Príbeh je súčasťou série textov, ktoré predstavujú ľudí a lokality z knihy reportáží Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960).

Slavo Kalný hľadal pre svoje príbehy postavy obyčajných ľudí – tých, čo sa snažili začleniť, ale aj tých, ktorí vybočovali z predstáv doby o tom, čo je správne. Darilo sa mu písať s ľahkosťou, a tak opísal aj usadenie sa kočujúcich osôb. Vo svojej knihe Cigánsky plač a smiech z roku 1960 ponúkol obraz, že to bolo bezproblémové a všetko sa zvládlo. Dospelí sa údajne začlenili a deti dostali šancu na lepšie budúcnosť. Dokonca naznačuje, že mnohí Rómovia sa tejto príležitosti aj potešili.

Vzali im kone aj kolesá od vozov

V skutočnosti to také jednoduché nebolo. Zákonom č. 74/1958 o trvalom usídlení kočujúcich osôb sa všetci kočovníci museli usadiť. Pravidlo sa dotklo predovšetkým olašských Rómov, prichádzajúcich na naše územie z Balkánu. Ich spôsob života, teda hlavne obchodné aktivity, si vyžadovali kočovanie. Živili sa priekupníctvom, obchodom s koňmi a presúvali sa po krajine, aby svoje výrobky predávali na trhoch a jarmokoch.

Po prijatí zákona o zákaze kočovania bol od 3. do 6. februára 1959, teda v priebehu troch dní, vykonaný súpis kočujúcich osôb a tam, kde ich sčítanie zastihlo, tam sa aj museli usadiť. Boli im odobraté kone a často aj kolesá od vozov. Vtedajšie národné výbory neboli na nových obyvateľov pripravené. Ešte dlho trvalo, kým im obce a mestá zabezpečili ubytovanie. Mnohé rodiny ešte niekoľko rokov bývali vo svojich vozoch bez kolies. Ani ich zapojenie do pracovného procesu nebolo hladké, vhodné pracovné miesta sa hľadali ťažko.

Ďalším sprievodným javom bolo odnímanie detí a ich umiestňovanie do detských domovov. Rodiny v biede a bez vhodného ubytovania sa rýchlo ocitli v hľadáčiku sociálnych pracovníkov a tí najčastejšie odporúčali deti odňať a umiestniť ich do zariadení. Dôsledky násilného usadenia sú v mnohých lokalitách badateľné dodnes a mnohé olašské rómske komunity sa doposiaľ nezačlenili.

Vyšívala od štrnástich

Príbeh usadenia sa olašských Rómov zachytáva Kalný v Maduniciach, obci neďaleko Hlohovca. Niekoľko usadlých rómskych rodín bývalo v obci už pred tým. Po zákaze kočovania boli do dediny pridelené olašské rodiny, medzi nimi Biháriovci a Pilovci. Deti z týchto rodín dovtedy nechodili do školy a pravdepodobne nebolo jednoduché ich do školy začleniť. Rodiny bývali niekoľko rokov vo vyradených železničných vagónoch, ktoré musela zabezpečiť obec.

Kalný opísal príbeh neprispôsobivého Bakra, ktorý vagón rozbil a aj s dcérou ušiel do Čiech. Písal aj o tom, že Milan Pilo a Jozef Bihary sa stali najlepšími žiakmi školy v Maduniciach.

Druhá rodina, ktorej príbeh Kalný priniesol, sú Danišovci. Kalný o nich napísal: „Prostá cigánska rodina… Pracovitá, usilovná. Muž má už dôchodok. Privyrába si ešte v Hydrostave. Mater Danišová mala sedemnásť detí a pochádzala z Drahoviec. Obracala sa okolo detí, otec kováčoval… Anna Danišová je najstaršia. A nemá žiadne dieťa… Anna je gramotná.. Od matere sa naučila vyšívať. Vyšívala od štrnástich a vyšíva podnes. Každý týždeň jej pošlú z piešťanskej PIEŠTANKY – ľudovoumeleckého strediska prácu.“

Dnes už v obci Danišovci nežijú. Iba cintorín vydáva svedectvo, že kedysi tu boli rodiny s týmto menom. Anna Danišová – tak ako desiatky či stovky iných žien – pracovala pre spomínanú Piešťanku, teda družstvo umeleckej výroby.

Piešťanka tiež už neexistuje a informácie o nej sa získavajú veľmi ťažko. Vznikla v roku 1957 ako Piešťanské výšivkárske družstvo, ktoré vyrábalo odevy a bytový textil, zdobený výšivkami. V roku 1963 vyrábala 30 vzorov ženskej a 30 vzorov detskej konfekcie, a tiež stolové prestierania. Výrobné družstvo v tom čase produkovalo nedostatkový tovar a zároveň poskytovalo zamestnanie predovšetkým pre ženy.

Z Maduníc Rómovia odišli

To, či a ako dlho bola Anna Danišová v Piešťanke zamestnaná, nevieme overiť, družstvo po roku 1989 zaniklo. Neviem overiť ani to, či pracovala na výrobkoch prezentovaných na Svetovej výstave v Bruseli 1958 (EXPO 58), ako to napísal Slavo Kalný. Môžeme tomu iba dôverovať. Isté je, že vo výrobnom družstve sa vyšívali slovenské vzory a bol to príspevok k uchovaniu ľudového výšivkárstva. Anna Danišová tak rozvíjala slovenskú ľudovú tvorbu.

Danišovci v Maduniciach vymreli, alebo sa ich potomkovia vysťahovali nevedno kam. Rómova, ktorí dnes nosia toto priezvisko a podarilo sa nám ich skontaktovať, v obci korene nemajú.

Madunice sú v súčasnosti prímestskou obcou so silnou slovenskou tradíciou, pravdepodobne aj preto, že tu pomerne dlho pôsobil slovenský dejateľ Ján Hollý (1785 – 1849). V súčasnosti už v obci nežijú žiadne rómske rodiny a upadla aj výšivkárska minulosť. Doba sa mení.

Príbeh je súčasťou série textov etnografky Zuzany Kumanovej, ktorá pátrala v archívoch, aby dopovedala osudy ľudí z knihy Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Výskum podporil Fond na podporu národnostných menšín.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].