„Pre našu rodinu to bolo asi to najlepšie, čo sme doteraz spoločne zažili,“ hovorí vo videu Lygia Fullbrook z Veľkého Biela. Spomína tak na jar 2018, kedy na dva týždne hostili dievčatá z Fiľakova – mestečka v Novohrade, ktorého väčšina obyvateľov je maďarskej národnosti.

Fullbrookovci sa zapojili do výmenného programu rozumieme.si. Deti z maďarsky hovoriacich oblastí Slovenska sa vďaka nemu dostanú do slovenských domácností. Trávia čas so svojimi náprotivkami, chodia s nimi do slovenskej školy. A potom prídu slovenské deti domov ku nim.

„Dievčatá sa poobede spolu vytratili. Hrali sa spolu, zabávali sa a navzájom učili. Maďarské deti pomáhali našim s matematikou, naše deti pomáhali tým maďarským so slovenčinou. Bola to taká symbióza, naozaj úžasné,“ opísala Fullbrook.

Deti tak mali šancu zažiť inakosť. A rodičia fiľakovských dievčat zistili, ako veľmi sa zlepšila slovenčina ich dcérok. Mladšia z nich „prvýkrát prehovorila po slovensky na učiteľku v ľudovej škole umenia, kým dovtedy za ňu vždy rozprávala staršia sestra.“

Inšpiráciou boli výmeny detí za Uhorska

„Som mama troch synov, bola to pre mňa téma aj kvôli mojim deťom,“ začína rozprávanie Orsolya Véghová. Je májový piatok podvečer, spoluzakladateľka programu sedí pred obrazovkou a na diaľku vysvetľuje, ako im to celé napadlo.

„Ten moment, kedy som si uvedomila, že by niečo také bolo treba spustiť, bol, keď môj najstarší syn chodil v Nemecku na Erasmus plus. Tam som videla, že výmenné pobyty sú bežne fungujúca prax pre rozvoj jazyka.“

Ako upozorňuje, čosi podobné existovalo v tomto regióne už za Uhorska. Slovenské, maďarské a nemecké rodiny prichyľovali navzájom svoje deti, aby sa naučili jazyk bežný v inej časti krajiny. Na túto tradíciu rozumieme.si nadväzuje.

Podľa údajov Štatistického úradu žije na Slovensku asi 450-tisíc občanov maďarskej národnosti, jednou z nich je aj Véghová. Ako hovorí, stretáva sa s mnohými rodinami z maďarskej komunity a pre všetky je ich slovenčina témou.

Mnohí Maďari cítia neistotu, či je „dosť dobrá“ a majú obavu ju používať. Hľadajú preto spôsoby, ako slovenčinu pre seba a svoje deti zlepšiť, no zároveň nechcú stratiť svoju maďarskú identitu a kontakt s rodným jazykom.

Nie je ľahké byť menšinou

„Je náročné byť menšinou a udržiavať si viacjazyčnosť na úrovni tak, aby to nešlo na úkor integrácie a úspešnosti. Má to svoju daň,” vraví Véghová. Mnohí tvrdia, že kvalita slovenčiny závisí najmä od spôsobu, akým sa vyučuje, no ona s tým celkom nesúhlasí.

„Možno to nie je o metodike ale o skúsenosti. O tom, s čím sa stretne menšinové maďarské dieťa, keď prvýkrát vyjde von a skúsi slovenčinu. Či ho vysmejú alebo budú komentovať, či sa bude blbo cítiť.“ Takýto zážitok môže ostať v dieťati dlho a brániť mu rozrozprávať sa.

Ich výmenný program ponúka maďarským deťom bezpečné prostredie kamarátov a učiteľov. To im pomáha zbaviť sa zábran používať slovenský jazyk. No nielen to. Spolu strávený čas pestuje v deťoch pochopenie pre inú kultúru a zvyky. Mnohé z nich čosi také ešte nezažili.

„Musíme slovenským deťom zdôrazňovať, že to je interkulturálna výmena v rámci krajiny,“ hovorí Véghová. „Že na Slovensku bývajú deti, ktorých prvým jazykom je maďarčina a chodia do maďarskej školy. Ako keby tu neexistovalo takéto povedomie.“

Podobne to podľa nej je aj na maďarskej strane. Niektoré deti z Kolárova, mestečka neďaleko Komárna, sa len sporadicky stretnú so Slovákmi.

Slováci majú „hlavu a pätu“, Maďari „uši a chvost“

Dievčatá z Fiľakova, ktoré navštívili Fullbrookovcov, boli v prvej desiatke detí, ktoré si výmenu skúsili. O rok na to sa prihlásilo raz toľko záujemcov. „Takto sme mali úspešne za sebou dva roky, keď vypukla pandémia,“ spomína si Véghová. A museli vymýšľať nanovo.

„Keď si oproti sebe sadnú cez zoom dve deti – tínedžeri, čo budú robiť? Ako si nájdu si k sebe cestu?”, pýtali sa organizátori. Nakoniec do online stretnutia vložili prvok súťaženia a pripravili pre účastníkov výzvy.

Povedali deťom, aby zistili, či sú slovenčina a maďarčina tak rozdielne, ako sa zdá na prvý pohľad. A či náhodou nenájdu 20 slov, ktoré majú oba jazyky spoločné – ako napríklad tabuľa/tábla. Výsledok? Dvojice našli niekoľkonásobne viac takýchto slov.

Iný príklad: deti mali hľadať rozdiely vo frazeologizmoch. Slováci povedia, že niečo má „hlavu a pätu“, Maďari zas, že to má „uši a chvost“.

Do prvej korona-verzie takéhoto programu sa prihlásilo 50 detí, do druhej takmer toľko isto. „Sami sme boli prekvapení, že sme viac než zdvojnásobili počet účastníkov,” usmieva sa Véghová. „Z totálnej núdze sme vymysleli niečo, čo je lepšie ako pôvodný koncept.”

Lepšia slovenčina aj nové kamarátstva

Slovensko-maďarské stretnutia deťom pomáhajú. Podľa Véghovej učitelia maďarských žiakov hlásia, že sa zlepšuje ich slovenčina. „Prvý rok bol účastníkom aj môj syn. Videla som na vlastné oči rozdiel. Predtým vedel rozprávať v krátkych vetách, potom plynule.“

Najmä sa však medzi deťmi rôznych národností už v útlom veku vytvárajú putá a pochopenie pre inakosť. „Máme deti, ktoré sú v kontakte počas všetkých štyroch ročníkov. Navzájom sa navštevujú, majú týždňové videokonferencie. Vytvorilo sa medzi nimi priateľstvo,“ teší sa Véghová.

Upozorňuje však, že to nemusí byť pravidlom. Nedá sa totiž čakať, že dve cudzie deti si vždy „sadnú“. Možno sa len zoznámia, raz si pomôžu a tým to skončí. „Ale je úžasné, že niektoré deti sa k nám hlásia opakovane. Aj tie, čo to absolvovali a nebolo to priateľstvo na celý život.“

Maďarské deti sa k nim hlásia zo všetkých kútov Slovenska. Mali tínedžerov z Dunajskej Stredy, Veľkého Medera, Kolárova, Nových Zámkov či Veľkých Kapušian.

Menšou komunitou sú slovenské hostiteľské rodiny. Podľa Véghovej sú to zatiaľ sú najmä „známi ich známych“. V online verzii však mali slovenské deti z Banskej Bystrice, Bánoviec nad Bebravou, Zvolena, Žiliny aj Bratislavy.  

„Ak má niečo zmysel, tak učiť deti, ako byť láskavý“

Program rozumieme.si, ktorý spojil už viac než stovku detí, je výsledkom dobrovoľníckej práce nadšencov. Okrem konzultantky a lektorky Véghovej patrí k základnému tímu polyglotka Anikó Andicsová a komunikačný tréner Arnold Kiss. Pomáhajú im však mnohí ďalší.

„Zistili sme, že ten nápad priťahuje veľmi fajn ľudí. Že sa môžeme tešiť na zoznámenie s každým novým človekom, ktorý sa prihlási,” hovorí Véghová. „Vytváranie komunity nám prinieslo veľmi veľa radosti.“

Ako príklad za všetky spomenie zážitok z prvého ročníka, keď prišli s nápadom do jednej z bratislavských škôl, ktorá mala na dva týždne prichýliť maďarských žiakov. „Povedali nám, že ak má v dnešnej dobe niečo zmysel, tak je to práve učiť dieťa byť láskavým človekom.“

Neskôr videli šťastných rodičov, ktorí ocenili, že ich deti sa učia postarať sa o svojich kamarátov. „Ja ako menšina si takto postupne vytváram dôveru v túto krajinu. Keď vidím, že tu sú ľudia, ktorí uvažujú takto, je to pre mňa veľká hodnota.”

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].