Speváčka Ildikó Kali: Netvorím, aby som sa tým uživila. V tom je moja sloboda

„Nepotrebujem hovoriť, že som hrdá Rómka, beriem to ako vnútornú slobodu,“ hovorí trnavská hudobníčka.

Speváčka Ildikó Kali. Foto – Peter Babka, orezanie RF

V detstve potláčala svoju identitu, pretože mama jej vravela, že tak bude mať od ľudí pokoj. Zmenilo sa to až v dospelosti. „Až neskôr som si uvedomila, aké je pre mňa nesmierne dôležité prijať, kým som,“ hovorí trnavská speváčka Ildikó Kali, vlastným menom Ildikó Kraicová.

Jej hudba býva zaraďovaná do štýlu etnický šansón, pretože spája umelecké prvky rôznych národov. Fascinujú ju mytologické príbehy, básne, povesti a balady, mnohé z nich zmenila na piesne. 

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo radšej spieva sólo ako v skupine, ako vzniklo jej umelecké meno a tiež, prečo zhudobnila báseň ukrajinského básnika Ivana Franka.

Po kom ste zdedili hudobný talent? Dostali ste lásku k hudbe už do vienka? 

Rodičia pochádzajú z mnohopočetných rodín. Mnohí ich príslušníci mali záľubu v spievaní a v hre na hudobných nástrojoch, ako napríklad na husliach, gitare či klarinete, ale aj v divadelníctve a vo výtvarnom umení. Kde je hudba, tam je život, vravievala moja babka a dala na stôl slivovicu.  

Hudba bola prirodzenou súčasťou našich životov, no študoval ju iba jeden z nás. Ostatní sme hudbu skôr cítili – jej vnútorný dosah na našu dušu. Pieseň vie rozplakať, pohladiť aj urobiť radosť, pretože od prvej chvíle sa spájate so srdcom. Vnímala som emócie a tie sa mi vrývali do pamäti a do tela. Neskôr som zozbierala rodinné klenoty – piesne, ktoré sa u nás s obľubou spievali. Možno raz dozreje čas, kedy ich vytiahnem na verejnosť, zatiaľ sú v súkromnom archíve môjho srdca.  

V akom prostredí ste vyrastali a kedy ste začali s vlastnou tvorbou? 

Vyrástla som v paneláku, prežila som mnohé zákopové vojny medzi sídliskami. Rozkopané ulice s natiahnutým potrubím ponúkali veľa možností ako prežiť voľný čas a nenudiť sa.  

Na gitare som začala hrávať v dvanástich rokoch, moja prvá pieseň bola o Pipi Dlhej Pančuche. V tom čase som začala písať vlastné texty a zhudobňovať ich. Na strednej škole som zhudobňovala básne mojich spolužiakov a vystupovala som v divadle a na školských podujatiach. No spievala som aj v zboroch, a to až do dospelosti. Účinkovala som v školských aj vlastných kapelách.

Neskôr som sa vydala, prišli deti, práca, povinnosti a na hudbu nebol čas. Až v roku 2004 som založila s manželom skupinu Romanika. Deti boli dospelejšie, takže sme sa hudbe mohli venovať naplno. 

Často spomínate, že vašu tvorbu ovplyvnila literatúra. Mali ste v tom období prístup ku knihám?  Kde ste ich zháňali? 

Knihy som nezháňala, našli si ma. Vyrastala som v rodine, kde sme mali veľmi veľa kníh, pretože môj otec pracoval v tlačiarni ako mechanik tlačiarenských strojov. Keď u nich vytlačili knihy, ktoré mali chyby – napríklad mali krivé riadky alebo inú chybičku krásy –, ponúkali ich zamestnancom. Doma sme teda mali veľa krásnych kníh, doslova sme ich prekračovali. Nemôžem povedať, že by som ich všetky prečítala, ale k tým, ktoré sa mi páčili a páčia, sa neustále vraciam. 

V mladosti som si písala texty, ale nemali atribút básní. Navštevovala som trnavský literárny klub, kde sme rozoberali čítanú vlastnú tvorbu. Moje ambície písať tak, aby text nebol banálny, sa rozplynuli po prečítaní knihy Utrpenie mladého poeta. Pravdivo som si priznala, že nemám talent na písanie.

Všetko, o čom chcem spievať, je už napísané. Napríklad Ženy, ktoré behali s vlkmi, je kniha, ktorá mi priniesla spoluprácu s poetkou Evou Lukou. Nečítam veľa, ale ak sa mi niečo páči, čítam to dookola.

Kamarát mi požičal Sonety od Shakespeara a mnohé z nich som zhudobnila, pretože sonety sú hotové piesne. Skvosty má v sebe aj kniha Potopené duše, niektoré sa mi podarilo zhudobniť. Počúvam Rádio Devín, kde ku mne prozreteľne prišla poézia Jána Bottu v čase, keď som síce mala hudobné motívy, ale chýbali mi príbehové texty. 

Ako si spomínate na detstvo a dospievanie? Stretávali ste sa s hejtami či šikanou kvôli tomu, že ste Rómka?

Na základnej škole bolo na začiatku roka bežné, že sa nás učiteľka pýtala na pôvod. Keď niekto povedal, že je „cigán“, v triede zašumelo. Spolužiaci sa nám vysmievali a nadávali nám, niektorí učitelia nami pohŕdali. Mnohí iní ale boli zhovievaví a láskaví, nerobili medzi žiakmi rozdiely. S odstupom času to vnímam s pokorou. Predsudky máme všetci, no máme aj povinnosť zdokonaľovať náš charakter, pri spore rozumu a srdca počúvnuť srdce.

Speváčka Ildikó Kali. Foto – archív IK

Kedy nastal ten zlom, keď ste sa definitívne rozhodli, že sa chcete živiť hudbou?  

Neuvažovala som o tom, že by som sa živila hudbou. Tvorenie, spievanie, hranie, obklopovanie sa hudbou a prinášanie radosti ľuďom nemám podmienené ekonomickým ukazovateľom. V tom je moja sloboda. Robím veci zo srdca.  

Covid ma prinútil sedieť na jednej stoličke a robiť iba hudbu, keďže sa nedalo pracovať. To bol blažený pocit. Z toho obdobia vzišiel album Zlatá panna, nominovaný na Radio Head Awards. Bol to síce sólo projekt, ale pomohlo mi nezištne veľa kamarátov.

Pri projektoch sa okolo mňa spontánne vytvoria skupiny ľudí, ktorí uveria mojej myšlienke a prispejú svojím dielom, či už ide o videoklip, návrh obalu na cédečko, grafiku, manažment alebo účtovné veci. Za túto podporu som veľmi vďačná. Neuvažujem o inštitucionálnej pomoci. Pár ľudí v komisii rozhoduje, či je dielo umelecké alebo nie a nepodporený projekt často paralyzuje hodnotu autora. Stalo sa to aj mne. Oveľa dôležitejšie je mať vnútorné uvažovanie bez závislosti na inštitúcii. 

Ako vzniklo vaše umelecké meno lldikó Kali a čo znamená?    

Kali je po rómsky čierna. V detstve som potláčala svoju identitu, aby som mala od ľudí pokoj, tak nám to prikazovala mama. Neskôr som sa od toho oslobodila a išla som za hlasom svojej krvi. Je to farba môjho prežívania. Ako napísal španielsky básnik Federico Garcia Lorca vo svojich Cigánskych romanciach: 

„Ach, predlhý cigánsky žiaľ! / Žiaľ čistý a vždy žiaľ sóla. / Ach, ten žiaľ ponornej rieky, / keď noc k ránu ďaleko má!”

Podľa Lorcu je „cigánske najzákladnejšie a najhlbšie to, čo udržiava žeravé uhlíky, krv a abecedu andalúzskej a univerzálnej pravdy“. Napriek tejto pravde som veselá povaha, šťastná za prežívanie bytia, obklopená rodinou a priateľmi, hudbou, umením. Som vďačná za svoj život. 

Váš hlasový prejav je jedinečný a živelný, rovnako ako texty vašich piesní. Mali ste v začiatkoch kariéry hodiny spevu alebo špeciálne hlasové cvičenia? 

Ako malé dievča som spievala v zboroch, tam sa hlasovej pedagogike venovali zbormajstri a dirigenti. Neskôr mi však toto spievanie prekážalo v prejave môjho autentického silného hlasu.  

Keď som bola siedmačka na základnej škole, učiteľka nás na hodine ruského jazyka učila ruskú pieseň a keď sa spýtala, kto ju zaspieva, prihlásila som sa. Potom pozvala ďalšie dievča, nech zaspieva prvý hlas a povedala, že ja budem spievať druhý hlas. Ibaže to dievča nebolo vôbec počuť, pretože môj hlas bol silnejší. Kým sme docielili, že prvý hlas bolo počuť, prišlo postupne asi šesť dievčat.

Od malička mám silný hlas a spievať potichu sa učím, všetko je o dychu, niekedy na to zabúdam.  Hlasové cvičenia mi pomáhajú zdokonaľovať prejav. Je to náročné aj preto lebo emócie, ktoré sa derú navrch je ťažké udržať na uzde. No práve vďaka nim je môj prejav jedinečný.

So skupinou Romanika ste vydali niekoľko albumov, neskôr ste začali vystupovať sólo ako lldikó Kali. Vnímate to ako zlom vo vašom hudobnom smerovaní?  

Nenazvala by som to zlomom. Veľmi rada by som mala kapelu a účinkovala s hudobníkmi. Teraz môžem porovnať časy, keď som vystupovala s kapelou a keď vystupujem sólo. Keď som sólo, je všetko na mne, ale o to viac som autentická, kým pri spievaní v kapele bolo všetko rozložené na niekoľkých pleciach a ja som sa tam akoby strácala. Špičkoví hudobníci, ktorými som sa obklopovala, ma síce veľa naučili, no zároveň som mala pokoru, ktorá mi neprinášala uvoľnenie, aké by som potrebovala mať. Brala som ohľad na to, čo povedia a podobne. Sólo prejav je pre mňa autentickejší, je mi bližší. Keď budem v budúcnosti spolupracovať s hudobníkmi, tak už s pocitom, že toto som ja.  

Speváčka Ildikó Kali. Foto – Natália Zmajkovičová

Kto je pre vás najväčším hudobným vzorom a inšpiráciou? Dostali ste nejakú radu, ktorou sa riadite dodnes?  

Nie som ten typ, ktorý má vo svojom živote vzory, ale autentický prejav mi najviac priblížila Ida Kelarová prostredníctvom tradičných rómskych piesní, ktoré sme sa učili v zbore Apsora. Bol to stočlenný medzinárodný zbor, robili sme benefičné koncerty a peniaze potom išli na charitu a na deti, ktorým sa Ida venovala samostatne. Zobrala som si za svoje jej motto Otvor svoje srdce, ničoho sa neboj a spievaj! Pripomínam si ho, keď ma chytia strachy, keď sa porovnávam s druhými, alebo keď o sebe pochybujem.   

Speváčka Ida Kelarová je hrdá na svoj sčasti rómsky pôvod, ale priznala, že jej otec, ktorý bol tiež muzikant a pochádzal zo Slovenska, s ním nebol nikdy zmierený. Doma vraj bolo zakázané hovoriť o tom, kým vlastne sú. U vás to bolo asi podobne. Ako postoj vašich rodín vnímate dnes? 

Pochádzam z rodiny, kde je otec Neróm a mama je Rómka. Otec bol voči Rómom viac otvorený, jednu si dokonca zobral za ženu. Bolo to v 60. rokoch, teda v inej dobe. Moja mama, ktorá pochádzala z desiatich detí a prežila si veľa traumatických zážitkov, sa nás snažila chrániť tým, že nám vravela, aby sme nehovorili, že sme Rómovia, ale že sme Slováci. Až neskôr som si uvedomila, aké je pre mňa nesmierne dôležité prijať, kým som.  

Kamarátka ma zobrala do rómskej osady Petrová pri Bardejove, kde robila výtvarnú dielňu s rómskymi deťmi. Tam som sa zoznámila aj s ich rodinami. Ráno boli neveselí, biedni, nemali čo do úst. Celkovo boli utrápení. No večer nás pozývali na oslavy, vytiahli hudobné nástroje, začali spievať, boli veselí a tancovali tak, že pre kúdole prachu nebolo takmer nič vidieť.

Pozorovala som tú radosť, divokosť a našla som sa v nej. Vtedy som si povedala: „Toto som ja, som ako oni.“ Pomenovala som to, že som Rómka.  Odblokovalo sa vo mne čosi, čo som mala dlho potlačené kvôli výchove mojej mamy. Oslobodilo ma to. Nepotrebujem hovoriť, že som hrdá Rómka, beriem to ako vnútornú slobodu. Neupozorňujem na to, ale ťažím z toho hudobne aj ľudsky.  

Ako to vnímajú vaše deti? Stretávate sa ešte s predsudkami?  

Mám dve dcéry, ktoré sú šťastné, že majú takúto bláznivú mamu. Dokonca mi hovoria: „Mami, my máme len 25 percent z rómskeho etnika, to je škoda!” Ja by som však povedala, že sú stopercentné Rómky, pretože sú veľmi temperamentné. Často o tom žartujeme, ale s predsudkami sa, samozrejme, stretávam aj v dnešnej dobe.  

Donedávna som dobrovoľne pracovala s rómskymi deťmi v Trnave. Venovala som sa šiestim súrodencom. Keď som ich napríklad zobrala do mesta na zmrzlinu, nedali sa prehliadnuť pohľady ľudí, ktorí sa nepekne pozerali na toľko rómskych detí pokope. Ako málo sa toho zmenilo za ten čas, kedy som bola ja v ich veku.

V tejto súvislosti by som chcela upozorniť na talentovaného francúzskeho režiséra Tonyho Gatlifa, ktorý natočil niekoľko skvelých filmov a dokumentov s rómskou tematikou. Každému odporúčam pozrieť si ich, pretože ponúkajú silné a autentické príbehy. Na základe nich musí každý pochopiť, že Rómovia sú národ, ktorý bol vyčleňovaný, nemilovaný, postupne im bol vzatý ich kočovný spôsob života. Tie filmy môžu pomôcť vytvoriť si pravdivý obraz o nich a nemať voči nim predsudky.

Pieseň Soľ krajiny ste venovali všetkým ľuďom, ktorí trpia následkami vojny. Hrou na strunovom nástroji bandura vás pri nej sprevádzal ukrajinský hudobník Volodymyr Voyt. Ako vaša spolupráca vznikla a čo chcete ľuďom touto piesňou odkázať?  

Musím začať príbehom. Keď sme minulé leto opravovali strechu na dome a starú garáž, bývali u nás štyria Ukrajinci – stavbári, ktorí od rána do večera pracovali. Večer po práci telefonovali svojim ženám a deťom, ktoré museli ostať na Ukrajine. Ich rodiny nemohli prísť za nimi, pretože sa doma starali o starých rodičov. Súcitila som s nimi, žiť v odlúčenosti je nesmierne ťažké, a tiež nevedieť kedy to skončí.  

Počas leta som sa náhodou dostala k básni Blažený muž od ukrajinského básnika Ivana Franka a zhudobnila som ju. Franko v nej hovorí o tom, aby si ľudia zachovali čistý štít, aby nespolupracovali s režimom a zostali silní vo svojich vnútorných presvedčeniach. Bolo to veľmi silné, pretože ja sama som každý večer „mojim“ Ukrajincom hovorila, že musia vydržať a byť pevní v tom, čo cítia. Bolo to celé veľmi symbolické.

Dva roky dozadu som bola na koncerte ukrajinského hudobníka Volodymyra Voyta a keďže koncert bol úžasný, odfotila som sa s ním. Vtedy som ešte netušila, že báseň Ivana Franka zhudobním. Neskôr som Voyta oslovila, aby ma pri nej sprevádzal na bandure. Takto to vzniklo.

Nedávno ste zorganizovali koncert so špeciálnym hudobným programom s názvom Nebudem mlčať, ktorým upozorňujete na to, že vojna na Ukrajine aj po dvoch rokoch stále trvá. Plánujete v podobných aktivitách pokračovať, prípadne sa spojiť s ďalšími umelcami? 

Áno, táto iniciatíva vnikla okrem spomínaných dôvodov aj preto, aby som vyjadrila solidaritu ľuďom na Ukrajine, ale i kvôli mne samej. Žijem v krajine, kde je zatiaľ mier, chodím na kávu, stretávam ľudí, je tu mierumilovná atmosféra a častokrát zabudnem, že pár kilometrov od nás sa bojuje, takže týmto si to pripomínam. Nie všetci ľudia žijú takto spokojne, naši susedia sú ťažko skúšaní vojnou, ktorá možno bude dlhodobá. A áno, plánujem si prizvať rôznych umelcov, mám tipy na fotografov, poetky či básnikov, ktorí sú nejakým spôsobom spätí s ukrajinskou tematikou.

Ika Kraicová (umeleckým menom Ildikó Kali) Speváčka, gitaristka, hudobníčka žijúca v Trnave. Okrem hudby ju fascinujú mytologické príbehy, básne, povesti a balady. Mala 17 rokov, keď založila svoju prvú kapelu Nirvána, inšpirovanú knihou Siddhártha od Hermanna Hesseho. Neskôr vystupovala so svojou skupinou Romanika, momentálne vystupuje už len sólovo. Zhudobňuje diela rôznych básnikov a poetiek. Mnohé jej albumy považujú za hudobnú sondu do hlbín ženskej duše. 


Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Najčítanejšie

  1. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  2. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  3. Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA

    Lucia Matejová
    Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA
  4. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  5. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová