V klubových kinách beží nový film s názvom Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Prináša sondu do života mladej rómskej ženy a otvára množstvo tém, ktoré do veľkej miery súvisia so sociálnym vylúčením Rómov. Kasový trhák to asi nebude, ale mohol by zafungovať ako základ pre diskusiu o tom, ako ďalej v inklúzii rómskych komunít.

Režisérom aj spoluautorom scenára je Daniel Dluhý, producentom a druhým spoluautorom je Lukáš Marhefka. Obaja pochádzajú z východného Slovenska, skúsenosť s rómskym prostredím sa u nich teda dá predpokladať. Daniel Dluhý ešte ako študent natočil dokument Obecná fara o kňazovi Jánovi Záhradníkovi pôsobiacom v rómskej obci Lomnička.

Z jedného detského domova do druhého

Celovečerný dokumentárny film Alenka a zázrak z cudzej krajinyje príbehom mladej ženy, s ktorou sa osud nemaznal. Z biednych pomerov osady v Rudňanoch sa koncom 90. rokov dostala do detského domova. Ako v poradí tretie dieťa matky, pri ktorej nebolo je jasné, či sa dokáže postarať o svoje deti, bola odňatá do ústavnej starostlivosti. Alenini dvaja starší súrodenci boli adoptovaní, ona prechádza z jedného detského domova do druhého.

Vo filme popisuje, ako veľmi záležalo na vychovávateľoch, ako zraňujúce boli niektoré výroky, či ako málo ju detský domov pripravil na život. No Alena Horváthová – tak sa hlavná hrdinka volá celým menom – mala šťastie, že sa ako dieťa stretla s rodinou Michaela Jagdmanna. Ten ako vychovávateľ z detského domova v Nemecku prichádzal na Slovensko, aby spolupracoval s tunajšími detskými domovmi. A zdá sa, že okrem osobnej angažovanosti prinášal aj iný prístup v náhľade na ich fungovanie.

Manželia Jagdmannovci si postupne vytvorili vzťah k niekoľkým deťom zo Slovenska a snažili sa im byť oporou. Brávali ich na výlety, chodili za nimi a písali im listy. Alena našla v tomto manželskom páre akéhosi „uja a tetu“. Vedela, že niekde ďaleko má spriaznené duše, ktoré jej v najnutnejšom prípade pomôžu.

V detskom domove navštevovala špeciálnu školu, čo určite nebolo výnimočné. V škole pre deti s mentálnym znevýhodnením získala iba málo formálnych vedomostí. Napokon musela na prahu dospelosti v 18. rokoch opustiť detský domov tak ako všetci odchovanci.

Príbeh ako obžaloba štátu

S malou hotovosťou a bez zázemia sa vrhla do víru života – a neuspela. Ostatne asi tak ako drvivá väčšina „štátnych detí“. Možnosťou pre nich je vrátiť sa do osady – do rodiny, ktorá sa pred  rokmi nevedela o nich postarať –, alebo zostať na ulici a doplniť rady ľudí bez domova.

Alena našla záchranu v útulku v Žakovciach, ktorý vedie kňaz Marián Kuffa. Tam sa dokázala postaviť na vlastné nohy, aby neskôr v 24 rokoch s pomocou Michaela Jagdmanna odišla do Nemecka. Zamestnala sa, naučila sa jazyk a dokázala sa osamostatniť.

Jej príbeh je obžalobou systému, ktorý deti a mladých ľudí vykorenil a zobral ich od – pripúšťam, že asi aj nefunkčných – rodín, no nedokázal im dať perspektívu. Zabezpečil im síce materiálny dostatok, ale nie emocionálnu podporu a pomoc pri začlenení sa do života.

Alenin príbeh ukazuje, aké dôležité je pre každého z nás cítiť, že niekde – hoci aj ďaleko –máme spriaznenú dušu či dobrého anjela, ochotného sprevádzať nás životom. Náhoda zariadila, že ona takých ľudí našla v podobe Michaela Jagdmanna a jeho ženy.

Zo svojho okolia poznám mnoho mladých ľudí, odchovancov detských domovov, ktorí sa životom potácajú bez záchranného kolesa, bez pomoci a empatie spoločnosti. Maloktorí uspejú.

Siahla si na dno síl, aby žila inak

Dokument o Alenke však nie je postavený len na spomínaní hlavnej protagonistky, zachytáva aj jej návrat na Slovensko a konfrontáciu s ľuďmi z jej minulosti. Alena vo filme navštívi aj sestru, ktorá vyrástla pri matke v osade v Rudňanoch. Vidiecke geto v plnej nahote ukazuje chudobu, no najmä bezperspektívnosť jeho obyvateľov. 

Alenina mama bez zjavných emócií prijala fakt, že niektoré jej deti vyrástli bez nej. Žena krátko po 50-ke, obmedzená na komunikáciu v rómčine, žije v chatrči, kde nikdy nebol priestor na výchovu detí. Ťažko povedať, či niekedy pracovala.

Sestra žijúca v podobných pomeroch – medzičasom sama matka – v rozhovore s Alenou priznáva, že ako dieťa chcela radšej žiť spolu s ňou v detskom domove. Alena sa počas návštevy snaží obom pomôcť a kúpi im pračku a chladničku. Sestre sa dar prijíma ťažko.

Počas návštevy osady Alenu okrem filmového štábu sprevádzal aj „ujo“ Jagdmann, ktorý zažíva kultúrny šok. Filmárom sa prostredie podarilo zachytiť verne. Vonku pobehuje veľa ľudí, ktorí sa prekrikujú a využívajú moment, keď do „ich sveta“ prišiel niekto cudzí. Deti sú nalepené na oknách, aby videli a počuli veci, ktorým zrejme nemôžu rozumieť.

Chudoba a život „na kope“ sú do istej miery šokom aj pre Alenu, ktorá si kladie otázku, či by takto dokázala žiť aj ona – pochádza predsa z rovnakého prostredia. Práve pri tejto konfrontácii vidieť jej silu. Je to jasné – nedokázala by tak žiť a urobila všetko preto, aby tak žiť ani nemusela. Siahla si na dno svojich síl a využila každú príležitosť, aby mohla žiť život, ktorý jej dáva možnosť slobodne sa rozhodovať. Aby mohla žiť v relatívnom dostatku, samostatne.

Osud jej nenadelil dobré karty, ale dal jej odhodlanie nevzdávať sa a postaviť sa za seba. A ešte jej doprial anjelov strážnych v podobe „uja a tety“ z Nemecka.

Alena Horváthová sa vo filme vracia aj k vzdelávaniu v špeciálnom prúde, kam zjavne nepatrila. Na inom mieste hovorí aj o tom, že v detskom domove nepremýšľala o svojom živote – o tom, akým človekom chce byť. V tomto smere štát pri deťoch v detských domovoch zlyhával.

Spomienky na prežívanie

Ďalšou zástavkou Aleny pri návšteve Slovenska sú Žakovce a stretnutie s Mariánom Kuffom. Niekoľko rokov prežitých tu jej ponúklo možnosť dospieť, za čo je vďačná. Oči jej však otvára až pobyt v Nemecku a skutočné prijatie od blízkych, ale aj od tamojšej. Je obdivuhodné ako všetky tieto podnety dokázala spracovať a vyjsť z toho posilnená, sebavedomá a samostatná.

Alenino putovanie po Slovensku je popretkávané návštevami detských domovov, v ktorých vyrastala a stretnutiami s bývalými vychovávateľkami. Nie sú to šťastné spomienky, skôr spomienky na prežívanie.

Podobné osudy zažívali tisíce rómskych detí. Boli vykorenené z rodín, ktoré sa o nich nedokázali postarať a namiesto toho žili v ústavnej starostlivosti. Jedli na povel, spali na povel, cikali na povel. Možno nestrádali materiálne, no boli citovo zanedbávané. Nie každý mal šťastie ako Alena Horváthová, že mal dospelých, o ktorých sa mohol oprieť. Pritom stačí tak málo – stačí záujem.

Film odporúčam pre všetky pomáhajúce profesie, učiteľov či sociálnych pracovníkov, aby si uvedomili, aké závažné býva ich rozhodovanie, koľko dobra alebo zla môžu priniesť a ako málo stačí, aby niekoho pozitívne ovplyvnili.

Alene Horváthovej držím palce, aby dokázala udržať život vo vlastných rukách. Stáva sa svetlom aj pre iných, ktorí potrebujú nádej, že príbehy môžu končiť aj pozitívne.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].