Autorka je bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity.

Detstvo a mladosť nosíme v sebe v našom podvedomí celý život a vekom sa nám stále zreteľnejšie vybavuje v pamäti to, čo najvýraznejšie ovplyvnilo naše postoje, konanie či vyznávanie hodnôt. Pre mňa je veľkou cťou, že som sa mohla narodiť do milujúcej rodiny, ktorej stopy zostanú nezmazané v histórii slovenského národa. Umenie, ktoré po sebe zanechali moji rodinní príslušníci, ostane inšpiráciou pre ďalšie generácie.

Rinaldo Oláh bol bratrancom mojej mamy, ale aj môjho otca, pretože štyria bratia z Očovej si zobrali za manželky štyri sestry z rómskej osady vo Zvolenskej Slatine, a tak si všetci navzájom hovorili brat môj, sestra moja.

Spomienka, ktorá mi utkvela v pamäti, je z čias, keď sme s rodičmi bývali v paneláku na sídlisku v Karlovej Vsi. Boli sme známou a váženou rodinou. Známou aj preto, že občas k nám zavítali muzikanti, ktorí  – ak hrali blízko Bratislavy a ak im vlak domov išiel neskôr, ako dohrali koncert, zábavu či svadbu – si prišli dať poslednú „kapurkovú“. Skontrolovali u nás, či sú ich hudobné nástroje celé a či je zárobok z korpusov nástrojov vybraný do poslednej koruny. Kam inam by išli, jedine k bratovi Janovi Mrienkovi, ako otca familiárne volali (Anina Botošová je dcérou huslistu Jána Berkyho-Mrenicu – pozn. red.).

V tých časoch okrem cimbalu veru nebolo hudobného nástroja, ktorý by u nás v obývačke neznel. Jedna moja spomienka je z návštevy kapely v zostave Rinalda Oláha a jeho hudobníkov z Detvy, ktorí hrali na svadbe vo vilovej štvrti v bratislavskej Trnávke.

Najprv navaril obed, potom cvičil na husliach

Tromi taxíkmi sa priviezli na Púpavovu ulicu a zdola s plným nasadením zahrali „rozkazovačku“ A tá moja-nemoja s pokrikom: „Janó, bračeek, si doma?“. Takmer celý panelák bol o štvrtej nadránom hore. Otec im z dvanásteho poschodia zakýval, mama zalomila rukami a pýtala sa ho, čo im dajú jesť.

„Žena moja, žiadna panika. Máme mäso vybrané na nedeľný obed, pálenky, víno v demižóne, aj jedla je tu dosť,“ povedal otec. Mamina nás deti upratala aj s paplónmi z detskej izby do spálne, aby sme dospali noc. Ale kdeže sme išli spať, v pyžamách sme čakali na to, kto príde.

Hostia sa cez dvere dovalili hrmotne. Hudobníci v bielych košeliach boli celí zadymení a vysmiati. Podali nám deťom krabicu s výslužkou koláčov, na vrchu boli aj klobásky. Ujo Milan, bráčista (violista – pozn. red.), nám povedal, že to je zázračná šľahačková klobáska. Mama hneď zakročila, vzala nám krabicu a  doniesla iné koláčiky podobajúce sa na originál.

Pamätám si, že medzi nimi boli obrovské šamrole, čokoládové košíčky a orechová torta. Zjedli sme ich na jeden šup, akoby sme nikdy predtým koláče nejedli. Pery biele od šamrol sme si utreli pyžamovým rukávom a v očakávaní nových zážitkov sme sa šuchli do obývačky na gauč.

Posledný výťahom prišiel ujo Rinaldo, v jednej ruke mal puzdro s husľami a v druhej držal pod oblekovým kabátom niečo živé – trepotalo sa to, perie lietalo hore-dole. Prišiel k mame a povedal: „Sestra moja, uvaríme nápravkovú polievku a perkelt s haluškami.“ Podal jej kabát a vyletela z neho živá sliepka. Lietala sem a tam, narážala do obývačkovej steny a mama lamentovala, čo sa stane s jej soškami a vázami. „Rindo, okamžite ju zober preč!“ Rinaldo vzal sliepku do kuchyne a s ďalším muzikantom jej urobili harakiri.

Potom sme už len počuli, ako mama zháňa veľký hrniec a čistí sliepku. Povedal mi to brat po „výzvednej akcii“ v kuchyni. Unavení muzikanti medzičasom v obývačke zaspali posediačky a mama ich zakryla dekami. S bratom sme sa čudovali, že nepadnú – kolísali sa z boka na bok ako sochy.

V kuchyni zostal variť Rinaldo, mama a otec – asistent na všetko. Dovtedy som nemala potuchy, že máme aj také veľké hrnce a tak obrovský „vajling“. Neskôr som sa dozvedela, že sme ho dostali od babky Magdalény zo Zvolenskej Slatiny. Bol odložený v špajzi na najvyššej poličke. Mama musela vyjsť na stoličku a posunúť ho varechou k sebe, aby ho bezpečne podala otcovi – aspoň sa tak domnievala. Ale kdeže, „valjling“ padol na zem a urobil rachot ako z kanóna. Muzikanti sa síce nezobudili, no susedia kričali, či sa nič nestalo.

Mama mi vravela, nech idem spať, ale ja som protestovala, a tak mi podala malú lyžičku, aby som miešala cukor v káve uja Rinalda, ktorý pil silného „turka“. To, čo sa začalo diať v kuchyni, by prebudilo aj zaspatého medveďa v Tatrách. Toľko vôní, až šteklili v nose. Tak zohratých kuchárov, ako bolo toto trio, som nikdy potom nevidela. Polievka aj perkelt sa varili štyri hodiny, my s bratom sme na ten čas išli spať.

O ôsmej ráno sme počuli, ako sa muzikanti umývajú. Veľmi sa tešili na výnimočné jedlo. Prvýkrát vôbec som videla vo veľkom „vajlingu“ toľko halušiek, ktoré doslova plávali v šťave z perkeltu. Polievka bola žltučká a pili sme ju z dvojdecových šálok. „Vajling“ mama postavila do stredu stola, dala všetkým do ruky lyžice, jedli sme a smiali sa. Bol to pre mňa zážitok na celý život.

Odvtedy k nám Rinaldo chodil z trhu na Miletičovej ulici v Bratislave takmer každý týždeň. Doniesol domáce kura, navaril a potom dlho cvičil na husliach. Z našej obývačky zneli Bachove partity, Paganiniho Capriccia, Sarasateho Cigánske melódie, husľové koncerty, no najmä „vrcháriny“ zo stredného Slovenska. Počúvali ich aj ľudia na balkónoch.

U nás doma sa zrodilo aj dielo cigánskych ľudových piesní Romano jílo, ktoré naspievala mama s Rinaldom Oláhom. Brata zasa Rinaldo učil základy logiky cvičenia na husliach. Bol prísny učiteľ, ale brat na jeho hodiny spomína s úctou. Pri tom všetkom som bola a tieto chvíle mi nik nezoberie.

Odkrývajme spomienky na velikánov

Je škoda, že spomienky na „našich rómskych“ velikánov sa častejšie nesprítomňujú prostredníctvom preživších, ktorí si ich pamätajú ako ľudí. Ľudí, ktorí žili svoj bežný život, ale aj tak zostali jedineční a neopakovateľní.

Možno budem priekopníčkou začnem odkrývať takéto spomienky. A možno sa ku mne pridajú mnohí ďalší a oživia pamäť na ľudí, ktorí žili preto, aby sme boli lepšími a múdrejšími. Na takýchto ľudí spomíname s vďakou, pretože rozdávali dobro a smiech. A to je to, po čom by sme mali siahnuť, keď je nám otupno.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].