Mnohé deti v triednych kolektívoch nemajú toleranciu a citlivosť, vraví Alexandra Dömötörová.

Ilustračné foto – Unsplash/Sigmund

Alexandra Dömötörová je psychologičkou na jednej z trnavských základných škôl, ktorú navštevujú aj žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia.

„Často sa stretávam s tým, že žiaci sa vyvíjajú priam až turbulentne – absorbujú rôzne vplyvy z médií a nemajú k nim žiadnu protiváhu,“ opisuje svoju skúsenosť. „Mnohým chýba bezpečie, istota a pochopenie zo strany dospelých“.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, či školský psychológ môže rozoznať zradikalizovaných žiakov, s akými problémami v správaní detí sa stretáva najčastejšie a čo je ich príčinou.

Po teroristickom útoku pred Teplárňou v Bratislave a útoku študenta sekerou v Novákoch ožila debata, či môže škola vo všeobecnosti rozpoznať zradikalizovaných žiakov. Aká je vaša skúsenosť ako školskej psychologičky? 

Myslím si, že určité črty, ktoré sa neskôr môžu rozvinúť do takýchto prejavov, sú rozpoznateľné aj v rámci školského prostredia. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že pri práci so žiakmi, napríklad pri rôznych diskusiách, môžeme pozorovať prejavy extrémnejších názorov, netoleranciu či agresívnejšie alebo iné nepredvídateľné a nezvyčajné reakcie. Samozrejme, je to veľmi individuálne a neznamená to, že každý takýto žiak sa aj uchýli k takému útoku.

Už ste sa niekedy stretli s prípadom, keď ste si povedali, že nejaký žiak by mohol byť rizikom pre svoje okolie?

Áno, už som sa s tým v mojej práci stretla. Riešili sme to v spolupráci so zákonnými zástupcami dieťaťa, s úradmi a bola do toho zainteresovaná aj polícia. Takýto žiaci boli umiestnení do nápravného zariadenia. Boli to žiaci, ktorých správanie značne vybočovalo z tolerovateľného správania a boli rizikoví pre seba aj pre svoje okolie.

Máte ako školská psychologička dostatočný priestor na to, aby ste sa venovali všetkým žiakom, ktorým sa venovať potrebujete?

Taký priestor, aký si práca školského psychológa vyžaduje, v školstve všeobecne vytvorený nie je. Psychologická práca nie je dostatočne pevne zakotvená vo výchovno-vzdelávacom procese. Znamená to, že ak chceme pracovať so žiakom alebo triednym kolektívom, využívajú sa na to napríklad suplované alebo disponibilné hodiny a to tiež nie je pravidelne, pretože prioritou je vzdelávanie. Potom využívam aj čas po vyučovaní. Ale všeobecne školský psychológ na to, koľko sa od neho očakáva, často nemá vytvorený priestor pre svoju prácu a to je značné mínus.

Čo bolo vašou motiváciou pre povolanie školskej psychologičky?

Predtým som pracovala v špecializovanom ústavnom zariadení, kde boli umiestnené duševne choré deti. Táto práca bola síce psychicky veľmi zaťažujúca, ale vedela som, že s deťmi by som rada pracovala aj naďalej. Motiváciou mi je to, že práca s deťmi má význam, že je možné ovplyvniť ich naším pôsobením pozitívnym smerom. Hoci sú výsledky niekedy nepatrné, ja viem, že to má zmysel.

Ako vlastne vyzerá bežný pracovný deň školského psychológa?

Každý deň je niečím iný. Mám ale vytvorené určité pevné body na individuálne stretnutia so žiakmi. Zvyšné miesta najčastejšie vypĺňajú skupinové preventívne aktivity s triedami, ktoré dopredu plánujeme alebo vyplývajú z aktuálnej potreby. Často sa v škole vyskytne množstvo nepredvídateľných vecí, ktoré treba akútne riešiť. To robí moje dni pestré, vždy iné a veľakrát nepredvídateľné.

S akými problémami alebo situáciami žiakov sa pri svojej práci stretávate najčastejšie?

V súčasnosti sú to najmä problémy v rozvíjaní osobnosti mladých ľudí. Často sa stretávam s problémami v emocionálnom vývine v období puberty. V tomto období sú tie problémy o dosť intenzívnejšie. Ak ich deti nemajú s kým dostatočne zdieľať, prípadne im ľudia, s ktorými ich zdieľajú, nedávajú vhodnú a primerane citlivú spätnú väzbu, prichádza k zintenzívneniu problémov. Môžu sa objavovať úzkosti, depresie, problémy so sebahodnotením a podobne.

Často sa teda stretávam s tým, že žiaci sa vyvíjajú priam až turbulentne – absorbujú rôzne vplyvy z médií a nemajú k nim žiadnu protiváhu. Chýba im bezpečie, istota, pochopenie a hlavne pozornosť zo strany dospelých. Neskôr prichádza k tomu, že deti sa môžu v dospelom svete cítiť stratené a to je predstupeň vzniku ďalších problémov. Aj v triednych kolektívoch sa stretávam s tým, že im chýba vzájomnosť, tolerancia a citlivosť. V podstate je to ale celospoločenský problém, pretože to vnímam aj u dospelých.

Čo vnímate ako koreň týchto problémov?

Ako som už vravela, deti sú obrazom tejto spoločnosti. Vnímam to ako celospoločenský systémový problém.

Ako môžu rodičia a spoločnosť prispieť k riešeniu týchto problémov, prípadne k tomu, aby sme sa im vyhli?

Myslím si, že je veľmi dôležité, aby každý rodič prešiel určitou sebareflexiou a uvedomil si, aký veľký dopad na vývin dieťaťa má jeho vlastné správanie a postoj k svetu. Ľudia by sa mali neustále rozvíjať a vzdelávať, rozvíjať si kritické myslenie a komunikačné zručnosti. Toto nám môže pomôcť nielen v profesijnom, ale aj osobnom živote.

Ako sa vám spolupracuje s rodinami žiakov a s pedagógmi?

Veľmi to závisí od rodiča. Ak je otvorený spolupráci a vyhľadá pomoc, nie je vôbec žiadny problém. Vieme si nastaviť ciele a spoločné smerovanie. No nie každý rodič si uvedomuje svoj podiel zodpovednosti za výchovu a vzdelávanie jeho dieťaťa.

S pedagógmi je to veľmi podobné. Ak vnímajú problematiku celostne, berú do úvahy aj dôležitosť psychického stavu detí a uznávajú prácu psychológa, je možné efektívne spolupracovať. Ak však pedagóg nazerá na výchovno-vzdelávací proces len ako na učenie a neberie do úvahy aj duševné zdravie detí, je to veľmi náročné.

Ste tiež členkou školského podporného tímu. Ako vnímate svoju rolu v školskom prostredí?

Moju rolu vnímam ako veľmi dôležitú a cítim, že aj väčšina mojich kolegov sa takto stavia k mojej práci. Prejavuje sa to tým, že sa na mňa obracajú s rôznymi požiadavkami – napríklad o radu v problémoch, keď si oni nie sú istí. Často je to len o potvrdení a uistení sa v práci so žiakom.

Veľa sa dnes diskutuje o postavení odborných a pedagogických zamestnancov v škole. Sú a mali by byť tieto pozície vyrovnané?

Nie je podľa mňa úplne možné porovnávať pedagogických a odborných zamestnancov. Každý vykonáva inú činnosť. Pedagóg trávi v triednych kolektívoch niekoľko hodín denne a napĺňa obsah štátneho vzdelávacieho programu. Nevýhoda u odborného zamestnanca je, že jeho práca často nie je pevne zakotvená vo výchovno-vzdelávacom procese. Preto by bolo dobré, ak by bola aj v rozvrhu vytvorená hodina zameraná na duševné zdravie alebo prevenciu. Takúto hodinu by viedol odborný zamestnanec.

Do akej miery sú dnešní pedagógovia otvorení spolupráci s podporným tímom?

Z mojej skúsenosti môžem povedať, že pedagógovia túto spoluprácu vítajú. Je to pre nich priestor, kde sa aj oni môžu niečo nové naučiť.

Spomeniete si na pozitívny príbeh študenta, ktorý je výsledkom vašej práce?

Spomínam si na viacero prípadov, kde som cítila zadosťučinenie z toho, že som na tejto škole a môžem pomôcť žiakom cítiť sa lepšie, prijateľnejšie a hlavne bezpečnejšie.

Alexandra Dömötörová Školská psychologička. Vyštudovala psychológiu na trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda a psychoterapeutické štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne. Neskôr absolvovala výcvik v Gestalt psychoterapii a Arteterapii. Vo voľnom čase rada cvičí a učí jogu.

Odoberajte články emailom

    Politika