Učí rómčinu v Rakúsku. Ak dieťa neovláda dobre materinský jazyk, ťažko sa naučí cudzí, hovorí Ivana Ferencová

„Som typ človeka, ktorý by vstal a odišiel, ak by niekto kritizoval môj pôvod,“ vraví dlhoročná speváčka a pedagogička.

Ivana Ferencová
Speváčka a pedagogička Ivana Ferencová. Foto – archív IF

Vyrastala v rusínskom prostredí na východe Slovenska, odkiaľ sa dostala do divadla Romathan. „Hrávali sme rôzne divadelné hry a cestovali sme s nimi po svete. Zrazu som uvidela, že život môže byť aj takýto,“ spomína si Ivana Ferencová.

Už viac ako dvadsať rokov však žije v Rakúsku, kde učí deti po rómsky. Popri tom vedie spevácky súbor, v ktorom nerómske ženy spievajú rómske, ukrajinské či rusínske piesne. „Pochodili sme toho veľa – od Slovenska, Poľska cez Česko až po Taliansko.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, aký bol v 90. rokoch záujem o rómske divadlo, prečo odišla zo Slovenska a aký typ detí sa učí v Rakúsku rómsky jazyk.

Žijete v Dolnom Rakúsku, no pochádzate zo Šarišského Čierneho, obce na východnom Slovensku. Ako si spomínate na detstvo?

Narodila som sa do perfektne fungujúcej rodiny. Otec chodil do práce, mama sa starala o deti. Otec bol prísny, no som mu za to vďačná, pretože z nás vychoval a pracovitých a dobrých ľudí.

Šarišské Čierne leží na krásnom mieste neďaleko ukrajinských hraníc, pričom ani maďarské a poľské nie sú odtiaľ ďaleko. Lokalita bola pre mňa akousi kolískou rôznych kultúr.

Ako Rómovia sme bývali v dome na okraji dediny, no boli sme integrovaní. Chodievala som do umeleckého súboru a reprezentovala obec. Bola som tiež členkou požiarnického zboru. Ľudia v dedine nás brali ako svojich a nepociťovala som, že by sme mali byť niečo menej.

Akú rolu hralo počas vášho detstva Rómstvo, teda uvedomovanie si jedinečnosti a špecifík rómskej kultúry?

Brala som to prirodzene, keďže u nás doma sa rozprávalo po rómsky a spievali sa rómske pesničky. Často sme spievali aj rusínske a šarišské piesne – vládla u nás zmiešaná kultúra. Nič z toho som si ale neuvedomovala, všetko som vnímala prirodzene.

Vždy som však vedela, že som Rómka a nikdy som sa za to nehanbila. Nebolo to pre mňa nič výnimočné, som bežný človek tak ako ostatní. To, že som Rómka, nie je plus ani mínus.

Ako ste sa dostali k spevu a hraniu na gitare?

K spevu som mala blízko odmalička. Mama mi neskôr hovorila, že už ako dvojročná som s rádiom v ruke spievala rusínske piesne, ktoré vysielali počas sviatkov. Keď som mala štyri roky, posadili ma na stoličku v sále, kde hrali muzikanti a spievala som s nimi. Bola som síce drobná, no mala som ostrý, vysoký hlas. V regióne, kde som vyrastala, sa celkovo spievalo veľmi vysoko. Dnes sa tam pri speve skôr kričí, zmenilo sa to.

Otec mal doma husle aj harmoniku, takže sme zvykli cez víkendy vybehnúť von a spievali sme si. A keď prišla návšteva, spievali sme s otcom, mamou a bratom Jozefom štvorhlasne. Na Silvestra sa chodievali ku nám popod okná pozerať susedia, aby videli, ako spievame.

Hra na gitaru prišla až neskôr a z núdze, nemala som nikoho, kto by ma sprevádzal. S gitarou som začala, keď som mala 45 rokov. Poznám päť-šesť akordov, ale tvárim sa, že ju ovládam perfektne. Muzikanti vedia, že to také dobré nie je, ale viem to predať. (Smiech)

Spev ani hru na hudobný nástroj ste však na strednej škole neštudovali.

Chcela som ísť na konzervatórium, no nevzali ma, pretože som ešte nepoznala noty. Navyše, otec bol proti tomu, aby som išla do Košíc, pretože sa o mňa ako o dievča bál. Za socializmu nebolo veľmi veľa možností. Skončila som teda Strednú školu strojársku v Bardejove. Myslím si, že keby som chodila na konzervatórium, moja kariéra by sa uberala iným smerom. Chcela som študovať operný spev a pracovať v divadle.

Speváčka Ivana Ferencová. Foto – archív IF

No ja som vyrastala na rusínskych piesňach a zúčastňovala som sa veľmi známej rusínsko-ukrajinskej súťaže, ktorá sa volala Makovická struna. Na tento galakoncert sa dostali len tí najlepší a mne sa podarilo vystupovať na ňom každý rok. Bolo tam veľa Nerómov a jediná ja Rómka v kroji. Pomerne skoro som začala spievať na festivaloch a aj v rádiu púšťali moje pesničky s ukrajinským orchestrom. A keď išiel otec na nákupy, ľudia mu vravievali, že jeho dcéra im spievala na narodeniny, takže si s nimi musí vypiť. (Smiech)

Desať rokov ste boli herečkou a speváčkou v divadle Romathan. Kedy a ako ste sa tam dostali?

Dostala som sa tam v čase, keď som skončila školu. Diali sa vtedy spoločenské zmeny – socializmus vystriedala demokracia. Nevedela som, čo budem robiť. Síce som skončila „strojárinu“, no nebavila ma. Aj v škole som radšej spievala majstrovi k práci a on to miloval. Popri tom som chodila do zboru aj do súboru. 

V tomto období vzniklo divadlo Romathan a brat sa má opýtal, či to tam nechcem skúsiť. Spolu s Milanom Godlom, Jankou Pompovou a ďalšími dvoma tanečníkmi som patrila medzi prvých zamestnancov divadla.

Ako si spomínate na čas v divadle Romathan?

Romathan mi dal strašne veľa, najmä priateľov. Neskôr som si tam našla manžela, s ktorým máme syna, za čo mu ďakujem. V divadle som prežila dlhé roky. Naučila som sa vystupovať na javisku aj rozprávať.

Predtým bola moja slovenčina katastrofálna, keďže pochádzam z ukrajinského kraja a doma sme sa rozprávali po rusínsky a po rómsky. Keď som mala v divadle rozprávať, koktala som. Raz som si spätne pozrela jeden z mojich vtedajších rozhovorov a hanbila som sa za blbosti, ktoré som tam narozprávala. Ale netreba sa za to hanbiť, je to vývoj človeka. Treba to prijať tak, ako to je.

Okrem toho som sa v Romathane naučila tancovať rómske, maďarské aj ruské tance. Hrávali sme rôzne divadelné hry a cestovali sme s nimi po svete. Zrazu som uvidela, že život môže byť aj takýto. Spomínam na ten čas rada.

Na ktoré z navštívených miest si spomínate najradšej?

S divadlom som „pobehala“ Anglicko, Poľsko, Česko, Maďarsko, vlastne takmer celú Európu. Pamätám si, keď sme vystupovali vo Viedni s predstavením Than perdal o Roma (Miesto pre Rómov). Prechádzala som sa po Mariahilferstrasse, jednej z hlavných ulíc, a hovorila som si, že v tomto meste by som chcela žiť. A naozaj sa mi to splnilo, v Rakúsku žijem už dvadsaťtri rokov. Najprv som 19 rokov bývala vo Viedni, dnes žijem na rakúskom vidieku.

Aký bol v 90. rokoch na Slovensku záujem o rómske divadlo?

V tom čase bolo v divadle zamestnaných asi 80 ľudí. Myslím, že sme pozitívne vplývali na majoritu – ľudia sa začínali pozerať na Rómov inak. Pred Nežnou revolúciou ste v televízii nevideli rómskych umelcov, nanajvýš tak muzikantov, ale nie hercov. Keď nás kritici videli hrať, aj oni boli prekvapení, koľko talentu máme, a to sme divadlo neštudovali.

Prečo ste sa rozhodli odísť do Rakúska?

Keď sa mi zmenila situácia v súkromí a rozišli sme sa s manželom, uvažovala som nad tým, že by som mala v živote niečo zmeniť. K tomu sa pridala stagnácia v divadle, kde som už bola sólistkou a nevidela som, kam by som sa vedela posunúť. Ťahalo ma to preč a skúsila som to v Rakúsku.

Ste vyštudovaná pedagogička. V Rakúsku učíte deti v ľudovej škole rómsky jazyk. Aký typ detí sa tam zaujíma o rómčinu a prečo?

Učím rómčinu v dvoch viedenských základných školách. Na začiatku som bola asistentkou, no spravila som si maturitu a dva roky pedagogiky. Učím rómske deti ich materinský jazyk, lebo v Rakúsku sa deti okrem nemčiny môžu učiť aj svoju rodnú reč. Mnoho rakúskych rodín je zo zmiešaného prostredia. Keď dieťa rozpráva doma po srbsky, v škole je aj učiteľ srbčiny. Ak je dieťa z Turecka, škola zabezpečí učiteľa tureckého jazyka. Celkovo sa v krajine vyučuje asi 15 jazykov.

Jedna štúdia, ktorú v Rakúsku robili, prišla k záveru, že ak dieťa neovláda dobre materinský jazyk, ťažko sa môže učiť cudzí. Ja robím všetko pre to, aby sa deti naučili správne rómčinu, aj keď rómsky jazyk je veľmi náročný. V Rakúsku nie je štandardizovaný a má veľa dialektov.

V čom je školský život dnešných detí iný ako ten, ktorý ste zažívali ako dieťa vy?

Školstvo v Rakúsku je, samozrejme, iné ako na Slovensku. Pracujem v celodennej škole, kde sú deti od 7: 45 do 15:30. Nepovažujem to za dobré, pretože potom nefunguje rodinný život. No dnešná doba je uponáhľaná, ak chcete žiť vo Viedni, obaja rodičia musia pracovať.

Rodič aj dieťa prídu z práce unavení, najedia sa, pozrú si niečo v televízore a idú spať. Stráca sa komunikácia aj zážitky medzi nimi. Keď som bola malá ja, bola som sebestačná. Musela som si sama spraviť domáce úlohy a nachystať knihy. Dnes to dieťa robiť nemusí, spraví to s učiteľom alebo vychovávateľom v škole. Ako dieťa som sa poobede často hrávala s deťmi vonku, dnešné deti to nemajú. Myslím si, že zažívajú väčší stres.

Podľa prieskumov by dve tretiny Slovákov nechcelo mať Róma za suseda. Cítili ste to na Slovensku aj vy a cítite niečo podobné aj v Rakúsku?

Žijem v Rakúsku už dlho a už nerozoznávam kategórie Róm a Neróm. Rozlišujem ľudí, ktorí sa správajú dobre a takých, ktorí sa správajú zle. Ani ja by som nechcela mať suseda, ktorý by kričal, hádal sa a ja by som musela ísť po takomto večeri ráno do práce. V Rakúsku ale necítim, že by ľudia odsudzovali druhých len preto, že sú iní.

Váš manžel nie je rómskeho pôvodu. Cítite rozdiel v tom, ako sa na takýto multi-etnický vzťah pozerajú ľudia v Rakúsku a na Slovensku?

V Rakúsku má takmer každý multikultúrny vzťah, no aj na Slovensku už pociťujem menej, že si nás ľudia všímajú. Ale ja mám svetlú pleť, možno keby som bola tmavšia, bolo by to iné. Spomínam si, keď manžel prvýkrát povedal rodičom, že nás chce zoznámiť. Zo strachu som ho prosila, aby išiel najprv na východ on a psychicky ich pripravil na to, že som Rómka. Ja som totiž typ človeka, ktorý by vstal a odišiel, ak by niekto kritizoval môj pôvod. Nebudem predsa zatajovať, že mám rodičov Rómov.

Medzi mnou a manželom však nepociťujem rozdiel. Do manželovej rodiny som zapadla. Prijali ma, majú rovnaké hodnoty ako aj moja rodina.

Ivana Ferencová s manželom. Foto – archív IF

Pred 17 rokmi ste založili spevácky zbor, v ktorom vystupujú najmä nerómske speváčky. Ako ste prišli na nápad založiť zbor, kde nerómske ženy spievajú rómske, bulharské, ukrajinské, či rusínske piesne?

Keď som prišla do Viedne, spievala som profesionálne s významným jazzovým gitaristom Harri Stojkom. Boli sme na koncertoch v Amerike, Indonézii či v Tunisku, absolvovala som ich s ním mnoho a veľa som toho zažila. Keď som s týmto speváckym životom skončila, mala som 35 rokov a začala som pracovať ako asistentka učiteľa v škole. Spev mi však chýbal.

Preto som si povedala, že by bolo skvelé založiť na neprofesionálnej úrovni niečo, kde si budem môcť raz do týždňa zaspievať. Nepočítala som však s tým, že náš súbor bude tak dobrý. Lebo naozaj, ak sa v Rakúsku deje niečo okolo rómskej kultúry, pozvú nás tam. Keď organizujeme dvakrát do roka koncert, máme plnú sálu.

Kde všade ste už so zborom vystupovali?

Pochodili sme toho veľa – od Slovenska, Poľska cez Česko až po Taliansko.

Ak by ste to mali porovnať, ako na vaše vystúpenia reaguje rakúske, svetové a slovenské publikum?

Je to ťažká otázka. Mám výrazný hlas, je v ňom niečo rómske a rusínske. Mnoho ľudí sa ma pýta, či nie som z Bulharska. Často a rada robievam koncerty v kostoloch a bez mikrofónu. Mám radosť, keď spievam a ľudia na môj hlas veľmi dobre reagujú. Často na našich koncertoch plačú.

Ktoré z vašich speváckych vystúpení sa vám vyrylo do pamäti najsilnejšie a prečo?

Spomínam si na prvé herecké vystúpenie v divadle Romathan, keď som stvárňovala Čarinu v predstavení Than perdal o Roma (Miesto pre Rómov). Pôvodne som v divadle spievala, režisér Ján Šilan mi na úvod povedal, že zo mňa herečka nebude, no vezmú ma na spev.

Keď som však začala hrať rolu Čariny, v ktorej som mala niekoho počarovať, už na skúškach mi ľudia tlieskali. Bola som mladá a prirodzená. A tlieskali aj ľudia v hľadisku. Pán režisér Šilan potom prišiel a ospravedlnil sa mi. Zažila som toho veľa, no nielen v divadle.

Pred rokom som mala so zborom koncert v kostole, ktorý navrhol jeden český architekt. Bol to výnimočný zážitok, spieval s nami celý kostol. Spravila som to totiž tak, že sme pieseň opakovali. Raz ju spievali dve-tri speváčky, inokedy dievčatko. Chcel som, aby sa ju naučilo publikum. A na konci sme spievali úplne všetci.

Aké sú vaše profesijné plány – s kým by ste si ešte chceli zaspievať?

Patrím k ľuďom, ktorí majú plány vždy. Momentálne som veľmi na jazyky. Naučila som sa perfektne po srbský jazyk, rozprávam akoby som rozprávala po slovensky. Srbčinu používam každý deň, pretože v škole máme veľa detí zo Srbska. Učím sa aj po turecky a chystám sa na rumunčinu a konečne aj na angličtinu. To je môj plán. Chcela by som ovládať tieto jazyky, kým budem mať 65 rokov.

A možno by som chcela napísať knihu o rómskom živote a o mojej babke. Bola to strašne zaujímavá osoba. Svojho času to bola jediná žena, ktorá hlásila správy, mala silný hlas. Tiež bola speváčka, po nej mám hlas aj vlasy. Veľmi si užívam, keď si môžem zaspievať s rodinou. Zažila som všelijaké veľké javiská, ale toto je pre mňa najviac.

Ivana Ferencová (50) Speváčka, pedagogička, vedúca speváckeho zboru vo Viedni. Vyštudovala košické Konzervatórium. V minulosti bola dlhoročná členka divadla Romathan. Aktuálne vyučuje rómsky jazyk vo Viedni. Pochádza zo Šarišského Čierneho, obce na východnom Slovensku.


Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Najčítanejšie

  1. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  2. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  3. Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA

    Lucia Matejová
    Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA
  4. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  5. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová