„Keď som bola mladšia, myslela som si, že sa na Ukrajinu nevrátim. Časom som ale zistila, že pre zachovanie kultúry je to potrebné,“ hovorí umelkyňa Zoya Zorkina.

Umelecká sochárka Zoya Zorkina. Foto: RF / Jana Gombošová

Je jednou zo 42-tisíc Ukrajiniek a Ukrajincov, ktorí žijú na Slovensku. Prišla sem z Kyjeva, aby študovala sochárstvo. Zažila nocovanie pred cudzineckou políciou, aby sa dostala na rad, aj úradníkov, ktorí nevedeli ani slovo po anglicky.

Umelkyňa Zoya Zorkina napriek tomu vraví, že Slovensko k nej bolo „veľmi prívetivé“ a praje si, aby aj Ukrajina mala výdobytky členstva v Európskej únii.

Na Slovensko ste prišli po strednej škole, aby ste tu študovali sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU). Prečo ste sa rozhodli ísť práve sem?

Keď som začala uvažovať o tom, kam chcem ísť na vysokú školu, hľadali sme s bratom rôzne možnosti.

Na Ukrajine som študovať nechcela. Tam je totiž taký systém, že podľa výsledkov prijímacích skúšok človek za vysokú školu buď platí alebo dostane štipendium. Zisťuje sa to hneď na prijímačkách. A častokrát to nie je úplne fér.

Preto sme sa začali obzerať, kde sa dá vysoká škola študovať zadarmo. Možnosťami bolo Slovensko a Česko, pozerala som sa po školách v Bratislave. Najprv som študovala reštaurovanie na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu.

Zistila som ale, že tento odbor mi až tak nevyhovuje. Keďže som mala maturitu z Ukrajiny, skúsila som prijímacie skúšky na sochárstvo na VŠVU – a zobrali ma.

Akú krajinu ste tu ako cudzinka po príchode našli?

Pre mňa bolo Slovensko veľmi prívetivé. Hneď v prvých týždňoch som začala vyhľadávať kultúrne akcie a koncerty a zoznámila sa tak so Slovákmi, ktorí tiež chodia na kultúru. Popravde, ani tu nepoznám veľa Ukrajincov alebo rusky hovoriacich ľudí.

Po slovensky ste vtedy ešte nevedeli, rozprávali ste tu po anglicky?

Práveže som hneď začala po slovensky. Nebála som sa robiť chyby a ľudí som vyslovene prosila, nech ma opravujú. Brala som to ako výzvu.

Boli aj momenty, kedy vám prišiel prístup na Slovensku málo prívetivý?

Asi byrokracia, napríklad na cudzineckej polícii to bolo málo prívetivé. Nastali tam komplikácie, ktoré človek musí riešiť len preto, že sa narodil s cudzím pasom.

Traduje sa, že ľudia museli kvôli cudzineckej polícii vstať o piatej ráno, aby si vystáli miesto v rade.

O piatej je ešte málo. Ale aby som slovenskej polícii nekrivdila, kvôli korone sa to zmenilo a človek sa musí pred návštevou zaregistrovať. Takže sa to zlepšilo. Pamätám si ešte časy, kedy by príchod o piatej ráno nebol žiadnou zárukou, že sa vôbec dostanete na rad.

Niekedy som išla o polnoci na posledný autobus a o jednej-druhej nadránom tam už boli ľudia. Niekto z úplne prvých mal v ruke papierik a pero, kde sa zapisovali mená a poradie, kto kedy prišiel.

To poradie zapisoval policajt?

Nie, bola to iniciatíva tých občanov. Ale teraz sa to už dá cez internet.

Musíte aj po siedmych rokoch na Slovensku chodiť na cudzineckú políciu?

Kým som študovala, bolo to potrebné. Teraz už nie je. Najprv som tu mala prechodný pobyt, teraz som si vybavila trvalý. Takže mám na päť rokov pokoj.

Boli aj iné situácie, kedy to tu pre vás nebolo prívetivé?

Policajti vedia málokedy po anglicky. Ja som s tým problém nemala, pretože som hovorila po slovensky, no poznám ľudí, ktorí sem prišli zo zahraničia ­– na Erazmus alebo inak – a po slovensky nevedia.

Na cudzineckej polícii mi to príde trochu ako nonsens. Tam by predsa policajti mali vedieť nejaký doplnkový jazyk.

„Pre mňa bolo Slovensko veľmi prívetivé.“ Foto: RF / Jana Gombošová

Iný príklad: pred tromi rokmi som starému otcovi sľúbila, že ho prídem na jeseň navštíviť na jeho narodeniny. Práve v tom období som čakala na nové povolenie na pobyt. Keď som oň išla požiadať, vzali od mňa dokumenty a povedali, že sú v poriadku.

Zrejme ale policajt, ktorý odo mňa doklady prebral, nebol na to kompetentný a nevedel, že v poriadku nie sú. To mi oznámili až neskôr poštou, čo bolo tiež nekomfortné. Aby vám v 21. storočí, keď každý používa email a telefón, poslali oznámenie poštou. Keď ste študent, nemusíte sa tam cez leto zdržiavať.

Až neskoro som sa teda – z listu – dozvedela, že v mojej žiadosti bola nejaká chyba. Kým som ju opravila, starký medzičasom zomrel.

Nie je tiež komfortné, že v takejto situácii, keď máte „čakacie obdobie“, vám nedajú náhradný doklad, s ktorým by ste mohli vycestovať. Hoci to je teraz už tiež inak, pretože platí bezvízový režim. Navyše, uvedomujem si, že to všetko sú detaily.

Keby ste to mali porovnať: v čom je život na Slovensku iný, než ten v Kyjeve?

Veľmi rada cestujem. Cestovala som aj po Ukrajine, ale vždy mi to bolo málo. No keď som chcela ísť do zahraničia, bolo potrebné vybavovať si víza, predložiť veľa dokladov a preukázať sa nejakou finančnou čiastkou na účte. Ako občana vás preverovali, či nechcete v zahraničí spôsobiť nejakú škodu. To je trochu nepríjemné.

Majúc povolenie na pobyt v Slovenskej republike, môžem cestovať po celej Európe. To bolo pre mňa veľkou motiváciou, pretože som chcela spoznávať rôzne krajiny.

A tiež, vzdelanie na Slovensku mi príde viac transparentné. Je známym faktom, že na Ukrajine je dosť rozšírená korupcia, a to aj na vysokých školách.

Slováci by vám povedali, že aj tu je korupcia rozšírená, aj keď tie relácie sú možno iné.

Tie relácie sú asi iné. Aspoň na VŠVU to bolo tak, že ak študujete dobre, dostanete nejakú finančnú odmenu. Ak študujete katastrofálne, zo školy vás vyhodia.

Neviem ale o tom, že by sa po chodbách rozprávalo, koľko si ten-ktorý profesor pýta za skúšku. O ničom takom som na VŠVU nepočula. Chcem ale veriť, že aj na Ukrajine sa situácia zlepšuje.

Chcel som sa vás spýtať, ako často sa dostanete domov, ale uvedomil som si, že vlastne neviem, ktorá krajina je pre vás teraz domovom. Tak teda, ako to máte?

Nemám to úplne doriešené. Necítim ale, že domov je nutne miesto, kde sa človek narodí.

Rada cestujem a na najbližšie roky pre mňa nestojí otázka tak, kde je môj domov a či sa mám kam vrátiť. Chcem skúmať rôzne územia. Možno je pre mňa domovom miesto, kde sú moji rodičia. Tiež sa presťahovali – z Ukrajiny do Českej republiky.

„Vzdelanie na Slovensku mi príde viac transparentné.“ Foto: RF / Jana Gombošová

Nevnímam domov ako jeden, kľudne ich môže byť viacero. Vždy, keď človek niekde strávi zopár rokov, sa jeho domovy môžu znásobiť. Zakaždým môže vzniknúť o jeden domov viac.

A teda, ako často sa dostanete na Ukrajinu?

Pred pandémiou to vychádzalo na dva razy do roka, a to vtedy, keď som mala prázdniny a voľno od školy. Posledné dva roky som na Ukrajine takmer nebola. Išla som tam až cez leto, keď sa uvoľnila situácia s cestovaním.

Chodievate tam za kamarátmi alebo za rodinou?

Mám tam ešte starú mamu, vzdialenejšiu rodinu, a tiež pár kamarátov, ktorých rada vídavam. Ale chodievam aj za miestom ako takým – mám rada Kyjev, vyvoláva vo mne spomienky.

Brávam so sebou aj kamarátov zo Slovenska, už sme boli ako partia párkrát v Kyjeve. Páčia sa mi také výlety za exkurziou, Ukrajina je krásna krajina.

Je na Slovensku komunita Ukrajincov, s ktorými sa môžete stretávať?

Ani neviem a ani sa veľmi nestretávam – nie však zámerne. Ako som už spomínala, tak to vyšlo.

Niekto príde študovať, pracovať alebo žiť do inej krajiny a vyhľadáva svojich spoluobčanov, s ktorými potom tvoria komunitu. Mne osobne sa páčilo spoznať kultúru, do ktorej som prišla a adaptovať sa na ňu. Záleží, ako je čo komu komfortné.

A čo každodenné drobnosti, ktoré by vám pripomínali domov – reštaurácie, potraviny, noviny. Máte tu čosi také?

Opäť, asi ich ani nevyhľadávam. Ale keď sa niekedy stretnem s kamarátmi a varíme si spolu, rada varím niečo z ukrajinskej kuchyne. Nemám však takéto nostalgické spomienky.

Ale napríklad, páči sa mi tunajšia socialistická architektúra a paneláky, pretože som v nich vyrastala. Na Slovensku sú tieto „brutalistické“ stavby v niečom podobné tým ukrajinským.

Rozprávame sa v čase, kedy Rusko zhromaždilo okolo ukrajinských hraníc vojská a hovorí sa o možnom útoku. Ako toto napätie zmenilo život vašim priateľom a známym na Ukrajine?

Ľudí z môjho okruhu v Kyjeve to asi veľmi neovplyvnilo. Jedna z bývalých spolužiačok má rodinu na Kryme, u nich to vyvolalo rozruch. Keď sa to celé začalo diať, „krymská“ časť rodiny bola protiukrajinská a „kyjevská“ časť bola protiruská.

Vyvolalo to zbytočné konflikty a prestali sa medzi sebou baviť. Ovplyvnilo to ešte niektorých chalanov, ktorých poznám. Povolávalo sa na vojnu a oni museli riešiť, ako na ňu neísť.

Rozmýšľali ste, čo by ste robili vy, keby ste v týchto dňoch boli v ich koži?

Asi by to záležalo od konkrétnej situácie. Keby sa nedalo odísť, tak by sme sa s rodinou združili a ostali niekde v bezpečí. Hoci neviem, či by sa vôbec dalo niekde skryť. Skôr by som sa ale snažila urobiť všetko pre to, aby som sa vyhla tomu, byť tam prítomná.

„Veľa ľudí z môjho okruhu mladých je za to, aby Ukrajina bola súčasťou Európskej únie.“ Foto: RF / Jana Gombošová

A určite by som nešla z ideologických alebo národnostných pohľadov brániť štát. Asi som z tej apolitickej a pacifistickej generácie, že by mi ani na chvíľu nenapadlo riskovať pre to svoj život. 

Spomínali ste, že jeden z výdobytkov na Slovensku je slobodný pohyb po Európskej únii. Rovnaký výdobytok by mala aj Ukrajina, keby bola jej členom. Zároveň, približovanie sa Ukrajiny EÚ a NATO je jedným z dôvodov, pre ktorý sa deje dnešný tlak Ruska na hraniciach. Je z vášho pohľadu členstvo v EÚ niečím, o čo sa oplatí usilovať napriek tomu riziku, ktoré to so sebou evidentne prináša?

Myslím si, že by to tej krajine mohlo pomôcť. Súčasťou Európskej únie sú aj ekonomicky slabšie štáty, ktorým vstup pomohol, pretože pred ním museli splniť nejaké podmienky pre zlepšenie života. 

Sú ľudia, ktorí s tým nesúhlasia, ale ja si myslím, že je v poriadku byť súčasťou ekonomického spolku. Samozrejme, Ukrajina by mohla byť aj s Ruskom a Bieloruskom, ale myslím si, že to sme si už vyskúšali a mohli by sme skúsiť niečo iné.

Veľa ľudí z môjho okruhu mladých je za to, aby Ukrajina bola súčasťou Európskej únie. Keby okolité štáty východnej Európy netúžili nostalgicky po tom mocnom sovietskom impériu…

Chceli by ste sa niekedy vrátiť žiť naspäť na Ukrajinu?

Keď som bola mladšia, myslela som si, že sa nevrátim. Časom som ale zistila, že to je potrebné pre zachovanie kultúry krajiny.

V tomto momente by som si vedela predstaviť, že sa na Ukrajinu na nejaký čas vrátim, a to v rámci výmeny skúseností, ktoré získam na Slovensku aj inde. Myslím si, že vo vzájomnom zdieľaní skúseností je sila.

Ale vnútorne cítim, že na to ešte potrebujem osobnostne dospieť a vyplniť vlastné medzery.

Chcete sa teda vrátiť, aby ste pomohli Ukrajine?

Áno. Zaujímalo by ma organizovať nejaký kultúrny priestor alebo program, ktorý by prepájal Ukrajinu s inými štátmi. Je tam veľa zaujímavej kultúry, ktorá sa deje a je škoda, že sa o nej vie málo. Prepájanie umenia by ma bavilo.

Zoya Zorkina (24) Narodila sa v Kyjeve, po strednej škole odišla na Slovensko. Nedávno skončila sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Žije na Slovensku, no chystá sa cestovať po Európe.

Odoberajte články emailom

    Rozhovory