Spomienky Rómov na SNP: V skupine sme si boli všetci rovní, s puškami proti tankom sa však ísť nedá
Posledný výskum o tom, ako Rómovia prežili druhú svetovú vojnu, sa uskutočnil pred dvadsiatimi rokmi, píše etnológ René Lužica.
Autor je etnológ, učí na Ústave romologických štúdií UKF v Nitre
Bojovali Rómovia v druhej svetovej vojne, neskôr v Slovenskom národnom povstaní? Určite áno, ale nevieme koľkí. Ak vychádzame z historických faktov, boli najmä civilnými obeťami, a teda skôr nebojovali.
Zákony slovenského štátu Rómov totiž v mnohých paragrafoch zbavili vojenskej povinnosti. V rokoch 1939 až 1945 „Cigáni“ a Židia nemohli byť „vojenskými osobami“. V rámci brannej moci vykonávali tzv. pracovnú povinnosť – ich zbraňami boli lopaty a krompáče.
Aj napriek platným zákonom však určitý počet Rómov bol súčasťou slovenských ozbrojených síl a určitý počet bol zaangažovaný aj v Slovenskom národnom povstaní. V odboji sa rozlišovali nepriatelia, nezisťovalo sa, kto je a kto nie je Róm.
Prvý a dodnes posledný výskum svedectiev Rómov o tom, ako prežili druhú svetovú vojnu, sa uskutočnil pred vyše dvadsiatimi rokmi. Ich výpovede sú zaznamenané v publikáciách Zatratení a zabudnutí (2002) a Keď bola vojna, nebol som doma (2004). Z nich pochádzajú aj tieto tri spomienky.
Ján Berky, narodený v roku 1924
„Tie ženy sa rady stretávali. Len preto, že sa v hlúčiku bavili, už porušili zákon. Prišiel ten Bednárik, policajt, a chytil švagrinú a moju matku. Ja som mal dvadsať rokov, tak som doň strčil, že odletel. Ženy ušli, a policajt išiel po mne. Utekal som ako zajac. Aj strelil do vzduchu, ale nepomohlo mu to. Potom ma hľadal, ale ja som už bol pri partizánoch. Ako som sa k nim dostal?
Chodili dolu medzi ľudí. A to hneď poznáte podľa prízvuku, že to bol Rus. A či by som k ním nešiel pomáhať, že oni bojujú za nás, že Nemcov bijú, a že sú to naši nepriatelia (…) Dostal som sa do partizánskej skupiny Jánošík, ktorej velil kapitán Bielik. Bol som s nimi niekoľko mesiacov (…). V skupine sme si boli všetci rovní. Každý z nás bol však odkázaný na veliteľa.
Na Krížnej padol v boji telegrafista, a ja som tú vysielačku zachránil pred Nemcami. O nejaký čas sme v Mýte pod Ďumbierom prešli front, tam nás zastihla správa, že Mikuláš je oslobodený, a armáda postupuje na Žilinu. Pre mňa to bol koniec vojny“.
J. Š., narodený v roku 1924
„Mal som narukovať na vojnu, ale ja som ušiel. Na Veľkej Lúke, kde som slúžil u gazdu, bolo veľa partizánov. Tam žiadny gardista nebol. Dostal som sa do Jegorovovej partizánskej skupiny. Na Prašivej som sa naučil strieľať.
Po prvýkrát som bojoval v Priekope pri Martine. Tam som po prvýkrát videl smrť. Tam po nás strieľali aj Slováci. Padlo tam veľa ľudí, sú tam pochovaní v spoločnom hrobe. Strašné to bolo aj v Telgárte. S puškami proti tankom sa však nedá. Nemali sme ťažké zbrane, museli sme sa stiahnuť do hôr. Bože!
Potom nás zajali. Bolo to v Blatnickej doline. Ranený som bol na nohe, ujsť som už nevládal. Chytili nás dvoch. Zajali, zviazali a zavreli do pivnice. Tam boli zavretí Rusi, Slováci, manželia z Lučatína, čo skrývali Židov. Išli na výsluch a už sa nevrátili.
Ja som na výsluchu klamal, že som civil a som oslobodený od vojenskej služby. Nevedeli, čo majú so mnou robiť, tak ma zobrali do Žiliny na Gestapo. Tri týždne som s ďalšími pomáhal na stavbe cesty. Z vrchov potom prišla Československá armáda a tá nás oslobodila“.
Andrej Galamboš, narodený v roku 1922
„Ráno sa chystala naša divízia. Všetko sme mali vo vlaku, ľahké a ťažké guľomety, muníciu, kuchyňu a proviant. Keď sme pricestovali na Krym, už bola zima. Prvýkrát v živote som videl more. Aj sme ochutnali slanú vodu. Ešte aj káva bola slaná. Ubytovali sme sa pri Sevastopole, okrem nás tam boli aj Nemci. Neboli sme tam dlho a naraz prišiel rozkaz, nástup na front (…).
Boj trval celý deň, večer nás obkľúčili kozáci. Prišiel jeden z ich strany vyjednať kapituláciu. Náš veliteľ Vitek dlho rozmýšľal, a potom sa podvolil. Všetky zbrane sme odovzdali. Nastúpili do vagónov, a odviezli nás do tábora, kde bolo veľa zajatcov. Celý mesiac sme rúbali v lese a stavali oplotenie lágra.
Jedného dňa prišiel generál Sloboda. On nás oslobodil zo zajatia, a poslal do Buzuluku (…). Mňa zadelili k pechote. Boli sme tam štyria Cigáni. V Rusku bola veľká vojna. Nás nedali do prvej línie, ale aj našich padlo veľa. Prešli sme hory. Už sme boli doma. Čakal nás najťažší boj. Postup sa zastavil. Nemci nás odrazili. Bolo to strašné, toľko mŕtvych som pred tým nikdy nevidel.
Padli tam moji kamaráti – Cigáni. Prišla posila, ale ja som nič nepočul, z tej kanonády som ohluchol. Lietadlá leteli nad mojou hlavou, a ani tie som nepočul (…). Ešte v ten deň ma povýšili na desiatnika. Nasadili nás pri Mikuláši a Žiline. Prešli sme Moravu a odtiaľ až do Prahy, kde sme skončili. Rusi nás ďalej nepustili.
Aké máte vyznamenania?
Medailu generála Žukova za Dukelskú operáciu, medailu Slovenského národného povstania, pamätné medaily za dva roky na fronte. Mohol som mať funkcie, nevedel som písať, vedel som len robiť, chceli ma dať do večernej školy, nechcel som. Mal som toho dosť, oni vedeli, čo to bol ruský front a Dukla. Ja som bol smelý vojak.“
Slovenské národné povstanie Vypuklo 29. augusta 1944 ako ozbrojená reakcia slovenských povstalcov na okupáciou územia nemeckou armádou. Odboj jej dokázal vzdorovať dva mesiace. Hoci boli povstalci vojensky porazení, mnohí pokračovali v partizánskom spôsobe boja až do oslobodenia krajiny na jar 1945. Slovensko sa vďaka nim zaradilo na stranu víťazných mocností druhej svetovej vojny. SNP tak patrí medzi najvýznamnejšie udalosti novodobej slovenskej histórie.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
