Mala tri roky, keď prišla o zrak a sedem, keď odišla z domu na školský internát. Hovorí, že internátny život jej dal veľa, no prístup niektorých učiteľov jej spôsobil traumu, s ktorou sa vysporadúvala ešte dlho potom.

Dnes pracuje ako redaktorka internetových novín a jej romány predávajú kníhkupectvá po celom Slovensku. „Chcem, aby ľudia pri mojich knihách rozmýšľali, čo však neznamená, že ich chcem zaťažiť. Som šťastná, keď viem, že si z knihy odniesli aspoň jednu myšlienku,“ hovorí Trnavčanka Michaela Mihoková.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako si nevidiaci človek predstavuje svet naokolo, kde hľadá témy pre svoje knihy a ako si po sebe číta vety, ktoré napíše, aby zistila, či je s nimi spokojná.

Narodili ste sa s glaukómom a ako trojročná ste pri nepodarenej operácii prišli o zrak. Máte spomienky na niečo, čo ste stihli vidieť?

Keďže sa to stalo, keď som bola trojročná, spomienky veľmi nemám. Dieťa si zvykne pamätať veci od neskoršieho veku. Utkvelo mi však v pamäti, ako som sedela pred televízorom, bežala v ňom nejaká rozprávka a obraz bol úplne jasný. Vtedy som ešte asi videla. No čím som staršia, tým viac tento zážitok vybledol a už si neviem ani predstaviť, aké to bolo.

Ako si predstavujete svet naokolo, keď hovoríte, že nemáte takmer žiadne vizuálne spomienky?

Mnoho ľudí si zrejme myslí – a ja tomu rozumiem –, že keď je niekto nevidiaci, predstavuje si vo veľkom, ako veci vyzerajú. Nechcem hovoriť za iných nevidiacich, ale ja si veci veľmi nepredstavujem. Vnímam ich zo svojej perspektívy, teda zvuky alebo vône.

Keď sa ma ľudia napríklad pýtajú, ako si predstavujem moju mamu, odpovedám im, že nijako. Pre mňa je to mama s konkrétnym hlasom. Viem o nej, že je vzrastom nízka ako ja.

Alebo sa mi zvykne niekto predstaviť a v dobrom mi opíše, ako vyzerá – aké má vlasy a oči. Ja na to však za pár minút zabudnem. (Úsmev)

V jednom zo svojich podcastov Na káve s Mišel ste povedali, že keby sa fantázia dala odmerať alebo držať v ruke, nevošli by ste sa spolu do dverí, takú veľkú ju máte. Odkiaľ sa berie vaša fantázia, keď si vizuálne veľa nepamätáte?

Moja fantázia nie je vizuálna, týka sa skôr toho, že priraďujem ku všetkému príbehy. Zvyknem hovoriť, ako som raz bola u ortopéda a čakala na vyšetrenie. Zrazu prechádzal okolo nejaký pán a komentoval, aké super topánky má žena vedľa. Prišlo mi zvláštne, že starší pán si všíma topánky a nie, že tá žena je pekná alebo pekne oblečená.

Okamžite to vo mne vyburcovalo predstavivosť. Hovorila som si, že to bol možno obuvník, ktorý sa kedysi tomuto remeslu venoval, no na staré kolená ho už nerobí. Takto pracuje moja fantázia.

Od siedmych rokov ste z Trnavy každý deň dochádzali do Bratislavy na základnú školu pre nevidiacich a slabozrakých. Aký bol život sedemročného dievčaťa na internáte?

Možno je to zvláštne, ale nikto mi nemusel vysvetľovať, že niekam pôjdem a budem tam musieť byť celý týždeň. Uvedomovala som si, že som iná ako moji rovesníci – že nevidím a asi nebudem môcť písať perom, a tak som vedela, že tam asi budú aj iné rozdiely.

Prvý deň po príchode na internát bol úplne v pohode. Pamätám si, že sme sa so spolužiakmi okamžite skamarátili a tancovali makarenu. Neskôr prišli aj chvíle, keď som chcela byť doma so súrodencami a vo svojej posteli.

Život na internáte vám dá veľa. Poznala som a poznám mnohých mojich rovesníkov, ktorí nezvládali, keď mali ísť na pár dní do nemocnice. Alebo nezvládali ísť do tábora, lebo na to neboli zvyknutí. Človeku, ktorý je na internáte odlúčený od domova, to až tak veľa nerobí. Dá mu to určitú nezávislosť, no na druhej strane je to pre dieťa nesmierne tvrdé. Na internáte je akoby odkázané samo na seba.

Na tejto škole som spoznala aj veľa úžasných ľudí, s ktorými som doteraz v kontakte. Ale vo svojej podstate to bolo niečo, čo vo mne na niekoľko rokov vyvolalo nízku sebadôveru a nebojím sa povedať, že až traumu, s ktorou som sa musela roky vyrovnávať.

Bolo dôvodom tejto traumy, že ste neboli integrovaná medzi ostatné deti, a teda že ste sa ocitli v uzavretej skupine ľudí so zrakovým znevýhodnením?

Nie, o to nešlo. Práveže sme boli všetci na jednej lodi, a tak sme sa vedeli viac pochopiť. Nikto sa mi napríklad nevysmieval, že nevidím – všetci to chápali. Skôr išlo o to, že niektorí učitelia alebo vychovávatelia sa správali nielenže neprofesionálne, ale až necitlivo.

Na konci základnej školy vás odmietli vziať viaceré gymnáziá, takže ste museli ísť na učňovku pre nevidiacich do Levoče. Čo sa vtedy stalo?

Nikdy by som nepovedala, že výber strednej školy bude pre mňa taký zložitý. Zrazu som však bola postavená pred situáciu, že ma na niektorých stredných školách nemusia chcieť, lebo nevidím – a to sa potom aj reálne dialo.

Na jednom gymnáziu mali predo mnou dve nevidiace dievčatá, ktoré štúdium nezvládli. Mohli sme im vysvetľovať, koľko sme chceli, že nemôžu hádzať všetkých nevidiacich do jedného vreca. Nedali si povedať, nechceli ma vziať. 

Inde mali zasa dobrú skúsenosť s nevidiacimi, no bol tam nejaký iný problém. Neviem, či to bol rasizmus alebo niečo iné. Zástupkyňa riaditeľa jedného gymnázia mi povedala, že mám len na to, aby som išla za košikárku. Po konci deviateho ročníka mi teda neostala iná možnosť, len ísť na učňovku do Levoče.

Vtedy mi to možno až tak nevadilo. Hovorila som si, že už na základnej škole som bola medzi nevidiacimi, tak budem medzi nimi aj na strednej. Bola som zvyknutá aj na internát, takže som si myslela, že to bude v poriadku.

Hralo pri odmietaní vziať vás na gymnázium rolu aj to, že ste Rómka, alebo si školy skôr nevedeli rady so žiačkou so zrakovým postihnutím?

Na škole, kde už v minulosti mali žiaka so zrakovým hendikepom a dosahoval tam dobré výsledky, určite nemohlo ísť o to, že si nevedeli rady. A keď spomínaná zástupkyňa vyhlásila to, čo vyhlásila, neostáva mi iné, len si myslieť, že mala problém s farbou mojej pleti.

Napokon ste však z levočskej učňovky odišli a podarilo sa vám dostať na gymnázium do Vrbového. To bolo prvýkrát, keď ste sa boli v triede s vidiacimi spolužiakmi. Aké to pre vás bolo?

Hoci som navštevovala základnú školu pre nevidiacich, v lete som napríklad chodievala do táborov s vidiacimi ľuďmi. Nikdy som nebola za izolovanie sa, takže na gymnáziu som to extra neprežívala. Vlastne som si to ani neuvedomovala. Musela som riešiť skôr praktické veci ako cestovanie, keďže som do školy dochádzala autobusom.

Ako ste v triede fungovali prakticky, mali ste asistenta alebo asistentku? Bol náš vzdelávací systém pripravený na nevidiacich alebo slabozrakých žiakov?

Nebol, ale ukázalo sa, že kto chce, spôsob si nájde. Keď som prišla na gymnázium, najprv sa zdalo, že nie je pripravené nič. Napríklad ma vzali k pani, ktorá bola zrejme špecialistkou na integráciu žiakov a dávala pedagógom odporúčania, ako sa správať k nevidiacemu dieťaťu. A okrem iného im povedala, že by som mala sedieť pri okne. Nerozumiem, odkiaľ to vzala.

No učitelia, učiteľky aj riaditeľ boli úžasní. Každý nevidiaci je iný, a preto keď na túto školu príde niekto ďalší, možno budú mať iný systém. Ja som asistenta nemala, ale v triede som fungovala úplne normálne.

Predtým, ako som tam nastúpila, som absolvovala niečo ako kurz orientácie. Pracovníčky z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska mi pomáhali učiť sa spoznávať priestor – ako to tam vyzerá, kde čo je. Aj spolužiaci mi pomáhali. Musela som vyriešiť len, či mám napríklad písať písomky na notebooku a potom ich dávať učiteľom na USB-kľúči, alebo či mám odpovedať ústne.

Po strednej škole ste študovali masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Bol vysokoškolský systém pripravený na nevidiacich lepšie?

Tam na tom nezáležalo. Na vysokej škole to funguje inak, človek sa v dave na prednáškach akoby stratí. „Odsedí“ si ich a na skúškach sa ukáže, kým je. Niektorí profesori zistili možno až pred skúškou, že nevidím, keď som za nimi prišla a riešili sme, akým spôsobom má skúška prebiehať. V tomto to bolo jednoduchšie.

Kedy vám prvýkrát napadlo, že chcete písať?

Odmalička som chcela písať. Už keď sme sa na základnej škole učili Braillovo písmo, zistila som, že najviac ma bavia slohy – milovala som ich. Na prvom stupni som mala triednu učiteľku, ktorá vo mne tento talent vycítila a veľmi ma podporovala. Pamätám si, že pri niektorých mojich slohoch sa dokonca rozplakala. To bolo pre mňa wow!

Aj na druhom stupni som mala veľmi dobrú slovenčinárku. Neskôr sa so mnou lúčila so slovami, že keď pôjdem na strednú školu, mohla by som napísať knihu. Takže tá chuť písať bola u mňa vždy.

Pamätáte si na prvý vážnejší text, ktorý ste napísali?

Som zvláštna v tom, že som nikdy nevedela písať vtipne. Vždy som písala skôr vážne a a emotívne. V pamäti mi utkvel sloh na tému Môj najkrajší deň. Ak to zveličím, práve ním som sa na základnej škole „preslávila“ ako tá, ktorá píše slohy. Dali ho vtedy do novín a poslali ho do súťaže.

V roku 2017 ste počas vysokej školy napísali román Poškrvnená. Rozpráva príbeh rodiny Byronovcov a ich dcéry Grace, ktorú matka poslala do internátnej školy. Ako hľadáte témy pre vaše knihy?

Zakaždým je to individuálne a medzičasom zvyknem hovoriť, že si témy nehľadám – oni si ma nájdu samy. Keď som dopísala poslednú knihu, povedala som si, že mesiac-dva to nebudem siliť a dám si pauzu. Stotožním sa s tým, čo som napísala a až potom začnem premýšľať, čo bude ďalej. Ale keď som si v nejakom momente povedala, že už je možno čas a sadnem si na písanie, tak to nešlo. Takto to u mňa jednoducho nefunguje, téma si ma nájde sama.

Ako ste hľadali vydavateľa pre svoju prvú knihu? Chce to kus odvahy poslať niekam svoj text a dúfať, že zaujme.

Paradoxne, prvýkrát to bolo najľahšie. Niektorí autori možno nevedia, ako funguje knižný svet, keď hľadajú vydavateľstvo pre svoju prvú knihu. Ja som mala v tomto šťastie. Medzi spisovateľmi som mala priateľov a vedela som, ktoré vydavateľstvo sa na čo špecializuje.

Nemala som veľké oči, nemyslela som si, že pôjdem hneď do toho najväčšieho. Román Poškvrnená vydalo vydavateľstvo Elist. V roku 2017 do neho išli aj vychytení autori, tak som si povedala, že to skúsim a pošlem im rukopis. Odpoveď prišla skoro, a síce, že moju knihu chcú.

Vždy som si uvedomovala, že je to česť, ale keď sa na to pozriem spätne, uvedomujem si to ešte viac. Viem totiž, že v tom roku niektorých prvoautorov nezobrali. Navyše, dnes to má mnoho vydavateľstiev nastavené tak, že autor si musí knihu spolufinancovať.

Máte pri písaní nejakú rutinu?

Rutinu nemám, ale z praktického hľadiska nemôžem písať ráno, pretože vtedy pracujem. Aj keby som mala neviem akú inšpiráciu, musím počkať do poobedia alebo večera. Na vysokej škole som mohla písať, kedy som chcela, to bolo o inom.

Viete na začiatku príbehu, ako sa skončí, alebo patríte k spisovateľkám, ktoré takpovediac nechávajú žiť postavy vlastným životom a akoby s odstupom sledujú, ako sa počas písania vyvinú?

Som typom spisovateľky, ktorá necháva žiť postavy vlastným životom. Zvyknem hovoriť, že som len niekto, komu postavy diktujú svoj príbeh.

Ako vyzerá vaše písanie prakticky? Predstavujem si to tak, že vidiaci spisovateľ si po sebe číta vety a „vaľká si ich v ústach“, či sú dosť dobré. Ako tento proces prebieha u vás?

Úplne rovnako, až na to, že text si po sebe čítam nerada, hoci to, samozrejme, robievam. Mám počítač s hovoriacim program, ktorý používajú nevidiaci ľudia. Prečíta mi to, čo vidíte na obrazovke. Nerobievam to po vetách, ale keď napíšem kapitolu, tak si ju po sebe prečítam. Ak chcem dať knihe čo najviac so seba, k písaniu to patrí.

Čo pre vás písanie znamená? Prečo píšete?

Pre mňa je v živote najdôležitejšia viera v Boha, tá je pre mňa všetkým. A písanie je v poradí druhé všetko. Niektorí ľudia hovoria, že radi píšu, lebo si pri tom oddýchnu – to nie je môj prípad. Písanie nie je mojím koníčkom a v podstate si pri ňom ani neoddýchnem. Keby som si chcela oddýchnuť, ľahnem si a pustím seriál. Písanie je pre mňa láska.

Kto sú čitateľky a čitatelia vašich kníh?

Neviem, na to by sa musel spraviť nejaký prieskum. Mojou cieľovou skupinou sú ľudia, ktorí sú realisti a ktorí v knihách hľadajú možno niečo viac ako „len“ zábavu. Chcem im ponúknuť pridanú hodnotu, aby si z čítania niečo odniesli.

Každý čítame pre niečo iné a ja to neodsudzujem. Niektorí čitatelia nechcú pri knihe rozmýšľať, preto siahnu po jednoduchšom ľúbostnom príbehu – a je to úplne v poriadku. Tomuto typu čitateľov nevyhoviem, čo je tiež v poriadku. Ja chcem, aby ľudia pri mojich knihách rozmýšľali, čo však neznamená, že ich chcem zaťažiť. Som šťastná, keď viem, že si z knihy odniesli aspoň jednu myšlienku. To je pre mňa hlavnou motiváciou.

Aké knihy čítate rada vy?

Také isté, ako píšem. Vyhľadávam knihy, ktoré majú nejakú pridanú hodnotu. Asi najradšej mám historické romány, kde je síce aj ľúbostná zápletka, ale ten príbeh obsahuje aj niečo iné.

Mám rada aj príbehy, kde je viera v Boha, napríklad kresťanské romány. Alebo tiež také, kde sa prelína minulosť so súčasnosťou. Taký typ literatúry píšem aj ja sama. Nepohrdnem ani kriminálkou, ale určite nečítam horory.

Aké podmienky na život vytvára táto krajina pre slabozrakých a nevidiacich ľudí? Čo by vám pomohlo a u nás to chýba?

Ťažko povedať, každý nevidiaci a slabozraký by na túto otázku odpovedal inak. Veľa vecí závisí aj od nás samých. Mnohí nevidiaci hovoria, že sa chcú zamestnať, ale zamestnávateľ im kvôli ich hendikepu nedá šancu. Ja takúto skúsenosť nemám, lebo od vysokej školy pracujem a dúfam, že to tak aj ostane. Viem si ale predstaviť, že takíto zamestnávatelia existujú. Možno je to o osvete a keby ľudia vedeli, že nevidiaci dokážu byť pre spoločnosť rovnakým prínosom ako vidiaci, bolo by to inak.

Keď to porovnáte s rokmi predtým, vidíte nejakú zmenu k lepšiemu?  

Integrácia ľudí so znevýhodnením je určite na oveľa vyššej úrovni. Keď som chodila na základnú školu, slovo integrácie sme ani nepoznali. Stále je však čo zlepšovať. Lenže to je všade, lepšie podmienky na život by potrebovali dôchodcovia, Rómovia, vlastne každý z nás.

Michaela Mihoková (1989) Spisovateľka a reportérka. Samostatne jej vyšli tri romány – Poškvrnená, Všetci sme cigáni a Nádej zomiera na jeseň. Pri štvrtom románe s názvom Nevidím zlo je spoluautorkou. Píše pre portál netky.sk a pripravuje podcast Na káve s Mišel. Popri tom robí korektúry textov a príležitostne moderuje. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2022 bola nominovaná na ocenenie Roma Spirit v kategórii Osobnosť.

Nevidiacich a slabozrakých môžete podporiť na bielapastelka.sk.

Biela pastelka je verejná zbierka, ktorej cieľom je získanie peňazí na podporu ľudí so zrakovým postihnutím. Organizuje ju Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Výnos zo zbierky je každoročne použitý na financovanie aktivít, ktoré nevidiacim a slabozrakým ľuďom pomáhajú začleniť sa do bežného života.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].