Z vlakov prichádzajúcich na stanicu nedočkavo vystupujú vyobliekaní ľudia. Na slávny rómsky ples cestovali rodiny z celého Slovenska.
Kľúčová časť románu Príbehy svätené vetrom je strhujúca, čitateľ sa ocitá vo víre zábavy, hodovania a nespútaného tanca. „Je to tanec rýchly, bleskový, všetko je spité, bláznivé, pojašené, dupot Rómov rastie, tancuje sa, pozrite, pozrite, rozbehli sa divoké kone a parket duní, vreští, lebo všade je dupot a telá sa trasú, bije sa do podlahy, bije to v nohách, nálada má švih, nálada sa štverá na kopec, na ten najvyšší, čo nevidieť budú tam, hlavy sa im trasú, lebo chcú byť ako kone pri rajtovaní,“ píše autor knihy Ľudovít Didi.
Autobiografickú prózu s prvkami magického realizmu vydal pred takmer dvomi dekádami. Vo veku 73 rokov to bol jeho autorský debut.
Ak nebude obed, hádam bude večera
Počas rómskeho plesu sa začína rozvíjať príbeh dvoch hlavných postáv, dcér známeho primáša Ondráša. Jednou z nich je matka malého Lajka, nechceného nemanželského syna. Cez jeho rozprávanie sa Ľudovít Didi vracia do svojho detstva.
Jednou z hlboko zarytých spomienok je hlad, ktorý autor knihy spomína často. „Bola taká zásada: keď neboli raňajky, hádam bude obed. Ak nebude obed, hádam bude večera. Ak nebude večera, hádam bude niečo zajtra.“ A predovšetkým: „Nešlo mi do hlavy už vtedy ako malému, prečo je to tak, aby bola jeden deň hojnosť do popuku a na druhý deň si na dlani nie je tam ani chlp.“
Pozornému oku Lajka, najmladšieho člena rodiny, neujde nič. Je výborným pozorovateľom – z kúta, kam ho odstrčili, alebo spod deky, kam sa utiahol, sleduje dianie a počúva príbehy dospelých, ktorí prichádzajú na návštevu za primášom. Vníma vzťahy v rodine a zamýšľa sa nad nezmyselným konaním či lenivosťou niektorých príbuzných.
Spomína, ako v zime doma mrzli, hoci bývali pod horou, kde bolo na zemi dreva dosť. Nikomu sa však do lesa nechcelo. „Nemohol som to pochopiť, stačilo len zobrať špagát, pozbierať, zviazať nošu na chrbát.“ Oni však posielali do zimy Lajka, aby zašiel do parku alebo nejakej záhrady a vytrhol latu z plota.
Pod expresívnym jazykom je skrytá rómska duša
Príbehy svätené vetrom bývajú označované za prvý autentický rómsky román v slovenskej literatúre, ktorý navyše obsahuje prvky magického realizmu. Čitatelia nazerajú do útrob skromného domu rodiny, kde býva sedem ľudí v jednej miestnosti, a zároveň sú konfrontovaní konaním postáv, ktoré často nie je v súlade so zaužívanými pravidlami majority.
Kniha ich môže zastihnúť nepripravených surovosťou až vulgárnosťou jazyka, alebo tiež necitlivou samozrejmosťou, s akou postavy reagujú v niektorých situáciách. Je to však len vrchná vrstva príbehov.
Podľa literárneho vedca Ondreja Sliackeho nie je Didiho román „len atraktívnou výpoveďou o pudovej existencii jednej rómskej rodiny, nie je len rozprávaním o jedle, pití a kurovaní, je to román o cigánskom plači. Predovšetkým je to však umelecké médium, prostredníctvom ktorého jeho autor vypovedá o cigánskej duši“.
Život nie je rozprávka
Rómsky ples pomaly končí, pre mladé páry, ktoré sa tu našli, začína nová etapa života. Prípravy na dvojitú svadbu vrcholia, sestry-nevesty sa vydajú za schopných a pracovitých mužov z dobrých rodín. Aspoň tak to na prvý pohľad vyzerá. Sen rodičov dobre vydať svoje dcéry však trvá krátko. Zo začiatku istým spôsobom sympatickí špekulanti sa postupne menia na bezcharakterných ľudí, ktorí nakoniec zradia svoje priateľstvá.
Lajkova mama sa vydajom vzdáva svojho nemanželského syna a túži začať nanovo. Chlapca vychováva stará mama Irma, postava, ktorá môže vyvolať u čitateľa rozporuplné pocity. Zvlášť necitlivo sa zachová k vnukovi na Mikuláša, inokedy však odsúdi krádež, ktorú vykonali jej synovia na pocestnom.
Irmino postavenie v rodine je silné – na rozdiel od jej dcér, ktoré sa vydajom stali obeťami využívania svojich mužov. V závere románu však Irma uverí klamstvám, ktoré súvisia s manželkou svojho syna. Keď vyjde na povrch pravda, Irma ostáva žiť s výčitkami. U syna zistenie pravdy, naopak, nevyvolá žiadnu reakciu.
Román Príbehy svätené vetrom je vyskladaný z epizód zo života viacerých postáv. Niekoľko z nich sa v knihe objaví viackrát. Vstupujú do deja, vytratia sa, aby sa neskôr vrátili. Výraznou postavou je Šterňa, šikovný Róm s hodnosťou nadporučíka, ovládajúci niekoľko jazykov. Vojenské hviezdičky nosí hrdo na pleci, za čo si aj vyslúžil svoju prezývku. Pocit slávy ho však pohltí natoľko, že sa vzdáva úlohy vojaka a trávi čas návštevami známych, ktorí ho ako hrdinu vítajú a hostia vo svojich príbytkoch.
Prvý autentický rómsky román v slovenskej literatúre
Veľkú informačnú hodnotu majú podrobne vykreslené zvyky a tradície, ktoré dodržiava rozvetvená rodina primáša Ondrášova. Didi v knihe podrobne opisuje aj smrť – od jej nenápadného zakrádania sa, cez nevyhnutné prijatie, až po vnútorné prežívanie udalosti a rituály spojené s odchodom človeka.
Román končí návratom Lajka domov z vojenčiny. Zakladá si rodinu, jeho manželku však doma neprijímajú. Tak ako po celý doterajší život, ani tentokrát Lajko nenachádza medzi najbližšími pomoc a pochopenie. Rozhodne sa preto vziať život do vlastných rúk a odísť z mesta, ktoré je pre neho zakliate.
Mladá rodina odchádza na juh. Ľudovít sa zamestná v škole, v triede má 12 detí. Neskôr vyštuduje vysokú školu a stáva sa riaditeľom osobitnej školy. Úspešnú životnú etapu však zastavila invázia ruských vojsk, ktorú Ľudovít Didi verejne odsúdil. Manželia prišli o zamestnanie aj o bývanie. Aby prežili, museli rozpredať veľkú časť majetku. Celá rodina bola pod dohľadom ŠTB, ľudia sa ich stránili. Práca v zlých podmienkach mladému učiteľovi natrvalo poškodila zdravie. Napriek ťažkému životu patria Ľudovít Didi s manželkou Máriou k 1899 signatárom Charty 77.
Po Nežnej revolúcii bol rehabilitovaný a až do konca svojej kariéry pracoval ako riaditeľ detského domova v Kolíňanoch. Keď mal 73 rokov, už bol na dôchodku, sadol si za stôl a napísal Príbehy svätené vetrom.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
