Posledných desať rokov sa cítim ako silná občianka, hovorí speváčka a online marketérka Kristína Tran. „Nie som síce aktívne angažovaná, ale chodím na protesty, podpíšem petíciu, keď treba a záleží mi na tom, kam naša krajina smeruje.“

Popri práci začala vo voľnom čase hačkovať čiapky, medzičasom sa z jej hobby stala módna značka Soay. „Ručná práca je pre mňa spôsob, ako som sa naučila trpezlivosti niečo dokončiť a robiť to s láskou,“ vraví.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa dostala od tancu k spevu, prečo si zmenila umelecké meno, a tiež, ako sa naučila pracovať s poznámkami na jej pôvod.

Patríte k druhej generácii slovenských Vietnamcov a Vietnamiek. Vaši rodičia však nie sú obaja Vietnamci.

Nie, mama je Slovenska a otec je Vietnamec. Som teda polovičná Vietnamka.

Otec prišiel do bývalého Československa v prvej vlne pracovnej migrácie. Tento príchod umožnila dohoda o vzájomnej ekonomickej pomoci medzi Československom a Vietnamskou socialistickou republikou. Bol medzi prvými, čo sem prišli.

Cestovali sem z Vietnamu dva týždne vlakom. Išli úplne do neznáma, vôbec nevedeli jazyk. Prvé miesto, kde sa ocitol, bola Sološnica. Mali sa tu zaučiť a potom mali ísť späť pomôcť rozvíjať domácu ekonomiku prostredníctvom rôznych manuálnych zamestnaní. Otec je vyučený žeriavnik.

A venoval sa tomu?

Áno, staval Hotel Danube. To si pamätám z jeho rozprávania. Myslím, že robil aj na Istropolise.

Zostal na Slovensku aj po Nežnej revolúcii?

Zostal tu s mamou, doteraz spolu žijú. V roku 1981 sa im narodila moja staršia sestra. No nebolo to pre nich vôbec jednoduché. Povedala by som, že to bolo pomerne dramatické. Dokonca sa kvôli byrokracii nemohli ani vziať. Svadbu mali, až keď mala sestra štyri roky a mňa akurát čakali.

Čo im bránilo v sobáši?

Bolo to kvôli dohodám uzavretým s Vietnamskou socialistickou republikou. Otec totiž porušil dohodu tým, že ostal na Slovensku. Pôvodne bol ako študent vyslaný na výmenný pobyt. Vietnam mu to zaplatil a očakával, že otec sa vráti naspäť, aby tieto náklady splatil tak, že bude vo Vietname pracovať a rozvíjať miestnu ekonomiku. Tým, že zostal na Slovensku, vlastne nevrátil prostriedky, ktoré dostal ako štipendium. Mamina musela zaplatiť pokutu. Vlastne musela otca z veľvyslanectva doslova „vykúpiť“.

Čo si možno pod týmto „výkupom“ predstaviť?

Veľkú sumu. Vtedy to bolo asi 40-tisíc korún, teda na tú dobu skutočne veľa. Naši však spolu chceli ostať, takže si na „pokutu“ museli požičiavať od rodiny a známych. Bola to veľká láska a veľká obeta.

Ako reagovala rodina vašej mamy?

Zo začiatku mali, samozrejme, predsudky. Navyše v tej dobe nebolo bežné, že v Československu žili cudzinci. Ale keď otca spoznali, zamilovali si ho. Tatino je skvelý človek,  extrémne čistotný. Nonstop upratuje, je veľmi pracovitý a úžasne varí.

Varí vám vietnamské alebo slovenské jedlá?

Aj vietnamské, aj slovenské, aj rôzne fúzie. (Smiech) A robí výborné strapačky, lepšie som inde nejedla!

Ako sa dali rodičia dokopy?

Ocino sa s mamou zoznámil v Bratislave v Pentagone, keď to ešte bola „slobodárka, teda niečo ako internáty alebo mládežnícke byty. Obaja tam boli ubytovaní, lebo mama je z východu Slovenska. Požičiavali si navzájom platne, žili klasický internátny život. Slovenky si všimli Vietnamcov, ktorí boli pre nich exotickí a príťažliví. A naši sa do seba zamilovali. V Pentagone ostali žiť niekoľko rokov, ešte keď mali aj nás so sestrou. V roku 1988 sme sa presťahovali do Devínskej Novej Vsi.

Aké bolo vaše detstvo? Pociťovali ste ako dieťa rozdielnosť?

Nedávno sme sa o tom bavili so sestrou, ale aj s kamarátkou Kvet Nguyen, ktorá robí výskum do školy, a presne na toto sa ma pýtala. Ja si ale na nič hrozné nepamätám. Ale možno som to vytesnila.

Vždy som totiž dokázala takéto situácie otočiť na srandu. Robila som si žarty zo seba, aby som zobrala ľuďom vietor z plachiet. Ak boli nejaké narážky, skôr nám nadávali do Rómov. Videli, že sme trochu iné, ale nevedeli nás identifikovať. Ja som typovo európskejšia, sestra vyzerá viac ázijsky, mamina je blondínka.

Takže ste nikdy necítili, že máte dvojitú identitu?

Nie, nikdy som to tak výrazne nevnímala. Čo sa vietnamskej komunity týka, je to iné, keď sú obidvaja rodičia Vietnamci, a iné, keď je jeden z rodičov Slovák.

Predsudky som vnímala skôr okolo toho, že sme mali stánok na Miletičke. Hneď zafungoval stereotyp o aziatoch, ktorí predávajú v stánku. Niekedy mi takéto posmešky vadili, no nikdy som si ich nebrala príliš k srdcu. Pripomínala som si, že otec je pracovitý a nemáme sa za čo hanbiť. Vždy som ho obhajovala tým, že ho poznám lepšie než oni.

Myslíte, že útoky na otca boli spôsobom, ako ublížiť vám?

Možno áno, ale nikdy som to extra neriešila. Som asi šťastná povaha, že som si to nepúšťala k srdcu. Sestra je staršia a zvládala to ťažšie. Vtedy tu bolo menej ľudí z našej komunity, takže bola ojedinelá.

Minule sme dokonca pátrali, či je u nás okrem nej niekto starší z komunity druhej generácie Vietnamcov a pravdepodobne nie je. Ona bola „priekopníčka“. Ja som od deviatich rokov tancovala akrobatický rock´n´roll a žila som v komunite športovcov, takže som z podobných problémov utiekla do športovej bubliny.

Šport prináša disciplínu, ktorou je známa aj vietnamská komunita. Myslíte si, že táto vlastnosť pochádza od vášho otca?

Myslím, že to bolo skôr vďaka trénerovi, ktorého sme mali. (Smiech) Bol prísny, ale tak správne. Ja som bola, naopak, vždy veľmi hravá a divokejšia. Vďaka trénerovmu vedeniu sme s partnerom v roku 1998 vyhrali juniorsky titul majstrov Európy. V roku 2001, keď sme končili, sme vyhrali dva zo štyroch svetových pohárov, takže sme boli prví v svetovom rebríčku. To si cením najviac.

Dnes, keď už nado mnou nikto nemá kontrolu, si neviem tak pevne udržať disciplínu. Okrem toho som pomerne hyperaktívna. Skôr cítim zodpovednosť v práci, kde na seba viem vytvárať veľký tlak, aby som splnila všetky pracovné úlohy.

Nebolo vám ľúto ukončiť sľubnú tanečnú kariéru?

Vnímala som to skôr tak, že nechcem obetovať celý život športu. Lákali ma iné veci, chcela som sa trošku flákať, chýbal mi bežný život. Chcela som sa z toho drilu vyslobodiť.

Ovplyvnil to aj fakt, že som vážila 57 kíl, čo bola hranica pre našu kategóriu. Už sme mali prechádzať do vyššej, kde boli náročnejšie akrobatické kúsky. Môj partner bol len o 10 kíl ťažší, takže to bolo náročné. Vyžadovalo sa, aby som schudla 10 kíl, čo som nechcela. Aj tak som bola ako palička, neviem si predstaviť, ako by som vyzerala, keby som pokračovala.

Ako to vnímali rodičia?

Podporovali ma v tom, čo chcem. Vedeli, že nemá zmysel tlačiť na mňa, lebo by som im aj robila napriek. S rock’n’rollom som skončila, keď som bola v druhom ročníku na strednej škole. Začala som chodiť von, zoznámila sa s množstvom ľudí, ktorí ma zas posunuli ďalej. S tancom ako takým som, paradoxne, pokračovala.

Tancovali sme s kamošmi v skupine – najprv v Laverne, potom sme chodili na vystúpenia do Chorvátska a iných letných destinácií. Mali sme hodinové show programy, počas ktorých sme tancovali na rôzne hudobné mixy, napríklad na Michaela Jacksona alebo na Madonnu. Nemali sme pravidelné tréningy, ako počas rock´n´rollu, ale zabávali sme sa a cestovali. Trvalo to sedem krásnych rokov.

A potom prišla hudba.

Áno, potom som začala chodiť s Majkom Spiritom (slovenským rapperom, pozn. red.) a cez neho som sa dostala do hudobného prostredia. Spoznali sme sa aj so speváčkou Tinou, s ktorou sme boli veľmi dobré kamarátky. Zrazu som sa ocitla v hip-hopovej komunite, takže som to, prirodzene, potrebovala skúsiť aj ja. Nikdy som si nemyslela, že viem spievať. Jednej kamarátke sa však páčila moja farba hlasu, tak ma postrčila, nech to skúsim.

Čo bolo prvé, do čoho ste sa pustili?

Prvý pokus bol ešte s Michalom (Majkom Spiritom – pozn.). Nahrala som refrén do jeho piesne, ale ani neviem, či vôbec vyšla. Spomínam si, že ma vtedy držal pri zemi, aby som si uvedomila, že nemôžem len tak hneď dostať všetko. Mala som na to nervy, ale neskôr som to pochopila.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Asi dvadsaťtri, na začínajúcu hudobníčku to bolo dosť neskoro. Po siedmych rokov vzťahu s Michalom a jeho kapelou H16 to bolo pre mňa čoraz náročnejšie. Bol to večný boj o pozornosť, trpelo moje ego. Myslím, že aj preto som chcela začať spievať.

Aktívne som však začala spievať až vďaka tanečníkovi Tonymu Moisesovi. On mi veril najviac, viac než som si verila ja sama. Je to taký „blázon“, ktorý ide do všetkého na tristo percent.

Mala ste pri prvých hudobných projektoch jasnú predstavu o tom, čo chcete alebo nechcete robiť?

Zo začiatku som nemala konkrétne predstavy. Bola som rada, že mám príležitosť, takže som brala všetko. Skôr som napĺňala predstavu Tonyho, ktorý chcel, aby som mala okolo seba tanečnice, bolo to také dievčenské. Vyhovovalo mi to, keďže aj ja sama som tancovala. Časom som si ale uvedomila, že by som chcela ukázať aj inú svoju stránku.

Mali ste pocit, že vás tlačia do polohy „exotickej krásky“?

Netlačili ma do toho, ale vždy to nejakým spôsobom vyzdvihovali. Nevadilo mi to, brala som to ako akési plus, ktoré mi mohlo pomôcť odlíšiť sa. Skôr som mala potrebu prejaviť sa viac vnútorne – najmä prostredníctvom textov.

Písali ste si texty sama?

Prvé pesničky mi písal Marek Šurin, ale potom som si začala písať texty sama. Vždy som písala veci, ktoré mali pre mňa zmysel. Možno sa to niekomu nemusí zdať hlboké, ale pre mňa to vždy muselo dávať nejaký význam. Nikdy som nešla za tým, čo by chceli ľudia, ale snažila som sa prejaviť seba.

Nechcela som byť vnímaná ako „pekná baba, čo spieva“. Chcela som, aby ma ľudia ocenili skôr ako speváčku. To bol vnútorný boj, ktorý som riešila. Preto som už nechcela byť tá „sexy exotická žena“ a začala som sa viac obliekať do chlapčenských mikín nadmernej veľkosti.

Zmenili ste aj svoje umelecké meno, predtým ste boli Layla.

Áno, potrebovala som urobiť hrubú čiaru. Od roku 2016 som Kristina Tran. Prežila som vnútorný prerod, moja ilúzia praskla a chcela som žiť pravdu. Takže som začala byť viac sama sebou.

A má to aj ďalší dôvod – chcela som, aby mi zostalo otcovo priezvisko, keď sa vydám. Takže budem navždy aspoň umelecky Kristína Tran. Otec sa z toho veľmi tešil.

Okrem svojich vnútorných pocitov riešite aj ekologické témy.

Pamätám si, že som mala veľmi silnú emóciu, keď sa riešila iniciatíva Klíma ťa potrebuje. To ma zasiahlo najviac. Pri tejto téme som chcela cielene vyjadriť svoje pocity, pretože som cítila extrémnu úzkosť a mala som potrebu aspoň niečo urobiť.

Cítili ste zodpovednosť aj ako umelkyňa, ktorú počúvajú mladí ľudia? Myslíte, že umelci majú takýto druh zodpovednosti?

Keď ľudia cítia, že sa ich nejaká téma dotýka, samo ich to navedie k aktivite. Ale nikdy som nemala pocit, že umelci by niečo „mali“. Rozumiem, že niektorí ostávajú apolitickí a nezazlievam im to.

V prvom rade by človek mal dbať na svoje duševné zdravie a ak sa necíti na to, aby išiel do verejnej diskusie, radšej nech do nej nezasahuje. Ale na druhej strane podporujem tých, ktorí idú s kožou na trh. Obdivujem to.

Vy to máte ako?

Dlho som nemala pocit, že môj hlas je dostatočne silný a necítila som sa byť dostatočne rozhľadená. Priznávam aj to, že som dlho ignorovala témy, ktoré sa dotýkali politiky. Udržiavala som si svoju bublinku. Ale posledných desať rokov – odkedy som s mojím partnerom – sa cítim ako silná občianka. Nie som síce aktívne angažovaná, ale chodím na protesty, podpíšem petíciu, keď treba a záleží mi na tom, kam naša krajina smeruje.

Keď sa rozprávame o politike, v krajine sa situácia vyostruje aj pri témach menšín. Cítite sa ako menšina?

Nie, skôr k menšinám cítim spolupatričnosť. Nikdy som nezažila nejaký veľký útlak, takže mám skôr pocit, že som v pozícii, aby som pomáhala druhým. Ale priznávam, že sa často hnevám na to, čo sa tu deje. No môj postoj je viac ochranársky, necítim sa ako obeť.

Ako sa cíti váš otec v Bratislave?

Keďže už nežije taký aktívny život a nechodí často medzi ľudí, myslím si, že na vlastnej koži to veľmi nevníma. Ani v minulosti nemal veľké problémy s rasizmom. Každý, kto spoznal môjho otca, ho mal veľmi rád.

Najhoršie to asi bolo v 90. rokoch, keď bola vietnamská komunita v Bratislave vystavená výraznému tlaku a nebezpečenstvu. Tragickým vrcholom bola vražda šiestich Vietnamcov v sklade na Starej Vajnorskej čo ešte viac prehĺbilo už aj tak komplikovanú situáciu. Myslím si, vtedy sa každý trochu bál.

Cítite sa byť Vietnamkou?

Nikdy som svoj pôvod extra neriešila. Po vietnamsky neviem, vo Vietname som bola dvakrát. Naposledy pred pandémiou, keď bola s nami prvýkrát aj mamina. Intenzívnejšou súčasťou slovenskej vietnamskej komunity som sa, paradoxne, stala len nedávno, a to vďaka Dňu Vietnamu, kde som vystupovala. Odkedy som sa prvýkrát stretla s Claudiou Alner a ďalšími organizátormi tohto podujatia, stretávame sa pravidelne a začala som s nimi viac spolupracovať. Je to pre mňa, akoby som objavila novú rodinu.

Zmenili ste si meno a viac ste sa začali navonok prejavovať. Čo sa u vás zmenilo v praktickom živote?

Veľmi veľa. Potrebovala som trochu uzemniť, žiť v realite a nie v umeleckej bubline. Zamestnala som sa na marketingovom oddelení a žila bežný život. A zblížila som sa viac s rodinou, predtým som bola dlho úplne inde, akoby vzdialená.

Súvisí s týmto obdobím stíšenia aj vaša druhá tvorivá aktivita – háčkovanie?

Áno, po večeroch som vtedy veľa háčkovala. Naučila ma to už v detstve sestra, ale aktívnejšie som sa do toho pustila až v roku 2016. Začala som robiť čiapky, za tri mesiace som ich urobila asi päťdesiat! Všetky som rozdala kamarátom a rodine. A keď už som všetkých obdarovala, no stále bol dopyt, tak som začala tvoriť pod značkou Soay.

Čiže ste sa stali aj módnou dizajnérkou.

Dá sa to tak povedať, ale nevzniklo to len tak zo dňa na deň, ako to môže znieť. Už keď som bola malá, šila som oblečenie bábikám a mala som vzťah k ručným prácam. Keď som to po rokoch našla ako relax, začala som s háčkovaním spomínaných čiapok. Potom prišli veľké kulichy a neskôr som prešla na svetre. A keďže vtedy bol už Instagram rozbehnutý, dala som naň všetko to, čo som vytvorila a ľudia to začali kupovať.

Stále som pracovala na marketingu, no po večeroch a nociach som háčkovala, lebo záujem rástol. Postupne to začalo byť neúnosné, takže som sa rozhodla venovať tomu naplno. Ale nebolo by to možné, keby ma vtedy nepodporil môj súčasný priateľ.

Mám najlepšieho partnera, akého si žena môže priať. Vždy ma podporí, nech si vymyslím čokoľvek. To mi dalo slobodu skúsiť pracovať na svojej módnej značke na plný úväzok. Ručná práca je pre mňa spôsob, ako som sa naučila trpezlivosti niečo dokončiť a robiť to s láskou.

Ako to funguje teraz? Stále robíte iba vlastnoručne alebo vám medzičasom niekto pomáha?

Stále robím všetko sama. Ale keď robím hudobné projekty, napríklad nové EP, tak predávam len to, čo je už hotové. A keď sa vráti sezóna ako pred Vianocami, opäť prijímam objednávky. Tiež som začala s upcyklingom, napríklad prešívam rifľovinu. Hoci šitie nie je moja silná stránka, baví ma to.

Neopustili ste úplne ani marketing.

Neopustila, lebo pri mojej tvorbe – či už išlo o hudbu alebo módu – som musela riešiť online marketing. Žijeme v dobe, keď je pretlak všetkého. Človek musí bojovať o pozornosť na sociálnych sieťach a stále musí niečo vymýšľať. Už som nevedela ako ďalej, tak som sa prihlásila na Digitálnu univerzitu. To ma úplne pohltilo a otvorilo mi to ďalšie obzory. Ešte som ju ani nemala dokončenú a už ma oslovili chalani z festivalu Uprising, či by som im nepomohla so sociálnymi sieťami.

Tak som už vlani bola manažérka sociálnych sietí aj tvorca obsahu. Dokonca som zabŕdla aj do PR, pomáhala som s tlačovými správami. Bola to pre mňa veľká škola. Najviac ma na tom bavilo, že konečne som produktom nebola ja. Mohla som využiť kreativitu a všetky zručnosti, ktoré som doteraz nabrala. Všetok ten čas, keď som si len tak pre seba strihala videá a upravovala fotky, sa zrazu ukázal byť veľmi užitočne využitý.

Takže vám vyhovovalo byť viac v úzadí?

Áno, zistila som, že potrebujem meniť a striedať aktivity. Háčkovanie je super, ale je pomalé. Niekedy potrebujem niečo na vyváženie, niečo, čo sa deje rýchlo a pri čom môžem využiť svoje zručnosti. A najviac ma teší, že pri tejto činnosti nie som v centre pozornosti. Z toho som už bola presýtená.

Na druhej strane musím priznať, že sa opäť blížim k nutkavému pocitu vytvoriť niečo nové. Ale ešte nedozrel čas, aktuálne mám dosť práce s inými projektami.

Na čom aktuálne pracujete?

Mojimi srdcovkami sú online marketing a komunikácia pre Tuk Tuk bistro a Phočkáreň. Okrem toho stále spravujem sociálne siete pre Uprising a profil Vietnamské korene. Som neustále v pohybe. (Smiech)

Viete si niekedy aj vydýchnuť?

Priznávam, že som často unavená. Keď prišiel covid, trošku ma to spomalilo. Ale dnes je to opäť kolotoč. Pomáha mi iba odísť na chvíľu na dovolenku s mojim priateľom a prítomnosť nášho psa. To je moja čistička duše. On mi pomáha vyrovnávať sa so všetkým tým chaosom.

A čo hudba? Máte nejaké nové plány?

Určite plánujem niečo nové – úplne iné, než na čo sú ľudia u mňa možno zvyknutí. Začala ma baviť elektronická tanečná hudba – drum and bass, liquid a podobne. Chcem vyskúšať niečo v tomto štýle, ale musím sa na to ešte naladiť a nájsť správnych ľudí.

Vidíte to už niekde na obzore?

Vidím, ale som krátkozraká. (Smiech)

Kristina Tran Slovenská speváčka a textárka. Na scéne sa pohybuje viac ako desať rokov. Medzi jej najvýznamnejšie hudobné projekty patria EP Flow a Transmission. Angažuje sa tiež v ekologických témach a sociálnych otázkach, čo sa odráža aj v jej textoch. Okrem hudby vytvára háčkované kusy oblečenia pod značkou Soay a venuje sa online komunikácii.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].