Začiatkom decembra 1957 rómski aktivisti Anton Facuna, Ján Cibuľa a Ferdinand Bihári poslali vláde a Ústrednému výboru Komunistickej strany návrh, aby si mohli založiť Zväz československých Cigánov a Rómov.
Facuna argumentoval, že ľudovodemokratický štát určite chce vytvárať podmienky pre zlepšenie postavenia rómskeho obyvateľstva. Dobrovoľný zväz mal tomu napomáhať, navyše by doň mohli byť prijatí aj občania iných národností. Odpovede od štátnych orgánov sa však aktivisti už nedočkali.
Politické byro ústredného výboru v apríli 1958 striktne odmietlo akékoľvek emancipačné požiadavky Rómov. Bolo proti uznaniu rómskej národnosti, kodifikácii jazyka, zakladaniu rómskych tried a škôl, alebo založeniu katedry „cigánologie“.
Vládna moc tvrdila, že uznanie národnostných požiadaviek Rómov, ktoré okrem akademickej obce presadzovalo aj ministerstvo školstva, by viedlo k ešte väčšej marginalizácii rómskeho obyvateľstva. A vraj by to znamenalo stagnáciu „prevýchovy“ Rómov.
Usádzali ich rozptýlene, aby si nepestovali zvyky
Základný problém pri želanej asimilácii režim videl v pretrvávaní kočovného spôsobu života olašských Rómov, ktorí tvorili menšinu v rómskej populácii. Usadenie kočujúcich skupín si podľa štátu vyžadovalo jednotné riešenie, ktoré sa týkalo asi 8-tisíc osôb. Čelní ideológovia komunistickej strany predpokladali, že núteným usadením sa zlikvidujú asociálne špecifiká „kočovníckej etnickej identity“.
Národné zhromaždenie preto na návrh vlády 17. októbra 1958 schválilo zákon o trvalom usídlení kočujúcich osôb, ktorí im prikázal usadiť sa na jednom mieste. Zákon odporoval Ústave, pretože obmedzoval slobodný pohyb a voľbu pobytu.
Represívne opatrenie umožnilo ministrovi vnútra Barákovi zlikvidovať kočovníctvo v priebehu niekoľkých rokov. Národné výbory zabezpečovali kočujúcim osobám bývanie a zamestnanie, deťom zasa povinnú školskú dochádzku. Usadení Rómovia mali pracovať v roľníckych družstvách, na stavbách a v lesnom hospodárstve. Neodporúčala sa im práca vyžadujúca cestovanie a nemohli vlastniť vodičské preukazy.
Úrady dokonca zhotovili príručku práce medzi rómskym obyvateľstvom. Pracovníkom národných výborov nariadila, aby skupiny kočujúcich osôb „usádzali“ rozptýlene od seba, nech neudržiavajú „nežiaduce zvyky“.
Najzávažnejším problémom sa ukázalo byť ubytovanie. Mnohé bývalé kočujúce osoby zostali bývať na vozoch a v maringotkách bez kolies – a zabavených koní.
Skupiny, ktoré zostali kočovať, boli potrestané väzením od 6 mesiacov do 3 rokov. Podľa archívnych prameňov súdy v rokoch 1959 až 1962 každoročne odsúdili v priemere 60 osôb za trestný čin ilegálneho kočovania. V ďalších rokoch počet odsúdených kočovníkov rapídne klesal.
Sčítanie za účelom asimilácie
Všetky kedysi kočujúce osoby staršie ako 15 rokov boli povinné dostaviť sa k súpisu. V dňoch od 3. až 6. februára 1959 sa na súpis prišlo nahlásiť 27 933 osôb, hoci úrady pôvodne odhadovali, že takýchto osôb bude 8-tisíc. Väčšina zo „započítaných“ ľudí medzičasom žila usadeným spôsobom života.
Súpis slúžil štátu na získanie údajov pre plán prevýchovy a asimilácie Rómov. Spolu s represívnym zákonom síce urýchlil usadenie kočujúcich skupín, no trestal tých, ktorí chceli žiť tradičným spôsobom života.
Zároveň nezabránili fluktuácii ľudí z nanútených prác a cestovaniu za krátkodobými zamestnaniami. Takto migrovali najmä Rómovia zo Slovenska do českých krajov, a to počas celej éry socializmu.
K zákonu sa na stránkach Osvetovej práce ešte v roku 1958 vyjadril aj rómsky aktivista Anton Facuna. Represívne nariadenia podľa neho nedocielili pozitívny vzťah kočujúcich ku komunistickému zriadeniu. Zodpovední pracovníci sa s nimi nerozprávali, neporadili im, ani ich nezbavili pocitu menejcennosti, ktorý v nich zostal. Skrátka, opatrenia v Rómoch nebudovali pocit dôvery k štátu.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
