Autorka je etnografka a historička.

Aj desaťročia rokov po skončení druhej svetovej vojny zostáva faktografia nepoznaná a príčiny a dôsledky holokaustu nepochopené. Viacnásobne to platí o holokauste Rómov, o ktorom zvykneme hovoriť ako o neznámom.

Tento rok si pripomenieme 80. výročie likvidácie takzvaného Cigánskeho tábora v Osvienčime-Brezinke, ku ktorému sa na európskej úrovni viaže Pamätný deň rómskeho holokaustu.

Málokto vie, že likvidácii tohto tábora predchádzal tichý protest Rómov, ktorí sa postavili na odpor.

Z vôle Himmlera

Nacistický koncentračný tábor Auschwitz bol založený v okupovanom juhozápadnom Poľsku pri meste Osvienčim asi 50 kilometrov západne od Krakova. Jeho vybudovanie bolo možné na základe rozkazu šéfa SS a gestapa Heinricha Himmlera v apríli 1940 a už o dva mesiace neskôr v ňom boli internovaní prví väzni.

Neskôr boli v okolí mesta vybudované ďalšie tábory, predovšetkým obrovský tábor Auschwitz II-Birkenau. Medzi rokmi 1940 a 1945 zahynulo v tomto komplexe asi 1,1 milióna ľudí.

Tábor pre Rómov bol zriadený na základe Himmlerovho takzvaného osvienčimského výnosu (Auschwitz-Erlass) z 16. decembra 1942. Výnos a neskoršia smernica Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti z 29. januára 1943 nariaďovali deportácie „cigánskych miešancov, Cigánov a nemeckých príslušníkov cigánskych kmeňov balkánskeho pôvodu“ do koncentračného tábora Auschwitz II-Birkenau do sekcie s označením B-II-e. Odhaduje sa, že počas jeho existencie prešlo bránami asi 23-tisíc európskych Rómov a asi 22-tisíc ich tu zahynulo.

Prvá skupina Rómov bola do tábora deportovaná 26. februára 1943, postupne pribúdali ďalšie transporty a v priebehu marca a apríla dosiahol ich počet asi 12-tisíc väzňov. Transporty prichádzali z území dobytých Nemeckom, ale napríklad aj z územia Protektorátu Čechy a Morava, odkiaľ nadpočetnejší transport prišiel v auguste 1943 a to v počte takmer 800 osôb.

Celkovo bolo z územia dnešnej Českej republiky deportovaných zhruba 5 500 Rómov a Sintov. Väčšina z nich neprežila.

Čierny trojuholník na šatách

V tábore nedochádzalo k rozdeľovaniu rodín, tie zostávali spolu. Rovnako tak neboli dôsledne nútení nosiť väzenské oblečenie, všetci však museli nosiť na šatách našitý čierny trojuholník určený na označenie asociálov. Pri príchode do tábora a evidencii bolo všetkým väzňom na predlaktie a deťom na nohu vytetované číslo a písmeno Z (Zigeuner).

Jedným z dôvodov ponechania rodín spolu bol aj fakt, že táborový lekár Jozef Mengele robil na väzňoch neľudské pokusy, ku ktorým potreboval tehotné ženy a novorodencov. Jedna oblasť jeho výskumu sa týkala aj hľadania lacnej a účinnej metódy sterilizácií žien aj mužov. Zároveň robil pokusy na novorodencoch, tehotných ženách a dvojičkách. Mengele, prezývaný aj anjel smrti, nebol za tento prístup potrestaný a v pokoji dožil v Južnej Amerike.

Hygienické podmienky v tábore boli nevyhovujúce, do obytných barakov nebola dovedená voda, namiesto záchodov boli iba sudy, ktoré často pretekali. Kapacita ubytovania bola nižšia ako reálny počet väzňov, do barakov zatekalo, v zime v nich bolo chladno a v lete dusno, lebo sa nedali dobre vetrať. To všetko malo vplyv na šírenie chorôb, zavšivavenie bolo súčasťou táborového života, rovnako ako hlad. Prídel potravín bol slabý, a ešte dochádzalo k jeho rozkrádaniu, čo spôsobovalo trvalú podvýživu všetkých väzňov.

Práceschopní muži aj ženy boli nasadzovaní na ťažké manuálne práce, spravidla v rámci tábora. Išlo o dostavbu ubikácií, budovanie odvodňovacích kanálov a úpravu terénu.

To všetko sa podpísalo na chatrnom zdraví väzňov. Úmrtnosť v tábore bola vysoká, jednou z najzraniteľnejších skupín boli deti. Dĺžka života väzňov v tábore bola niekoľko mesiacov, potom umierali na choroby, vyčerpanie alebo boli splynovaní.

Jedným z vážnych ochorení, šíriacich sa v takzvanom Cigánskom tábore bola noma – prejavujúca sa ako gangréna úst a tváre. V tábore sa, samozrejme, neliečila a chorí zomierali v bolestiach.

Odpor voči presile

Postupujúci východný front znamenal aj zmenu organizácie tábora a nacisti chceli zahladiť stopy po neľudskom zaobchádzaní a zbaviť sa problémov s väzňami.

Na jar roku 1944 sa preto pripravovala likvidácia „Cigánskeho tábora“, pričom rozhodnutie bolo, že všetci jeho obyvatelia majú byť zlikvidovaní. Zámer sa však prezradil a obyvatelia tábora sa postavili na tichý odpor.

O udalosti, ktorá je popisovaná ako tiché rómske povstanie, nie je veľa informácií, lebo väčšina aktérov vojnu neprežila.

Epizóda sa odohrala 16. mája roku 1944. V „Cigánskom tábore“ vtedy bývalo asi 6-tisíc väzňov. Niekto Rómov upozornil na to, že má dôjsť k ich splynovaniu a títo sa preto ozbrojili náradím a zabarikádovali sa v ubikácii. Keď prišla výzva, aby ju opustili a nastúpili na pripravené autá, rozhodli sa neuposlúchnuť. Zostali vo vnútri, rozhodnutí brániť sa presile.

Vedenie zásahu situáciu vyhodnotilo tak, že nevstúpilo násilím do objektu a odložilo zámer na likvidáciu.

Tento tichý protest robí z Rómov hrdinov. Postaviť sa na odpor presile a dosiahnuť odloženie likvidácie celého tábora poskytlo aspoň časti väzňov šancu na záchranu.

Práceschopní muži a ženy boli potom prevezení do iných táborov. Koncom júla 1944 zostali v „Cigánskom tábore“ iba starci, chorí a deti. Ich príbeh sa zavŕšil v noci z 2. na 3. augusta.

To je už ale iný príbeh tragédie rómskeho národa.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].