„Učenie žiakov mám rada a napĺňa ma, ale hodiny literárno-dramatického odboru milujem. Cítim pri nich, že aj žiaci robia to, čo ich baví,“ píše Jana Pierová.

Ilustračné foto – Taylor Flowe/Unsplash

Zvoní budík, hodiny ukazujú päť hodín a desať minút. Konečne posledný deň v týždni. Po rannej hygiene ešte záverečná úprava. Nesmiem zabudnúť vložiť si do tašky notebook, pracovné listy pre žiakov, scenáre na popoludňajší nácvik divadla na základnej umeleckej škole a štvrťročnú správu na poobedňajšiu poradu. Všetko mám zbalené a takto vychystaná som už na odchode. Ako každý deň, aj dnes trikrát skontrolujem, či som nezabudla zamknúť dvere.

Päť minút pred šiestou nasadám do auta a odchádzam do práce a na polceste vyzdvihnem kolegyňu. Aj dnes v aute preberieme všetko, čo nás čaká v práci. Pri vstupe do školy nás – ako každý deň – privíta zástupkyňa riaditeľa s pokynmi k zastupovaniu a deleniu žiakov. Za tých šesť rokov som si na to zvykla a beriem to ako ranný rituál.

O pol siedmej si zalievam prvú kávu. Je to čas, keď sa s kolegyňami stihneme aspoň trochu porozprávať – tentokrát sa dohadujeme, ako spoločne pripraviť vianočnú besiedku. Zrazu je sedem hodín a keďže je piatok, mám službu na chodbe. Prichádzajú žiaci. Ani dnes sa nevyhnem napomínaniu chlapcov z deviateho ročníka, aby si odložili bundy do skriniek. Zakaždým sa dostaneme do roztržky, pretože, samozrejme, nebolo by podľa ich predstáv, aby uposlúchli po prvom napomenutí. Keď majú chlapci pocit, že ma vytočili dostatočne, usmejú sa a napokon urobia, čo bolo ešte pred niekoľkými minútami nemožné.

Konečne som vo svojej triede so štvrtákmi a tretiakmi. Učím totiž malotriedku so žiakmi so špeciálnymi vzdelávacími potrebami. Sú to detí, ktoré boli po odborných vyšetreniach preradené do samostatnej triedy, lebo nezvládali učivo základnej školy. Títo moji žiaci má každé ráno pozdravia a poprajú mi pekné ráno. Netrvá dlho a rozčúlenie z chodbovej naťahovačky s deviatakmi ma pomaly opúšťa.

Začínam do triednej knihy zapisovať chýbajúcich žiakov a zisťujem neprítomnosť jedného, ktorý tento mesiac chýba už tretíkrát. Opäť rozčúlená vytáčam číslo zákonného zástupcu chýbajúceho záškoláka. Ozýva sa matka. Ospalým hlasom mi oznamuje, že syn do školy vraj odišiel – a zloží telefón. Prístup matky ma nahneval, zjavne bola podráždená. Akoby to bola vina školy, že jej dieťa neprišlo na vyučovanie. Do kalendára si teda zapisujem pripomienku vypísať predvolanie rodičov do školy.

Po tretej hodine nastal v triede menší problém. Žiačka začala plakať, že ju bolí zub. Vyžaduje odo mňa, aby som zavolala jej mame, nech po ňu príde. Keď som jej nevyhovela hneď, začala poburovať žiakov, aby ani oni nepracovali. Keďže rozumiem rómskemu jazyku, započula som, že jej mama bude v meste a ona si dnes mala ísť kúpiť topánky. Zrazu sa toto jedenásťročné dievča začalo zlostiť, kričať a nadávať. Ostatní žiaci sa na tom bavili. Vtom zazvonilo na koniec hodiny a moje pracovné listy, nad ktorými som presedela celý večer, vyšli kvôli tejto neočakávanej udalosti nazmar.

Ilustračné foto – Annie Spratt/Unsplash

Po piatej hodine ma opäť čaká „služba“. Musím ísť so žiakmi troch tried na obed do vedľajšieho stredného odborného učilišťa a potom ich odprevadím k autobusu. O 12:45 žiaci odchádzajú a ja si robím druhú kávu. Ledva som si ju stihla zaliať a už prichádza kolegyňa s oznamom, že porada sa začne o niečo skôr. Rýchlo beriem zo stola pero, učiteľský zápisník a rozvoniavajúcu kávu. Keď som takmer pred zborovňou, uvedomím si, že som nechala v triede štvrťročnú správu, ktorú som dokončovala ešte včera o jedenástej v noci.

Porada prebehla rýchlo a bez problémov. O 14:30 odchádzame zo školy s pocitom, že pred nami je konečne víkend, hoci pre mňa sa tento pracovný deň ešte neskončil. A na ďalší program meškám. Pozriem sa na mobil, kde mám dve správy od žiakov, či dnes bude krúžok literárno-dramatického odboru. Počas presunu do auta odpisujem, nech na mňa počkajú. Na parkovisku sa rozlúčim s kolegyňami a pozorujem, ako sa ponáhľajú domov k svojim rodinám.

Prichádzam do komunitného domu, kde máme elokované stredisko základnej umeleckej školy. Jeho žiakmi sú deti z rómskej osady v Podsadku. Keďže kvôli porade meškám, začíname namiesto druhej o trištvrte na tri. Som teda rada, že žiaci ma žiaci napriek nepriaznivému počasiu počkali. Vchádzame do kultúrnej sály, kde máme tri stoly, stoličky a to najdôležitejšie – javisko, na ktorom môžeme nacvičovať divadelné scénky. Keďže je obdobie príprav vianočných besiedok, aj naša skupina nacvičuje vystúpenie o Čertovi Kalovi, ktorý sa chcel stať anjelom. Staršie dievčatá trénujú tanec a chlapci sa učia vianočné koledy. Prvá čítačka je za nami. Je päť hodín a vonku sa úplne zotmelo.

Pri hodinách literárno-dramatického odboru si ja ani žiaci neuvedomujeme, ako ten čas letí. Decká veľmi baví divadlo, tanec a spev. Moje pocity sebaľútosti tak rýchlo pominuli. Učenie žiakov mám rada a napĺňa ma, ale tieto hodiny milujem. Cítim pri nich, že aj žiaci robia to, čo ich baví. Možno je to aj tým, že popoludní a mimo tried sú uvoľnenejší. Nevnímajú ma len ako učiteľku, ale aj ako ich priateľku, ktorej sa dokážu zveriť aj posťažovať. Na týchto hodinách sa veľa smejeme, no zároveň rešpektujeme pocity a nálady toho druhého.

Nevnímajú ma len ako učiteľku, ale aj ako ich priateľku, ktorej sa dokážu zveriť aj posťažovať.

Je pol šiestej. Oznamujem žiakom, že budeme pomaly končiť. Upratujú priestory a dávajú veci na pôvodné miesto, pretože sála musí byť pripravená na pondelok pre pracovníkov komunitného centra, ktorí každý deň popoludní trávia čas voľnočasovými aktivitami s mladšími žiakmi.

O trištvrte na šesť sa so žiakmi rozlúčime a konečne odchádzam domov. Vonku husto sneží, predo mnou je ešte dlhá cesta autom. O pol siedmej otváram vchodové dvere. Doma ma čaká mama, ktorá hneď vo dverách spustí výčitky, či sa z práce chodí takto neskoro. Ani po troch rokoch si nevie zvyknúť na to, že takto je to každý piatok a občas aj iné dni v týždni.

Moji dospelí synovia ani nespozorujú, že som sa vrátila z práce. Sú vo svojich izbách. Naopak, moja mama nie a nie upustiť od svojej roly starostlivej matky. Kým dokráčam z kúpeľne, na stole je naložené jedlo. Mama si sadne na stoličku a čaká, kedy spustím spŕšku pocitov z celého dňa. Ako to robí, že to stále funguje?

O siedmej večer jem obed, ktorý pre nás navarila, hoci nie som hladná, lebo som obedovala v škole. Po krátkom rozhovore si zalievam tretiu kávu. Skontrolujem emaily a v nemom úžase zisťujem, že ešte je potrebné spraviť niekoľko vecí a dnes ich odoslať. Položím si kávu do obývačky na stôl a odskočím skontrolovať synov. Moja mama len pokrúti hlavou a odchádza do svojej izby.

Keď začnem písať, prichádza z práce manžel. Opäť ma vidí za počítačom. Pozdraví ma, sadá si na sedačku a pustí si správy. Nevyrušuje ma rozhovorom, v tichosti čaká, kým neskončím. Je pol deviatej, zatváram notebook. Vypijem si s manželom čaj a prichádza mama, ktorá sa „vyžaluje“ zaťovi, že sa jej nevenujem. Synovia nám oznámia, že idú vonku s kamarátmi. Ešte si v rýchlosti zapíšem do diára, čo všetko nesmiem zabudnúť spraviť cez víkend, aby som sa pripravila na ďalší pracovný týždeň.

Je jedenásť hodín, zaspávam a v hlave mi víria myšlienky. V pondelok ma čaká pohovor s matkou môjho záškoláka. Musím pripraviť testy na previerku a rozmýšľam, ako spraviť kostým pre vlka na scénku o červenej čiapočke. A samozrejme, nesmiem na pondelok  zabudnúť vyplniť tabuľku pre sociálnu poisťovňu o chýbaní žiakov v škole.

Učiteľka Jana Pierová. Foto – archív JP

Jana Pierová Učiteľka Základnej školy Podsadek v Starej Ľubovni, do ktorej chodia len rómski žiaci. Predtým bola špeciálnou pedagogičkou v krízovom stredisku, ktoré dočasne prichyľuje deti v ťažkých životných situáciách. V roku 2021 získala ocenenie Učiteľ bez predsudkov. Pochádza zo Spišskej Starej Vsi, žije v Haligovciach.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Politika