Vyrastala v poľskom Podhalí, no láska k folklóru ju dostala na Slovensko. „V klasickom umení sú emócie istým spôsobom spracované a v niečom akoby umelé, vo folklóre sa mi zdajú byť ozajstné,“ hovorí speváčka a výtvarníčka Agata Siemaszko.

Najviac sa jej páči čardáš, ktorý má podľa nej najdokonalejšiu podobu v rómskej hudbe. „Páči sa mi jej spôsob frázovania a harmonizovania.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo od umenia najskôr utekala, aké rozdiely pozoruje v mentalite Poliakov a Slovákov, a prečo sa dlho cítila nepatrične, keď spievala slovenské a rómske piesne.

Vyrastali ste v Poľsku, v regióne Podhalie. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Pôvodne som sa narodila v Będzíne, čo je ešte trošku severnejšie neďaleko Katovíc. No keď som mala sedem rokov, rodičia sa rozišli a mama sa presťahovala do Zakopaného, ktoré býva považované za akési hlavné mesto regiónu Podhalie. Mama tam ako herečka dostala ponuku v divadle.

Nebolo to pre mňa ľahké, pretože je to v niečom zvláštna oblasť, kde žijú gorali. Väčšina spolužiakov patrila k tejto etnografickej skupine a dávali nám pocítiť, že my odtiaľ nie sme. Bola som síce Poľka v Poľsku, no v regióne, kde existovala diskriminácia prisťahovalcov.

Akýsi boom goralskej kultúry sa v Poľsku začal už koncom 19. storočia. Poľský štát 300 rokov neexistoval, s prestávkami si ho medzi sebou delilo Nemecko, Rusko a Rakúsko-Uhorsko. No hoci sa tieto mocnosti snažili Poliakov pogermánčiť alebo rusifikovať, vo vyšších vrstvách stále ostalo presvedčenie, že Poliaci sú silný národ.

V tomto období prišiel nemecký filozof Johann Gottfried von Herder s pojmom „duch národa“, čo bol nový koncept, ktorý mal ľudí spájať v národnom celku. A podľa Herdera existoval tento „duch národa“ práve v ľudovej kultúre, teda na dedinách vo vzdialených častiach štátu, kde sa zachovali archaické formy. 

Keď potom vyššie spoločenské vrstvy chceli presvedčiť bežný ľud, aby Poľsko opäť vzniklo ako samostatný štát, za ktorý je potrebné bojovať v povstaní, využili Herderovu myšlienku. Hovoril, že najväčšiu hodnotu má ľudová kultúra, ktorá z Poliakov tvorí národ a oni, bežní ľudia na dedinách, k tomuto národu patria.

A v Podhalí tento pocit ostal. Mnohí ľudia odtiaľ sú presvedčení, že goralská kultúra je viac, že je lepšia ako ostatné kultúry a určite je najviac poľská. Väčšina z nich pritom zrejme nevie, odkiaľ sa táto predstava vzala. Preto bolo už v medzivojnovom období celé Poľsko zaľúbené do goralov.

Táto kultúra je pritom valašsko-karpatská s prvkami juhopoľskej kultúry. Dajú sa v nej nájsť podobné prvky ako napríklad v Rumunsku alebo na Balkáne.

Pre malé dieťa bolo vtedy ťažké zapadnúť do goralskej spoločnosti, mám pocit, že lepšie ma prijali Rómovia ako gorali. Napriek tomu som chodila do umeleckých súborov. Nemohla som však spievať prvý hlas, to mohli len dievčatá, ktoré mali goralský pôvod. Ale samozrejme, tak ako všade aj v Podhalí žijú aj dobrí ľudia a dodnes tam mám veľa priateľov.

Ako vás to ovplyvnilo v ďalšom živote?

V Podhalí som videla, že ľudia berú kultúru veľmi vážne. Napríklad sa druhým posmievali, keď povedali nesprávne nejaké nárečové slovo. Odniesla som si z toho seriózny prístup. Keď som sa neskôr začala učiť slovenské, rómske alebo maďarské piesne, uvedomovala som si, že pre ľudí, ktorí ich spievajú celé generácie, je dôležitá správna výslovnosť, intonácia alebo aj samotná príležitosť, pri ktorej sa pieseň spieva. Preto som sa snažila vžiť do jednotlivých kultúr čo najhlbšie.

Vyštudovali ste etnológiu, prečo práve tento odbor?

Najprv som si spravila „bakalára“ z etnológie a potom doplnkové postgraduálne štúdium z etnomuzikológie. Následne sa mi narodila prvá dcéra a pred pár rokmi som sa na vysokú školu vrátila, aby som si dokončila „magistra“ z kultúrnej antropológie. Všetko to súviselo s mojimi koníčkami.

Na druhej strane trochu banujem, že som sa na štúdium nepozerala cez hľadanie si dobrého zamestnania, pretože s etnológiou to má človek ťažké.

Čo vás priviedlo na Slovensko?

Hudba. (Smiech) Keď som mala dvanásť rokov, spievala som v Zakopanom v zbore, ktorý fungoval pri katolíckom kostole. Nespievali sme len náboženské piesne, ale aj tradičné piesne inšpirované folklórom.

Jedného dňa sme nahrávali koledy. Sedela som na balkóne a zrazu na nahrávanie prišla akási goralská kapela. Rozcvičovala sa a muzikanti začali hrať slovenské piesne. To bol moment, ktorý ovplyvnil celý môj ďalší život. Odvtedy som začala na kazetách zbierať slovenský folklór.

Z počúvania a spievania tých pesničiek som sa naučila po slovensky, čo ma priviedlo k Slovensku ako krajine. Neskôr som začala chodiť na slovenské folklórne festivaly. A pred desiatimi rokmi som na Slovensku začala bývať, keďže som si odtiaľto našla priateľa.

Ste výtvarníčkou, speváčkou, hudobníčkou. Kedy ste v sebe spozorovali sklony k umeniu?

Ja som vlastne od umenia dlho utekala. Mama bola totiž divadelná herečka, no divadlo v Zakopanom mi pripadalo zvláštne. Malo atmosféru, ktorá sa mi nepáčila. No keďže otec býval ďaleko a mama v divadle pracovala a mňa nemala kde inde nechať, trávila som v ňom veľa času. Navyše, niekedy som mala pocit, že mama je aj v rozhovore so mnou neprirodzená – akoby aj doma hrala nejakú rolu.

Neskôr som sa dostala k folklóru. Ten sa trochu líši od klasického umenia, kde sú emócie už istým spôsobom spracované a v niečom akoby umelé. Z folklóru mám, naopak, pocit, že tie emócie sú ozajstné. V textoch tradičných ľudových piesní je niečo univerzálne.

Nie je to náhoda, pretože folklór prechádza akousi selekciou naprieč generáciami a v ústnej tradícii ostávajú len tie najkrajšie veci, ktoré sa páčia najviac ľuďom. Vo folklóre sa kumulujú skúseností mnohých generácií a texty a melódie sa rokmi zdokonaľujú.

Je pre mňa úplne iný pocit, keď viem, že pieseň vznikla napríklad z potreby vyplakať sa a nie preto, že producent niekomu povedal, aby ju napísal. V tradičných piesňach často akoby bola skrytá univerzálna pravda o tom, aký je život.

Preto sa snažím piesne nielen reprodukovať, ale v nich aj hľadať hlbší obsah. Neberiem ich len ako nejaký text, stále rozmýšľam, čo ním ľudia chceli vyjadriť, čo vtedy zažívali.

Podobá sa to na situácie, keď som sledovala mamu, ako sa učila svoju rolu v divadelnom prestavení. V speve opakujem vzor, aký som videla doma. Je ťažké utiecť z prostredia, v ktorom človek vyrastal.

Kde hľadáte inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Hlavnou inšpiráciou je pre mňa folklór. Inú než etnickú alebo etnicitou inšpirovanú hudbu vlastne ani nepočúvam. Mám ale radšej upravené verzie ako čistý folklór.

Keď si hľadám piesne, ktoré chcem spievať, snažím sa, aby súviseli s mojím životom. Vtedy je moje vystúpenie autentické, pretože doň viem vložiť viac emócií. Paradoxne však nerada spievam texty, ktoré som zložila ja sama – sú príliš osobné. Radšej siahnem po textoch ľudových piesní.

S kamarátom tvoríme už 15 rokov dvojicu, ktorá koncertuje v Poľsku. Väčšinu nášho repertoáru tvorí slovenský a rómsky folklór. Nahrávali sme síce aj moje vlastné piesne, ale na koncertoch ich spievam nerada.

Ako sa rozhodujete, či nejaký nápad prenesiete na plátno alebo do piesne?

Závidím ľuďom, ktorí sa rozhodli pre hudbu a majú radosť z toho, že hrajú pre druhých. Ja som sa musela dlho prekonávať, pretože hudba pre mňa znamenala veľmi osobný priestor. Emócie dávam aj do maľovania, ale to ma až tak veľmi neovplyvňuje – neprežívam ho tak silno. Skôr je pre mňa upokojujúce.

Maľovanie bolo v mojom živote prítomné vždy. Ako dieťa som chodila na strednú umeleckú školu, kde sme mávali výtvarné hodiny. Môj akýsi nevlastný dedo, dobrý kamarát rodičov, bol hercom v bábkovom divadle. Mala som šťastie, že mi venoval veľa pozornosti ­a že pre mňa kreslil. Často to boli obrázky, ktoré vychádzali z divadelných dekorácií. Dnes vidím, že to, čo maľujem, je podobné kresbám, ktoré tvoril on. Maľovanie je pre mňa teda prirodzené, hoci som sa nikdy nevnímala ako umelkyňa, lebo som to neštudovala.

Pozorujete rozdiely v mentalite Slovákov a Poliakov ?

Určite nejaké rozdiely pozorujem. Napríklad Poliaci jedia obed zvyčajne okolo 15-tej, najskôr však o 13-tej. Keď som pracovala v Bratislave, dlho som si nevedela zvyknúť na obedňajšie prestávky na poludnie. Za komunistov neboli v Poľsku prestávky na obed, rodina väčšinou jedla, až keď sa otec poobede vrátil z roboty. A tiež, v Poľsku sa nejedáva varená večera, väčšinou sú na stole chlebíky.

V porovnaní so Slovákmi pijú Poliaci veľmi veľa čierneho čaju, to mi najprv tiež chýbalo. Keď som išla do slovenskej reštaurácie, často som nemala na výber niekoľko druhov takého čaju.

Poliakov tiež veľmi ovplyvnilo, že sa u nás kedysi preferovalo len jedno vierovyznanie – katolícke. Ja som to vnímala inak, keďže mňa vychovávala mama-umelkyňa, ktorá bola veľmi otvorená a celkovo liberálna v názoroch. No niektorí moji kolegovia sa až vydesili, keď sa dozvedeli, že je niekto evanjelik. Reagovali podobne ako dnes niektorí ľudia reagujú na utečencov.

A tiež mám pocit, že Poliaci vo všeobecnosti sú viac zásadoví, aj keď, samozrejme, nie všetci. Akoby boli mentálne viac ovplyvnení severskými národmi, takže sú menej emotívni.

Líšia sa Slovensko a Poľsko v pohľade na Rómov?

V Poľsku je veľmi malá rómska menšina a v zásade sa delí na dve skupiny. Na juhu v horách žijú Rómovia, ktorí si hovoria Bergitka Roma, čo je pomenovanie z nemeckého slova Berg, teda kopec. Sú podobní slovenským Rómom, teda sú čiastočne integrovaní, len majú iný jazyk. Je to ale tá istá skupina, ktorá kedysi 300 rokov obývala územie Uhorska.

Druhá skupina Rómov žije na severe Poľska. Ešte do 60. rokov 20. storočia veľa cestovali, až ich komunisti donútili usadiť sa a niekde bývať, podobne ako v Československu. Nepáčilo sa im to, mali s tým veľký problém.

Títo Rómovia dodržiavajú romipen, teda súbor rómskych hodnôt a tradícií, viac ako Bergitka Roma. Zároveň sú však uzavretejší, čo je dôvod, prečo v ich komunitách býva problém so vzdelávaním dievčat. Rodičia ich jednoducho príliš skoro vydajú. Ale treba povedať, že aj to sa medzičasom vďaka práci vzdelaných rómskych žien mení.

Veľa Rómov žije na Slovensku v generačnej chudobe, často v osadách bez prístupovej cesty, chodníkov, kanalizácie, vodovodu alebo elektriny. Sú takéto ostrovy generačnej chudoby aj v Poľsku?

Niekoľko chudobných osád máme na juhu Poľska, ale je ich tak málo, že ich vieme spočítať na prstoch jednej ruky. Zväčša sú to domy v dedine pri rieke a ich obyvatelia žijú podobne ako zvyšok dediny. Rómov tam vnímajú ako svojich susedov.

Spievate okrem iného aj rómske piesne – napríklad s Barborou Botošovou, ilustrovali ste knižku Čarovné príbehy Aniny Botošovej. Čím vás priťahuje rómska kultúra?

Spomínala som, že ako dvanásťročná som ako členka speváckeho zboru počula v Zakopanom slovenské piesne. Hrali vtedy čardáš, čo je hudba, ktorá sa mi páči najviac. Mám rada aj rumunské alebo balkánske piesne, ale v čardáši som sa našla. Asi najdokonalejšiu podobu má čardáš v rómskej hudbe, páči sa mi jej spôsob frázovania a harmonizovania.

Všetky tieto melódie sú nejakým spôsobom prepojené a väčšina z nich má svoj počiatok v Budapešti. Mária Terézia totiž v tom čase povýšila hudobníkov na vyššiu spoločenskú úroveň. Maďarský folklór je preto zrejme jediný na svete, ktorý sa profesionalizoval na európsku úroveň. V rámci neho rómski skladatelia tvorili skladby už v 19. storočí, čo ovplyvnilo hudbu celého Maďarska, južného Poľska ale aj severného Chorvátska.

Váš hudobný štýl zvykne byť charakterizovaný ako World Music alebo etno. Čím je tento smer špecifický a prečo ste si ho vybrali?

Existujú rôzne definície World Music, niektorí túto hudbu charakterizujú ako folklór z celého sveta. Väčšinou sú to však prepojenia rôznych žánrov.

Spomínaný kamarát, s ktorým hrávame ako duo, je jazzový hudobník, hoci všetko hrá na gitare alebo basgitare. Spievame slovenské, poľské alebo rumunské ľudové pesničky, ktoré ale zakaždým nejako upravíme. V našej hudbe sú aj prvky reggae, swingu a jazzu. Baví ma naučiť sa najprv piesne „správne“ a potom ich spievať po svojom.

Čo je vašou métou vo výtvarnom a speváckom smerovaní?

Zaujíma ma veľa vecí, ale viem, že sa nedá robiť všetko. Určite by som sa ešte chcela veľa naučiť v speve. Snažím sa chodiť aspoň raz za mesiac k veľmi dobrej učiteľke spevu, ktorá žije v Krakove.

Jeden sen predsa len ale mám. Chcela by som nahrať cédečko s čardášmi od Poľska až po Maďarsko. V mojej hlave to už má viac-menej konkrétnu podobu, ale ešte sa mi to nepodarilo zrealizovať, lebo som na to zatiaľ nezohnala peniaze.

Mnohé iné sny sa mi už splnili. Od malička som počúvala cimbalistu Kálmana Baloga, ktorý pochádza z Budapešti, no má rómsky pôvod. Vo Varšave sa nám podarilo zrealizovať vystúpenie, kde bol hosťom. Veľa pre mňa znamená aj to, že sa mi podarilo zapadnúť do slovenského aj maďarského hudobného prostredia – už ma tu poznajú.

A som tiež vďačná Barbore Botošovej, že ma pred desiatimi rokmi pozvala spolupracovať s ňou. Vďaka nej som začala ako interpretka existovať v prostredí, ktoré sa mi v detstve zdalo byť vzdialené a nedosiahnuteľné. Že dnes môžem spievať s jej kapelou, v ktorej hrajú špičkoví muzikanti, je niečo, o čom som kedysi nesnívala. Už si verím viac ako v minulosti, ale dlho som mala pocit, že by som rómsku a slovenskú hudbu nemala spievať, keďže nie som Rómka ani Slovenka.

Agata Siemaszko (37) Speváčka a výtvarníčka. Pochádza z poľského regiónu Podhalie. Študovala etnológiu, kultúrnu antropológiu a etnomuzikológiu. Zaoberá sa neprofesionálnym výtvarným umením, jej obrazy boli vystavované na výstavách na Slovensku aj v zahraničí. Dvadsiatku jej diel kúpilo do zbierky Sliezske múzeum v Katoviciach, ktoré sa špecializuje na neprofesionálne umenie. Ako hudobníčka Siemaszko hosťovala na albumoch Barbory Botošovej s názvami Roshambo a Colors of my soul.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].