých 80 rokov exhumovali, dá sa teda predpokladať, že obete sú na tomto mieste pochované dodnes.

Za vraždy nikto nepykal

V povojnovom období sa udalosťami v Hurbanove zaoberala Štátna bezpečnosť (ŠTB), a to v rokoch 1956 až 1958 a aj neskôr v rokoch 1974 až 1976. Počas vyšetrovania sa podarilo pomerne presne zrekonštruovať okolnosti osudnej Veľkej noci. ŠtB sústredila výpovede preživších aj svedkov, poznala mená vinníkov aj vrahov. Spis v roku 1976 uzatvorila s konštatovaním, že verejnosť si neželá prípad otvárať a ani vyvodzovať zodpovednosť. Veliteľ nyilašovcov Jozef Barkoczi svoj život v pokoji dožil v Bratislave. Za smrť desiatok obetí nebol potrestaný.

Obete nemajú pamätník, viaceré sú pochované na brehu Malého Dunaja. Ich dôstojnosť si môžeme pripomenúť iba tak, že nezabudneme ich mená.

Osoby z Hurbanova zavraždené 30. marca 1945 na rozmedzí obcí Trhová Hradská a Topoľníky

10 rumunských vojakov a 37 Rómov z Hurbanova: Aladár a Rozália Lakatošovci a ich deti Július, Margita, Katarína, Alexander, Magdaléna, Juraj, Hermína a Alžbeta / František a Alžbeta Lakatošovci a ich deti Ľudovít, Alexander, Karolína, Magdaléna a Terézia / Jozef a Katarína Lakatošovci a ich deti Jozef, Berta, Vojtech, Karolína Zuzana a Aurélia / Alžbeta Lakatošová a jej deti Júlia a Ľudovít / Anna Stojková (rod. Lakatošová) a jej deti Katarína a Piroška / Emília Stojková a jej deti Emília a Dezider.

Mená štyroch osôb sa nepodarilo stotožniť, rovnako ani mená rumunských vojakov.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].