Už niekoľko rokov si 2. august pripomíname ako Pamätný deň rómskeho holokaustu. Tento deň ponúka možnosť zaspomínať si na rómske obete druhej svetovej vojny, ale zároveň upozorniť na pretrvávajúcu neznášanlivosť a nevraživosť voči Rómom.

Od nenávisti k fyzickej agresii vedie krátka cesta a Rómovia v Európe tvoria stále skupinu, ktorá je vystavená nenávistným prejavom a perzekúciám, často aj na inštitucionálnej úrovni.

Situácia v Európe

Odhaduje sa, že v Európe počas druhej svetovej vojny zahynulo viac ako 300-tisíc európskych Rómov. Európska komisia až v roku 2015 pomenovala perzekúcie pravým menom a označila ich za genocídu spáchanú na rómskej populácii.

Počas vojny boli v Nemecku a jeho satelitných štátoch Rómovia postupne zbavení majetku, občianskych práv a koncentrovaní v pracovných táboroch. Neskôr boli internovaní vo vyhladzovacích koncentračných táboroch a zlikvidovaní. Dehumanizácia ľudských bytostí a priemyselné zabíjanie mali iba umocniť ich menejcennosť.

Najväčším koncentračným táborom, kde bolo zavraždených niekoľko tisíc rómskych mužov žien a detí, bol v Auschwitz-Birkenau v dnešnom Poľsku. Takzvaný „rodinný cigánsky tábor“ bol zriadený výnosom Heinricha Himmlera v decembri 1942, k prvým deportáciám došlo v januári 1943.

Za 17 mesiacov existencie tábora v ňom bolo internovaných asi 22-tisíc Rómov, z toho asi 19-tisíc tam zahynulo. Už pred koncom vojny sa plánovala jeho definitívna likvidácia v máji 1944. Vtedy sa to však  nemeckému veleniu tábora nepodarilo. K definitívnemu ukončeniu existencie takzvaného cigánskeho tábora došlo až o niekoľko mesiacov.

V priebehu júla 1944 bolo niekoľko stoviek práceschopných väzňov deportovaných do iných táborov. Tých, čo zostali, zavraždili v noci z 2. na 3. augusta. Bolo to presne 2897 žien, detí, starých a chorých Rómov, ktorých nahnali do plynových komôr a ich telá potom spálili v kremačných peciach. Ako spomienku na tieto obete a pripomienku genocídy rómskej populácie Európska komisia v roku 2015 ustanovila 2. august ako Pamätný deň rómskeho holokaustu.

Zvykneme hovoriť, že dejiny Rómov sú dejinami útlaku a marginalizácie. Dozaista najsmutnejšou kapitolou novodobých rómskych dejín je obdobie druhej svetovej vojny. Vo svete, ktorý staval na demokratických princípoch, zrazu takzvané Norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi a cti, vydané v roku 1935, vytvorili priestor pre likvidáciu skupín obyvateľstva na etnickom princípe. Židia, a neskôr aj Rómova, boli klasifikovaní ako „element zabraňujúci čistote rasy“, teda ako „podľudia“ nehodní života, čo postupne viedlo k hromadnému vyvražďovaniu.

Po skončení druhej svetovej vojny Európa už nemohla byť ako predtým. Chýbalo v nej 6 miliónov Židov a minimálne 300-tisíc Rómov, ale aj tisíce ľudí s mentálnym postihnutím, príslušníkov rôznych náboženských denominácií, homosexuálov či Slovanov. Vznikla tak jazva na duši pre milióny Európanov.

Situácia na Slovensku

Príbeh slovenských Židov vyvezených do koncentrákov k likvidácii a arizácia ich majetku snáď nie sú na Slovensku neznáme. Neznámy však zostáva príbeh Rómov. Vojnový slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1939 po rozpade Československa, v mnohom napodobňoval diskriminačné rasové zákony nacistického Nemecka.

V roku 1940 bol prijatý Branný zákon, ktorý znemožnil Židom a Rómom stať sa vojakmi slovenskej armády. Zdanlivo nepodstatný zásah do občianskych práv predznamenal, ako sa novozaložený vojnový štát bude správať k svojím občanom.

Zatiaľ čo pre Židov v roku 1941 začal platiť Židovský kódex, zakazujúci im čokoľvek vlastniť a postupne ich vytláčajúci zo spoločenského života, v apríli 1941 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku „o úprave niektorých pomerov Cigánov“.

Na základe tejto vyhlášky bolo olašským Rómom zakázané kočovanie a usadlí Rómovia museli odstrániť svoje obydlia od štátnych ciest. Nesmeli cestovať verejnou dopravou a do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny. Platná legislatíva umožňovala príslušníkom polovojenskej organizácie Hlinkova garda uplatňovať voči Rómom rôzne formy priamej fyzickej agresie. Situácia v rómskych komunitách sa dramaticky zhoršovala. Rómovia zvyknutí živiť sa remeslom, nádenníčiť u gazdov, venovať sa hudbe alebo kováčstvu sa obrazne aj doslova ocitli na okraji spoločnosti a veľmi rýchlo schudobneli, čím vlastne naplnili všetky znaky asociálov, ktoré im boli na začiatku pripisované. Nevraživosť voči skupine aj jednotlivcom bola podnecovaná propagandou.

Pracovné útvary

Tak ako v Nemecku, aj u nás vznikali pre práceschopných mužov pracovné tábory perzekučného charakteru. Slovenskí Rómovia boli do nich deportovaní a mali sa podieľať na významných hospodárskych projektoch, predovšetkým pri stavbe železníc a vodných diel.

Zneužívaní boli na najťažšie manuálne práce, často bez potrebného náradia, ošatenia a stravy. Prvé pracovné útvary vznikali už v roku 1941. Nachádzali sa v Očovej, Moste na Ostrove a horárni Trnava. Medzi najväčšie patrili pracovný útvar v Dubnici nad Váhom a Ilave (1942 – 1944) a pracovné útvary na východe Slovenska (1942 – 1943) v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, pod Petičom a Nižnom Hrabovci. Rómovia sa podieľali na stavbe železničnej trate Prešov-Strážske.

Po potlačení SNP

V auguste 1944 domáci odboj vyhlásil ozbrojené povstanie proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky, ale tiež proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Keďže nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili, tá v októbri 1944 prešla na partizánsky spôsob boja. Územie Slovenska bolo obsadené nemeckou okupačnou armádou.

Voči partizánskemu hnutiu, ale aj voči civilnému obyvateľstvu dochádzalo ku krvavým represáliám. Väčšina z nich sa uskutočnila od novembra 1944 do januára 1945. Represálie sa dotkli aj rómskeho obyvateľstva, dôvodom na prenasledovanie bolo aktívne pôsobenie Rómov medzi partizánmi, stačilo však aj podozrenie zo spolupráce.

K popravám dochádzalo bez súdu, priamo na mieste boli popravení Rómovia v Čiernom Balogu či vo Svätom Kríži nad Hronom. V mnohých prípadoch boli deportovaní a zavraždení na masových popraviskách v Kremničke, Nemeckej, aj na židovskom cintoríne vo Zvolene. Najviac rómskych obetí bolo z obce Ilija, z Čierneho Balogu a z Tisovca. Počet priamych rómskych obetí od septembra 1944 do apríla 1945 sa odhaduje na viac ako tisíc.

Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom

Perzekúcie slovenských Rómov dosiahli svoj vrchol na prelome rokov 1944 a 1945. Na mieste pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 Zaisťovací tábor pre Cigánov, do ktorého boli deportované rómske rodiny. V decembri 1944 v ňom bolo viac ako 700 väzňov. Zlé hygienické pomery a studená zima sa podpísali najmä pod zdravotný stav detí a starých ľudí. Najvážnejšia bola epidémia týfusu v januári 1945. V tomto čase prevzali kontrolu tábora Nemci, ktorí vo februári 1945 nariadili popravu 26 chorých, medzi ktorými boli aj ženy a deti. Na jar 1945 dozor tábora ušiel pred postupujúcim frontom a tábor bol rozpustený.

Situácia na južných územiach

Viedenskou arbitrážou sa v novembri 1938 južné a východné územia Slovenska stali súčasťou horthyovského Maďarska. Podobne ako na Slovensku, aj v odstúpených častiach dochádzalo k zhoršovaniu životných podmienok. Rómovia boli postupne vytláčaní zo spoločenského života, nesmeli vstupovať na verejné miesta a navštevovať školy. Prijatá legislatíva umožňovala žandárom vykonávať poriadkové razie v rómskych obydliach a zadržiavať „podozrivých“.

Situácia sa radikalizovala a k vyostreniu došlo začiatkom roka 1944 po obsadení Maďarska nemeckým vojskom. Veľká časť Rómov bola deportovaná do pracovných a koncentračných táborov.

Z okupovaných území východného a južného Slovenska boli Rómovia sústreďovaní v zaisťovacom tábore v Komárne. Odtiaľ boli deportovaní do koncentračného tábora Dachau a odtiaľ zasa do iných táborov.

K vystupňovaniu represií a vyvražďovaniu rómskych komunít došlo aj na územiach južného Slovenska. Napríklad v obci Slatina pri Krupine alebo neďaleko Trhovej Hradskej. 

Pripomínanie

V povojnovom období sa o perzekúciách Rómov počas druhej svetovej vojny takmer nehovorilo, zločiny z tohto obdobia dokonca zostali nepotrestané. Tak tomu bolo aj na Slovensku. Rómovia, ktorých sa perzekúcie týkali, sa po vojne snažili zabudnúť a zväčša nezaťažovali ďalšie generácie nenávisťou. K pozvoľnej zmene v pripomínaní došlo až po roku 1989.

V mnohých lokalitách, kde došlo k vyvraždeniu Rómov po potlačení SNP, boli v povojnových rokoch postavené pamätníky. Žiaden z nich však neniesol informáciu, že jedným z dôvodov vyvraždenia bol aj rómsky pôvod tamojších obyvateľov. Prvým pamätníkom s textáciou, že v obci boli vyvraždení Rómovia, je tabuľa v obci Čierny Balog, osadená v roku 1968. Prvá oficiálna spomienková slávnosť sa konala v roku 1991 v obci Dúbravy.

Symbolický kameň pripomínajúci rómsky holokaust bol v auguste 2005 osadený v Banskej Bystrici z iniciatívy občianskeho združenia In Minorita. V múzeu tiež v roku 2016 pribudla pamätná tabuľa pripomínajúca účasť Rómov v SNP.

Postupne po Slovensku pribúdajú pamätníky, ktoré pripomínajú osud Rómov počas vojny. Posledné desaťročia sa darí dostávať do povedomia aj konkrétne mená zavraždených, aby ich obeť nebola márna a nezabudlo sa na to, že aj oni položili život za slobodu.

Zmysel pripomínania utrpenia Rómov počas vojny je záväzok voči mŕtvym, ale je aj mementom pre živých.

Opätovný vzmáhajúci sa rasizmus a prejavy extrémizmu sú pre spoločnosť nebezpečné. Ktosi povedal, že národ, ktorý si neváži svoje dejiny a nevie sa z nich poučiť, je odkázaný prežiť ich opäť.

Verím, že to spoločnosť na Slovensku nechce.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected]