„Mojím prekliatím aj požehnaním je to, že som sa narodila ako Rómka,“ začína rozprávanie Memesa Grönlundová, hlavná hrdinka románu Čierny motýľ (Musta perhonen). A hoci názov predosiela niečo jemné či nežné, kniha je plná kriku, hádok, násilia či mizogýnie.

Rozpráva príbeh dievčaťa vyrastajúcom v komunite Rómov Kale v meste Lappeenrante vo východnom Fínsku. Memesa opisuje život v ich patriarchálnom spoločenstve, vzťahy medzi ňou a zvyškom rodiny, ale aj šikanovanie, s ktorým sa stretáva doma aj v škole.

Prvú časť tejto autobiografickej trilógie vydalo minulý rok české vydavateľstvo rómskej literatúry Kher. Séria pokračuje dvomi ďalšími rozprávaniami s názvom Roztrhané krídla (Repaleiset siivet) a Zamatová noc (Samettioyö). Cyklus je založený na skutočných udalostiach zo života jeho autorky Kiby Lumberg.

Svetoznáma výtvarníčka vykresľuje zážitky Memesy tak živo a detailne, že čitateľ počas obracania strán cíti hnev a frustráciu z komunity, do ktorej dievča narodilo.

„Samozrejme, boli tam aj dobré momenty. Ale bolo tam aj toľko násilia, že to nahlodalo moje chápanie toho, čo je bezpečnosť,“ uviedla umelkyňa pre fínsky študentský časopis Ylioppilaslehti. Zároveň upozornila na to, že mnohé v knihe spomínané scény sú fikciou s pridanými postavami alebo ich úmyselne zdramatizovala.

Motýlia sukňa ako väzenský oblek

Čierny motýľ je silnou metaforou, ktorá odkazuje na sukňu fínskej rómskej ženy. Sukňa je dlhá a zamatová, váži asi desať kilogramov, nosí sa vysoko v páse a výzorom naozaj pripomína motýľa.

Dievčatá z komunity si ju obliekajú počas rituálu, keď prijímajú ich tradičnú ženskú rolu. To však zároveň znamená, že si – či už vedome alebo nevedome – symbolicky zatvárajú cestu k vzdelaniu, slobode a osobnému šťastiu. Medzi Rómami z Kale je totiž dané, kto má hlavné slovo v domácnosti. „Keď vyrastiete, existujete len pre rodinu – pre rodinu a muža. Porodíte veľa detí. Nikto sa ma nepýtal, čo som chcela, v čo som dúfala alebo ako som sa cítila,“ spomínala si Lumberg.

Aj preto nikdy nesúhlasila s tým, že si tradičnú sukňu oblečie. „Obliecť si tú čiernu sukňu je to isté ako obliecť si väzenský oblek,“ opisovala.

Okrem zamatovej sukni sa metafora čierneho motýľa spája aj s odlišnosťou a outsiderstvom. Tak sa totiž Memesa s jej pohľadom na svet medzi Kale cíti – vyčlenená, neobľúbená a neslobodná. Keď sa napokon rozhodne hľadať si svoju vlastnú cestu, čitateľ sleduje jej premenu – podobnú, ako keď sa húsenica mení na motýľa. Jeho čierna farba znázorňuje smútok, ťažobu osudu, stigmatizáciu ale aj silu a jedinečnosť.

Memese od útleho veku prekáža spoločenská hierarchia medzi rómskymi Kale. Najviac ju desí, že by mohla dopadnúť ako jej matka alebo staršia sestra Signe. Tá je v knihe opísaná ako „najkrajšia rómska dievčina“, ktorú si však vyhliadol Kalle, starší Róm z bohatej rodiny.

Grönlundovci, rodičia Memesy, ju však odmietli za neho vydať a poslali ju do bezpečia k tete, ktorá býva ďalekom mestečku Porvoo. Signe tam začala študovať, no Kalle ju uniesol a väznil dovtedy, kým nesúhlasila so sobášom. Navyše ju niekoľkokrát znásilnil, takže Signe išla pred oltár tehotná.

Takýchto prípadov nadradenosti mužov nad ženami videla a zažila Memesa viac a často preto pociťovala úzkosť. „Prvých desať rokov je najhorších a potom si zvykneš,“ snažila sa ju upokojiť mama, hoci to upokojujúce vôbec nebolo. Navyše, Memesa si zvykať nechcela a spriadala plány o tom, ako utečie.

„Až budem mať trinásť, vypadnem odtiaľto,“ vysvetľovala tete z Porvoo, ktorá mala pre ňu ako jediná pochopenie. „Musíš ísť tak ďaleko, aby ťa nenašli,“ odpovedala jej.

Rodina ako preplnená stroskotaná loď

Podobne ako Memesa, aj jej tvorkyňa Kiba Lumberg sa narodila vo rómskej rodine z fínskeho Lappeenranta. A rovnako ako Grönlundovci, aj ona bola súčasťou ultrakonzervatívnej komunity Kale.

V trinástich rokoch preto utiekla z domu a dobrovoľne išla do detského domova. Rodina si však po ňu prišla a násilím ju „odvliekla“ späť. „Pamätám si, ako som si po príchode pomyslela – tu nemôžem zostať, to sa radšej zabijem,“ opísala Kiba svoje vtedajšie pocity.

Ešte v ten istý deň ušla opäť a na šesť rokov prerušila akýkoľvek kontakt s rodičmi. Nevedela sa zmieriť s údajným osudom a úlohami rómskych žien a chcela tiež uniknúť strachu a biede.

V 60. a 70. rokoch, keď vyrastala, bolo len málo Rómov z komunity Kale majetných. Ona sama opísala svoju rodinu ako „stroskotanú loď“, ktorá bola večne preplnená a do ktorej by ľudia z väčšinovej populácie nikdy nevkročili.

Navyše vo vzduchu vždy visela hádka. Kiba bola preto odmalička zvyknutá počúvať reči o zabíjaní. Medzi slovnými obratmi, ktoré sa jej ako dieťaťu dostali do uší, boli napríklad tieto: „Bodol svoju ženu a ona utiekla, muž bol poslaný do väzenia, pretože svoju ženu na smrť zbil, žena od neho kvôli fyzickému týraniu odišla, no on ju teraz hľadá a vraj jej to ešte spočíta.“

Domov sa už nikdy nevrátila. Vyštudovala umenie, dizajn a hudbu na univerzitách v Helsinkách a juhofínskom meste Espoo. Časom sa stala uznávanou umelkyňou, ktorej diela boli vystavované naprieč Európou. Okrem toho je známa ako ľudsko-právna aktivistka, ktorá bojuje za rodovú rovnosť a práva LGBTI+ ľudí.

Začala vystupovať v médiách, kde sa o svojej domovskej kultúre často vyjadrovala kriticky, za čo si – spolu s prihlásením sa k lesbickej orientácii – zo strany komunity „vyslúžila“ označenie odpadlíka a čelila aj vyhrážkam zabitím.

Násilie v rodinách aj medzi nimi

Tak ako bolo násilie prítomné v autorkinom živote, je ho veľa aj v jej knihe. Bitky medzi mužmi a ženami sú v príbehu bežné, niekedy sa im nevyhnú ani malé deti. V Memesinej rodine je najväčším agresorom jej starší brat Ranssi, ktorý sa v pomerne mladom veku od rodiny odsťahoval. Vďaka svojmu speváckemu talentu koncertoval po celom Fínsku, až sa po niekoľkých rokoch zrazu vrátil domov. Priniesol so sebou aj svoju „gádžovskú“ priateľku, s ktorou okupovali Memesinu izbu.

Spomedzi všetkých mužov sa Ranssi hnusí Memese najväčšmi. Tá si často predstavuje, že keď vyrastie, ublíži mu z pomsty za to, ako sa k nej správal. Zažila si neustále nadávky, bezdôvodné facky aj posmešky za jej výzor či chlapčenské oblečenie, ktoré rada nosila.

„Predstavujem si, že Ranssiho strelím kušou do toho jeho vyvaleného oka a ten hnusný býk na mieste zdochne,“ víri sa jej mysľou, keď sa pred ním musí opakovane schovávať na povale domu.

Grönlundovcom pohár trpezlivosti pretečie po tom, čo Ranssi udrie ich najmladšiu dcéru Tanju Slzičku tak veľmi, až tá upadne do bezvedomia. Memesin otec Viktor vyhlási, že ak ju zabil, zabije aj on jeho, aj keby to malo byť to posledné, čo urobí.

Kiba Lumberg pre fínsky študentský časopis Ylioppilaslehti povedala, že medzi Rómami existovala aj tradícia krvnej pomsty. Mala spočívať v tom, že príbuzný zabitého má právo, ba dokonca povinnosť vlastnou rukou sa pomstiť vrahovi a jeho rodine. Fínski Rómovia popreli, že by sa niečo také dialo.

V Čiernom motýľovi proti sebe stoja rodiny Viktorovcov a Siiriovcov, ktoré sú „odvekými“ nepriateľmi. Čitatelia sú viackrát svedkami krvavých zápasov nožom ale aj prestrelky, ktorá si odnáša obete na oboch stranách.

Medzi Viktorovcov patrí aj Kalle, manžel Memesinej sestry Signe, čo automaticky znamená nebezpečenstvo pre ich rodinu. Situácia zájde tak ďaleko, že Kalle so Signe sú nútení presťahovať sa von z komunity, aby sa ukryli pred Siiriovskými chlapcami, ktorí s pištoľami krúžia okolo domu Grönlundovcov.

Čierny kráľ tanga

Od 60. rokov sa fínsky štát snažil integrovať Rómov z komunity Kale do spoločnosti, no rešpektoval ich prianie zachovať si vlastnú intentitu. Podľa ľudsko-právnej organizácie Minirity Right Groups však Kale aj v 21. storočí čelia diskriminácii a predsudkom.

Lumberg v knihe opisuje, že mužskí členovia domácnosti si privyrábali manuálnou prácou. Ak boli spevácky nadaní, chodili vystupovať na koncerty pre Nerómov. To bol prípad Ranssiho Grönlunda, ktorého prezývali „čierny kráľ tanga“. V tom čase bolo bežné, že rómski speváci používali umelecké mená znejúce fínsky, aby neupozorňovali na svoj etnický pôvod.

Ženy a dievčatá mali ešte menej možností, keďže ich úlohou bolo najmä „udržiavať poriadok v dome“, starať sa o deti, variť a prať. Keď si chceli čosi zarobiť, zvykli predávať deky a obrusy, ktoré samy ušili, alebo domáci alkohol, ktorí bol medzi Fínmi obľúbený, pretože bol lacný.

Kale ho volali „korálka“ a išlo o jednoduché víno, na ktorého výrobu stačí cukor, voda a droždie. Majoritní Fíni dobre poznali miesta, kde Rómovia predávali korálku – v parku pri železničnej stanici alebo pred kioskom – a vedeli aj to, kedy sa tam majú ukázať, aby si kúpili fľašu.

Grönlundovci vyrábali domáce víno vo veľkom. Keďže čelili policajným kontrolám, mali ho poskrývané v skriniach, pod parketami aj na povale. Väčšinou policajti nič nenašli, raz však boli úspešní a Memesina mama Roosa musela ísť do väzenia. Nezachránilo ju ani to, že bola tehotná. Domov sa vrátila o pár mesiacov neskôr už s Allanom, najmladším prírastkom do rodiny.

Niekedy rómski chlapci ponúkali „korálku“ starším alkoholičkám ako výmenu za sexuálne služby. Memesa ich raz prichytila, ako sa namiesto sľúbeného alkoholu do fľašky vymočia. Podobne surové scény nie sú v knihe ničím výnimočným. Niektorých čitateľov môžu pohoršiť, na druhej strane však autenticky ukazujú, v akom prostredí Memesa aj Kiba vyrastali a s čím všetkým sa museli vyrovnať. 

„V autorkinej komunite vyvolal román pobúrenie a silnú protireakciu, ktorá vyústila až do jej vylúčenia a vyhrážok fyzickou likvidáciou,“ priblížilo vydavateľstvo Kher okolnosti pôvodného fínskeho vydania. 

Pokoj v dome učiteľky Kristy

Memesu nakoniec rodičia poslali do školy, no mali podmienku. Žiadali, aby v triede nosila šaty a sukne namiesto jej obľúbených rozgajdaných mikín a teplákov. V škole bola napokon jedinou Rómkou a prvotné nadšenie vystriedala nechuť, pretože spolužiaci ju začali šikanovať.

Deti z majority sa s ňou nebavili a prezývali ju „špinavá cigánka“. Večne bola objektom posmeškov za výzor, staré šatstvo alebo o číslo väčšie topánky. „Cigáň jeden, tmavý ňufák,“ kričali na ňu. Fyzicky ju napádali, kopali ju do brucha a čakali, či sa pomočí.

Učiteľky boli na Memesu milšie. Snažili sa ju motivovať a ukázať jej možnosti, ktoré vzdelanie prináša. Niekedy ju aj objali, čo Memesu zakaždým rozhodilo, pretože nebola zvyknutá na prejavy lásky. Jediný, kto ju zvykol objať, pohladiť alebo zobrať do náruče, bol jej otec Viktor.

Najviac si rozumela s učiteľkou Kristou. Pedagogička ocenila jej obrázky, ktoré namaľovala počas výtvarnej výchovy, aj texty z hodín literatúry. Okrem toho jej navrhla, že sa môže prísť hrať k nej domov. Memesa predtým nebola v dome nerómskych Finov a z prvej návšteve u Kristi odišla očarená. Páčil sa jej nábytok, farby, veľkosť domu, teplá voda v kohútiku aj prísady a suroviny v kuchyni.

Navyše si ju obľúbil aj Kristin priateľ Leo, ktorý sa s ňou delil o zaujímavosti z jeho novinárskeho života. Niet preto divu, že Memesa začala po škole chodiť ku Kriste takmer každý deň. Ich dom v centre mesta sa stal pre ňu bezpečným prístavom, kde o ňu druhí javia záujem. Najradšej zo všetkého sa kúpala vo vani s kopu peny.

Čím častejšie je Memesa s Kristou a Leom, tým viac sa nadchla pre predstavu, že aj ženy môžu chodiť do práce, za ktorú dostávajú plat. Obdivovala, že domy môžu vyzerať tak pekne a že špajza a chladnička nemusia byť vždy prázdne. Najviac si však obľúbila pokoj, ktorý panoval v dome jej učiteľky.

Dá preto sľub samej sebe, že bude žiť rovnako, nech ju to stojí čokoľvek. Na to je však potrebné čo najskôr utiecť od rodičov a ich komunity Kale.

Skúma slobodu a inakosť

Stošesťdesiat stranovú knihu Čierny motýľ preložila z fínskeho originálu do češtiny Viola Parente-Čapková, profesorka fínskej literatúry na Univerzite v Turku. Obálku zdobí maľba Kiby Lumberg z roku 1995 s názvom Maminka vešia prádlo, aby uschlo.

Druhú časť trilógie – autobiografické rozprávanie Roztrhané krídla (Repaleiset siivet) – prinesie vydavateľstvo Kher na knižný trh tento rok. V ňom bude jednou z nosných tém LGBTI+ identita a diskriminácia ľudí patriacich k sexuálnym menšinám.

Lumbergovej diela boli od mája 2024 do marca 2025 vystavené v Múzeu rómskej kultúry v Brne. „Vo svojej tvorbe skúma témy inakosti, slobody a samoty. Nemôže inak, taký je jej život. Svojimi obrazmi a knihami sprostredkováva neopísateľné. Odtiaľ plynie sila aj presah jej diela – vyjadruje emócie, s ktorými sa dokáže stotožniť každý,“ uviedlo múzeum k výstave.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].