Vyrastal v malom meste, kde mal pre svoj pôvod a orientáciu náročné detstvo. Rodičia však na jeho coming out reagovali s láskou. „Odkedy si pamätám, hovorili nám, že nás ľúbia a budú ľúbiť, nech sa deje čokoľvek,“ hovorí spevák Erik Žigmund.

Ako hudobník vystupuje pod umeleckým menom ERØ. Ak hľadá inšpiráciu, počúva napríklad americkú speváčku Billie Eilish. „Je to stále intímne ako moja hudba, ale má to oveľa väčší zvuk a grády.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje: 

• prečo chcel už ako dieťa odísť z rodného mesta,
• ako ho vychoval stredoškolský internát,
• ako prežíval svoj coming out,
• ako ho zasiahla tragédia v bratislavskej Teplárni,
• aký bude jeho tretí album.

Máte muziku v rodine? 

Áno, vyrástol som v hudobnom prostredí. Otec hrával na klávesoch a stále má kapelu. Sestra hrá odmalička na husliach a spieva. Mama tancovala vo folklórnom súbore. Aj dedo hrával na rôznych nástrojoch.

Živili sa hudbou aj profesionálne, alebo bola pre nich skôr koníčkom?

Nikto z nich sa hudbou neživí, všetci ju majú len ako koníček. Ja som jediný, kto si vybral hudbu ako svoju kariéru. Čo sa týka rodičov, môj otec je už dôchodca a bol policajtom, mama je finančnou poradkyňou a sestra pracuje ako psychologička.

Vy ste teda jediný, ktorý si z talentu spravil kariéru.

Áno.

Aké boli vaše začiatky? 

Už ako malý som chodil do Základnej umeleckej školy na gitaru, ale nebol som si istý, či ma to až tak baví. No od malička som si vymýšľal skladby a texty. Na konzervatóriu som už cvičil na gitare denne a zúčastňoval som sa súťaží, kde som začal dosahovať úspechy. 

Podporili vás rodičia v tejto voľbe?

Jednoznačne. Pri výbere strednej školy som rozmýšľal medzi hotelovou akadémiou a konzervatóriom. Rodičia ma od začiatku povzbudzovali, aby som sa venoval hudbe a išiel na konzervatórium, namiesto toho aby som umýval hrnce v „hotelovke”. Chceli, aby som robil to, čo ma baví a neskôr to možno učil. 

Väčšina rodičov tlačí na klasické vzdelanie súvisiace so „stabilnou“ kariérou.

Moji rodičia ma od začiatku veľmi podporovali. Povedali mi, nech robím to, čo ma baví. Videli moju budúcnosť v učení hudby, pretože je to spôsob, ako mať príjemnú prácu a zároveň mať priestor venovať sa vlastnej tvorbe. 

Aké to bolo na konzervatóriu v Žiline? 

Bol som veľmi motivovaný a to ma poháňalo vpred. Mám ale skvelé spomienky aj na bežný stredoškolský život. Žilinská „konzerva“ bola veľmi priateľská. Od začiatku nás tam učili, že sa musíme navzájom zdraviť, mať úctu k starším, mať správne hodnoty.

A čo spolužiaci? Boli ste veľmi mladí, nebol to večný žúr? 

Bolo to individuálne. Niektorí kašľali na cvičenie, iní makali. Ja som držal s partiou, ktorá sa navzájom podporovala a pracovala na sebe. Veľmi mi to pomohlo vytvoriť si disciplínu. Naučil som sa hospodáriť s peniazmi, byť samostatný a zodpovedný sám za seba. Takže sme sa tam nejako sami vychovali.

Navyše, boli sme si navzájom oporou. S kamarátmi sme sa o seba navzájom starali. Keď som bol chorý, doniesli mi ovocie, polievku, lieky.

Ostali vám dodnes nejaké väzby?

Samozrejme. Napríklad s kamarátkou, ktorú som spoznal na konzervatóriu, hráme spolu dodnes.

Ako sa vám ako Rómovi a queer osobe žilo v malom meste? 

V porovnaní so základnou školou v Trenčíne, to bolo super. Ale bude to asi aj umeleckým prostredím, ktoré vníma inakosť pozitívne. Aj vďaka tomuto prostrediu som začal byť otvorenejší. 

Kedy ste prežili svoj coming out? 

Na konzervatóriu som sa cítil slobodnejšie a bez problémov. Tam som preto prejavil svoju orientáciu a zažil podporu od priateľov. Doma som sa zveril, až keď som mal devätnásť.

To je dosť neskoro. Dovtedy rodičia nemali klasické otázky, kedy im konečne prinesiete ukázať frajerku? 

Samozrejme, že sa pýtali, či mám frajerku. Ja som ale tieto poznámky vždy vnímal jedným uchom dnu, druhým von. Snažil som sa obchádzať túto tému, no nakoniec som sa rozhodol hovoriť o svojej orientácii otvorene. Nebál som sa zveriť sa, len som čakal na vhodný čas. Rodičia reagovali s láskou, ktorú sme od nich so sestrou vždy cítili. Odkedy si pamätám, hovorili nám, že nás ľúbia a budú ľúbiť, nech sa deje čokoľvek.

Vráťme sa ešte k vášmu detstvu v Trenčíne. Spomínali ste, že tam to nebolo tak priateľské ako v Žiline.

Ako rómska queer osoba som to mal v malom meste ťažké, najmä na základnej škole, kde ma šikanovali. Trenčín bol v týchto témach obmedzený. Cítil som sa oddelený od ostatných. Pociťoval som veľkú odlišnosť, keďže pochádzam hneď z dvoch menšín. 

Riešili vašu orientáciu už na základnej škole? 

Sčasti áno. Už ako školák som cítil, že to bude so mnou inak. A asi to z cítili aj spolužiaci. 

Čiže už ako dieťa ste riešili dve témy naraz?

Áno, bolo to veľmi ťažké. Nestretol som sa s podporou, a preto som sa radšej separoval. Nemal som kamarátov, slovne ma napádali, tak som sa druhým vyhýbal. Bol som veľmi sám.

Bol toto dôvod, pre ktorý ste sa rozhodli odísť do iného mesta? 

Určite. Chcel som ísť aspoň do o trošku väčšieho mesta, alebo aspoň zmeniť prostredie. Dnes si ale myslím, že Trenčín je otvorenejší. Dúfam.

Ako sa tam žije rodičom? Nepociťovali diskrimináciu pre svoje etnikum? 

Myslím si, že sa im tam žije pomerne dobre. V minulosti sa stretávali s nepríjemnosťami kvôli rómskej identite, čo im bolo nepríjemné. Napríklad mamina, ktorá vôbec nevyzerá ako Rómka, si v práci vypočula niečo nepríjemné na rómsku komunitu. Ale inak to nebolo nič vážne. Aj tatino ako policajt bol v práci vždy rešpektovaný a nepamätám si, že by mal nejaký problém pre svoj pôvod.

Keď ste si okúsili uvoľnenejšiu Žilinu, nemali ste chuť odísť na vysokú školu mimo Slovenska? 

Mal. Pôvodne som chcel ísť do Brna na Janáčkovú akadémiu muzických umení. Robil som tam aj prijímačky, rovnako aj do Banskej Bystrice a do Bratislavy. 

Prečo nakoniec vyhrala Bratislava? 

Opäť sa ukázalo, že úplne najväčšia podpora prichádza zo strany rodičov. Racionálne mi dohovorili, že si nemám vyberať podľa toho, aké mesto sa mi páči, ale aká škola mi dá najviac. Nech sa rozhodnem podľa kvality profesorov. 

V prvej chvíli som si vybral Brno, ale nakoniec som na radu rodičov zvážil kvalitu školy, profesorov a tak padla voľba na Bratislavskú Vysokú školu múzických umení. 

Aké to tam bolo? 

Skvelé. Ale musím priznať, že na „výške“ som začal strácať motiváciu k hudobnému štúdiu. Opäť „zaúradovali” rodičia a povzbudzovali ma, aby som v škole pokračoval. Chcel som totiž skončiť po bakalárovi. Ich podpora mi však pomohla vytrvať a dokončiť si druhostupňové vysokoškolské štúdium.

Ako sa vyvíjalo vaše umelecké smerovanie? 

V Žiline som sa skôr sústredil na klasickú hudbu, ale v Bratislave som začal rozvíjať môj vlastný hudobný štýl. Začal som sa venovať intenzívnejšie aj spevu a autorskej tvorbe.

Ako študent ste v Bratislave museli riešiť aj praktické otázky. Ako ste sa živili počas štúdia? 

Brigádoval som. Robil pomocnú silu v kuchyni, na recepcii v hosteli, čašníka a neskôr som sa zamestnal na Základnej umeleckej škole, kde pracujem dodnes. 

Učíte hrať deti na gitare. Riešite s nimi okrem muziky aj témy, akými sú inakosť či tolerancia? 

Áno. Myslím si, že je dôležité, aby deti vnímali situáciu v spoločnosti a mali nastavené správne hodnoty. Veľmi si cením, že u nás na ZUŠ-ke máme dokonca v interných predpisoch zakotvené, že nemôžeme druhých diskriminovať na základe farby pleti, orientácie alebo náboženstva. 

Nedávno som napríklad zažil situáciu so žiakom z Kórey a Ukrajincom, ktorý sa mu za chrbtom smial, že má šikmé oči. Snažil som sa mu jeho nevhodné správanie vysvetliť a poukázať na to, ako by sa cítil on sám, keby sa mu niekto smial. Boli sme schopní dlho diskutovať a chlapec na konci pocítil veľkú ľútosť a rozhodol sa spolužiakovi ospravedlniť. 

Vy ste sa v dospelom živote stretli s problémami, týkajúcimi sa vášho pôvodu? 

V umeleckom prostredí príliš nie, väčšinou je tam veľmi priaznivá atmosféra. Dokonca to mnohí vnímajú pozitívne. Predsa len, Rómovia sú známi svojím temperamentom a muzikálnosťou. Inakosť je v našich kruhoch všeobcne úplne normálna. 

Je to však individuálne. Záleží na tom, akých ľudí má človek okolo seba, do akého prostredia chodí, akú má prácu, kde žije. Rómovia, ktorých poznám, mi hovoria, že sa im žije dobre. Najmä v Bratislave. 

Ako študent ste ako čašník pracovali aj v Teplárni, kde boli zavraždení Matúš Horváth a Juraj Vankulič. 

Áno, bola to vlastne moja posledná brigáda. S malými prestávkami cez skúškové obdobia som tam pracoval asi tri roky.

Aké spomienky máte na toto miesto?

Boli sme tam ako rodina. Mal som tam pocit, že môžem len tak náhodne prísť, hoci aj sám, no viem, že nebudem sám. Vždy tam bol niekto, s kým ste sa mohli porozprávať, zasmiať, či si len tak dať kávu. Toto mi chýba. Teraz už takéto miesto neexistuje. Už to nič nenahradí.

Myslíte si, že nová Tepláreň nebude podobná? 

Už asi nebude tým miestom, akým bola predtým. Nejak sa to celé rozpadlo a každý sa rozbehol inam. Nemáme už svoj rodinný bezpečný bod. 

Samozrejme, stretávame sa aj naďalej a často si povzdychneme, že by sme teraz mohli byť v našej obývačke v Teplárni. Ale aj keby sa táto obývačka vytvorila nanovo, už by to asi nebolo také, ako to bolo kedysi. 

Ako si spomínate na večer v Teplárni, ktorý to všetko zmenil? 

Mal som tam v ten večer byť. Kamarátka mi písala, nech sa zastavím, ale musel som sa učiť na štátnice, tak som ostal doma. O hodinu na to mi začala písať druhá kamarátka, čo sa v Teplárni deje. Nechápal som, vôbec mi to nešlo do hlavy. Bol to obrovský šok. Matúša aj Juraja som dobre poznal, boli to skvelí ľudia a kamaráti. 

Ako ste naložili so skutočnosťou, že nenávisť zabila dvoch nevinných ľudí? 

Po tom, čo človek pochopí, že sa to naozaj stalo, nastúpi strach. Uvedomenie si toho, aká strašná realita sa deje. Že sa stalo niečo absurdne šialené. 

Navyše som na sociálnych sieťach vnímal, že nenávisť voči queer ľuďom rástla aj po tomto útoku. Akoby si niektorí ľudia neuvedomovali, čo všetko to môže spôsobiť. A v takej atmosfére má človek ísť niekam von prechádzať sa v noci? Nemožné.

Máte strach ísť po ulici dodnes? 

Dnes sa už tak nebojím. No prvé dva mesiace som nikam nechodil – zo strachu aj zo smútku. Až postupne prišla chuť opäť žiť, trošku sa zabaviť. Hovoril som si, že chalani (Juraj a Matúš – pozn.red.) by nechceli, aby sme prestali žiť, sedeli doma a smútili.

Na druhej strane, zdvihla sa aj veľká vlna solidarity s queer komunitou. Dodalo vám to nádej? 

Áno. Zhromaždenia, protesty, festival Pohoda aj vyjadrenia solidarity od ľudí boli veľkou podporou. Keby sa to neudialo, tak fakt neviem.

Rozmýšľali ste po tejto udalosti, že odídete zo Slovenska?

Určite. Necítil som sa tu bezpečne. Ale stále si hovorím, že nenávisť je jednoducho všade. Vždy bude niekto terčom. 

Možno po tejto udalosti – a aj vplyvom súčasnej vlády – nenávisť voči LGBTI+ ľuďom stúpla. Ale stúpla aj podpora. Myslím si, že odísť nie je riešenie. Podobne je to aj v iných krajinách – niekde viac, niekde menej, ale takíto ľudia sa nájdu všade. Je asi jedno, kde žijem, nenávisti sa človek neskryje. Treba jej čeliť. 

Ako keď ste spievali na smútočnom zhromaždení tri dni po vražde Juraja a Matúša? Muselo to byť extrémne náročné.

Deň po tejto udalosti mi volala organizátorka, či by som mohol prísť zahrať, keďže som chalanov poznal a mal vzťah k Teplárni. Súhlasil som, ale nepočítal som s tým, aké to bude náročné.

Po smrti kamarátov som tri dni nejedol, takmer som nespal. Bolo mi strašne zle. Do poslednej chvíle som nevedel, či budem schopný zahrať. Nemal som žiadnu energiu, chcelo sa mi spať, plakať, točila sa mi hlava.

Ako ste to nakoniec dali? 

Vďaka ľuďom. Stretol som ľudí z Teplárne, ktorí ma podržali. Povedali, že to dám, že idem zaspievať im. Veľmi mi pomohla aj Kristína Tormová, s ktorou som sa vtedy zoznámil,  bola mi tiež veľkou oporou. Tak nejako som to dal.

A bolo to krásne!

Ďakujem.

Po tomto vystúpení ste kariérne vyleteli. Na základe neho vás oslovila aj Jana Kirschner. 

Áno, Janka mi komentovala video z tohto vystúpenia a potom sa mi ozvala, či by som mal chuť sa stretnúť. Nakoniec sme spolu hrali na jednom pódiu na festivale Pohoda, čo bol neskutočný zážitok. Nikdy som nehral pred tak veľkým publikom. 

Mnoho ľudí vás zjavne nepoznalo aj kvôli tomu, že ste sa prezentovali najmä anglickými piesňami. Netušili, že ste slovenský interpret. 

Áno. Polovica mojich skladieb je v angličtine.

Prečo? 

Lebo som sa v nej vždy cítil komfortnejší, keď som hovoril o pocitoch, udalostiach, situáciách. Akoby som sa za angličtinu skryl ako pod deku.

Slovenčinu vnímate intímnejšie? 

Presne. Navyše, nie každý vie po anglicky, takže angličtina je pre mňa menej odhaľujúca. 

Aké sú vaše zahraničné hudobné inšpirácie?

Vždy to bola Amy Winehouse a teraz mám veľmi rád aj Billie Eilish. Rád by som išiel hudobne týmto smerom. Je to stále intímne ako moja hudba, ale má to oveľa väčší zvuk a grády. Pekné spojenie tichého, altového hlasu s elektronikou a dynamikou. 

Skladáte aj pre druhých? 

Áno. Napríklad som kedysi dávno robil hudbu do študentského filmu. Túžim robiť filmovú hudbu, to by ma veľmi bavilo. 

Chystáte aj niečo nové?

Chystám. Momentálne pracujem na hudbe do tanečného predstavenia, kde pôsobí moja tanečníčka. Oslovila ma na vlastný projekt, kde budú tri moje nové skladby.

Aké budú? 

Sú napísané pre toto konkrétne predstavenie a bude to trochu viac elektronika. Čiže trošku iný štýl, ako odo mňa poslucháči poznajú. 

Ako vnímate ako umelec situáciu na ministerstve kultúry? 

Je to desivé. Nikdy neviete, čo sa stane, či náhodou nezrušia niečo, čo sa im znepáči. Napríklad aj predstavenie. Príkladom môže byť zakázaná výstava Doroty Holubovej. 

Bolo pre mňa nečakané, ako sa veci vyvinuli. Pre celú umeleckú obec, nielen pre queer témy, je alarmujúce, čo sa môže stať s našimi koncertmi alebo predstaveniami.

A váš vlastný album? Príde po albumoch Utópia a Child niečo do tretice?

Áno, pár skladieb už mám napísaných, takže si myslím, že tento rok by možno mohol byť ďalší album. Dúfam, že to vyjde.

Aký bude? Skladáte texty najmä o osobnom živote. Nemáte v pláne reflektovať aj súčasnú spoločenskú situáciu?

Presne to mám v pláne. Nechcem sa točiť len okolo melancholických tém, chcem vniesť do textov aj niečo nové. Mám teraz trochu iné nastavenie a také budú aj moje piesne.  

Budú aj nahnevané?

Áno, budú aj nahnevané, aj veselé, motivačné aj hĺbavé. 

Aj nádej nám dajú?

Aj nádej bude. 

Čo pre vás znamená vaše tetovaniu na krku? Súvisí s piesňou Human? 

Nie, tetovanie vzniklo skôr ako pieseň. Chcel som niečo, čo vystihne môj pocit a nastavenie nielen v rámci komunity. Je to pripomienka, že každý sme nejaký a máme svoje odlišnosti. No nech už sme hocijakí, stále sme všetci ľudia. 

Erik Žigmund Narodil sa a vyrastal v Trenčíne. Strednú školu absolvoval na žilinskom konzervatóriu, na VŠMU v Bratislave získal magisterský titul z hry na gitare. Pôsobí ako učiteľ na základnej umeleckej škole v Bratislave a venuje sa autorskej tvorbe. V roku 2021 vydal svoj debutový album Utópia, nasledoval  album Child a aktuálne chystá tretí album s novými prvkami.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].