Štát pripravuje plán, ako vo vzdelávaní podporiť všetkých žiakov podľa ich potrieb. Robí však všetko naopak, myslí si psychológ Viktor Križo.

Plánovanie – ilustračná fotka. Zdroj: Patrick Perkins on Unsplash

Inkluzívne vzdelávanie, ako na to postupne prichádzame v celej spoločnosti, je predovšetkým cesta. Cesta k humánnejšej škole, kde je rešpektovaný každý človek, nielen dieťa. Koniec koncov, dieťa je šťastné vtedy, ak žije v bezpečnom prostredí spokojných dospelých.

Dnes sme však neraz svedkami opaku – násilia, radikalizmu a dešpektu v jadre našich škôl.

Sme svedkami systému strachu, často slepej poslušnosti. Systému pravidiel postavených nad človeka, mocenských bojov či známkovania postavenom na hodnotení odmenami a trestami. Radosť z učenia je neraz len pozlátko, škola hrou je historické heslo bez napojenia na život škôl.

Našťastie, sú aj veľmi citlivé a vnímavé školy. Pokiaľ ale bude čo i len jediné dieťa a jediná škola prežívať v mocenskom a nátlakovom prostredí, kde panujú zlé medziľudské vzťahy, nebude naše školstvo inkluzívne.

Dlhodobo drancované školstvo

Dosiahnuť systémové zmeny v  posune škôl a školských zariadení smerom k humanistickým dielňam vyžaduje vážne zamyslenie a celospoločenské zastavenie. Ak sa chceme posunúť od „hejtovania“ a násilia k rešpektu, nepôjde to jednoducho. A to sme ešte nerátali s tsunami pandémie.

Spúšť narušených vzťahov, závislostí, izolácie i násilia, ktorú pandémia spôsobila, bude vyžadovať nové pohľady. Stav slovenského školstva je dlhodobo drancovaný, o učiteľský stav je čoraz menší záujem.

Keďže nemá kto učiť, v školstve zostávajú často aj tí, ktorí pre toto povolanie nemajú dostatočnú motiváciu. Problémov je teda také množstvo, že len ťažko možno hovoriť, ako sa veci zmenia a napravia samy.

Ak sa máme teda rozprávať o ceste, ako premeniť slovenské školstvo na humánnejšie, je to vlastne to isté, ako baviť sa o Stratégii inkluzívneho vzdelávania. Aby sa každé dieťa, každý učiteľ a každý rodič mohol do školy tešiť. Aby spoločnosť mohla byť nenásilná a rozvíjala sa.

To nie je sen alebo nejaký luxus, to je nevyhnutnosť. Potrebujeme teda vytvoriť systém, ako takýto zlepšený stav škôl dosiahnuť. Alebo ako dosiahnuť aspoň nasmerovanie na lepší zajtrajšok. Štát má všetky nástroje, finančné možnosti a celý aparát, aby takéto nasmerovanie pripravil, umožnil a podporil – hoci je fakt, že reálna zmena sa nedeje na úrade, ale v teréne, v každej škole.

Keksíky deťom namiesto systémových zmien

Aby bola akákoľvek snaha ministerstva k humánnejším školám účinná, musí byť nutne spolutvorená samotnými školami. Aj učiteľ naučí viac, keď dá žiakom viac slobody a podporí v nich samostatnosť a zodpovednosť za svoj rast.

Ministerstvo musí tvoriť zmeny tak, že podporuje, počúva, veľa sa rozpráva s tými, čo žijú reálny školský život a potom hľadá účinné stratégie, ako tento život školám zlepšiť.

Ministerstvo môže zo svojej pozície urobiť veľa dobrých zmien. Môže oslabiť tlak kontroly a strachu z inšpekcie a pretvoriť ju na podpornú inštitúciu. Môže znížiť byrokraciu, zvýšiť podiel peňazí z HDP do školstva, a tiež platy učiteľov na úroveň priemeru krajín OECD.

Nie je potrebné fotiť sa na bicykloch a rozdávať deťom keksíky na deň detí. Stačí začať systémovo upratovať, posilňovať transparentnosť a demokraciu v školách a na úradoch. A to všetko je už tak stratégia ako aj akčný plán. Aký je aktuálny stav?

Inkluzívna stratégia za zatvorenými dverami

Ministerstvo školstva robí všetko naopak. Tam, kde má spolupracovať, lebo ide o život škôl, si robí veci za zatvorenými dverami. Celá stratégia humanizácie škôl, teda Stratégia inkluzívneho vzdelávania, má byť výsledkom viacerých krokov, ktoré ale nemôže stanoviť ministerstvo samo, lebo mnohé nevidí (a ani nechce vidieť).

Ak má mať žiak právo zapájať sa viac do vzdelávania, rovnako to musí byť aj pri strategických plánoch ministerstva. To nám nemá vládnuť, ale slúžiť. Aktuálne sme svedkami, že vypracovanie stratégie sa deje za zavretými dverami. A je vnímané ako nutné zlo, aby Slovensko dostalo peniaze od Európskej únie.

Kým Európska komisia vidí už v samotnej tvorbe stratégie polovicu práce, ministerstvo to považuje iba za domácu úlohu „po škole“, akoby za trest. Je to veľká škoda. No tak aj celá príprava vyzerá. Ak by totiž aj cesta bola cieľom, školy a organizácie v teréne by sa pri tvorbe stratégie nadchli pre zmenu a nastavili by si ju na mieru. Lenže to by znamenalo, že ministerstvo počúva a slúži školám – a zdá sa, že to nechce.

Múdrosť Európskej komisie je v myšlienke, že vytvorenie stratégii a plánov bez ľudí, pre ktorých je určená, je odsúdené na zánik. Budú z toho premrhané peniaze, školy vyčerpané tlakom byrokracie a minimálna radosť. Tak ako to bolo posledné roky.

Človek zostáva na okraji

Sme svedkami Potemkinovej dediny. Kým školy trápia enormné problémy, ministerstvo tu pre európske štruktúry vyrába samoúčelné stratégie, ktoré nebude chcieť nikto realizovať a za ktoré nikto nebude niesť zodpovednosť.

Hráme tú predstavenia na participáciu v narýchlo organizovaných online diskusiách, kde sa ľudia po tisícikrát vyžalujú, zatiaľ čo nezávisle od toho sa vyrobia dokumenty a ministerstvo bude v nádeji veriť, že Komisia odklepne do školstva miliardy. To všetko sa deje bez vízie, bez monitorovania a reflexie chýb, ktoré sa za roky čerpania urobili. A bez zapojenia tých, ktorí majú zmeny robiť.

Stratégia a jej tvorba je vlastne obrazom celého ministerstva – všetko rýchlo, navonok pekne vyzerajúce infografiky, úsmevy na tvári, kvantita nad kvalitou, pekné heslá bez obsahu.

Ale to nie je na našom „slovenskom západe“ nič nové. Myslel som si, že sme to konečne chceli robiť ináč. Deti a ich problémy – zdravotné i sociálne, osamelosť, deprivácia, izolácia či závislosť na technológiách – ostanú v tieni pekných tlačoviek tak ako vyhorení učitelia a zničení riaditelia.

Človek, ktorý má byť v centre záujmu inkluzívneho vzdelávania, je na okraji.

Viktor Križo Psychológ, koordinátor Centra inkluzívneho vzdelávania. Dlhé roky učil matematiku a bol špeciálnym pedagógom. Popri Inklucentre sa v Slovenskej komore učiteľov venuje téme demokratizácie na školách.

Témy inkluzívneho vzdelávania prinášame v rámci vzdelávacieho projektu Inschool, ktorý na Slovensku realizuje Rada Európy a Európska komisia v spolupráci s občianskym združením eduRoma.

Zaujíma vás inkluzívne vzdelávanie? Prečítajte si aj náš rozhovor s Mironom Zelinom, uznávaným psychológom, ktorý vedie pracovnú skupinu, kde nová Stratégia inkluzívneho vzdelávania vzniká.

Odoberajte články emailom

    Politika

    Rozhovory