Založil web gilora.cz, kde dokumentuje rómsky piesňový folklór v Česku. Za uplynulý rok nahral vystúpenia desiatok hudobníkov a zverejnil vyše 500 záznamov. „Ľudia na náš archív reagujú a učia sa podľa neho hrať pesničky,“ hovorí literárny vedec Ondřej Skovajsa.

Okrem zachovania kultúrneho bohatstva je jeho cieľom dostať v Česku rómskych hudobníkov na oslavy či svadby. „Myslím si, že by bolo strašne fajn, keby si Česi uvedomili, že majú medzi Rómami veľa famóznych spevákov. A že môžu mať na svadbe najlepšiu zábavu pod slnkom, keď im tam zahrajú Rómovia.“

Skovajsa v rozhovore okrem iného vysvetľuje, v čom je rozdiel medzi českým a rómskym folklórom, ako nachádza nepoznaných hudobníkov a o čom sú texty rómskych piesní.

Na začiatku pandémie v roku 2020 ste iniciovali zbieranie rómskych piesní, z ktorého vznikol portál gilora.cz. Ako vám to napadlo?

Som literárny historik, z literatúry mám aj doktorát. Už v dizertačnej práci ma ale priťahovalo hovorené slovo. Písal som o americkom básnikovi Waltovi Whitmanovi a románopiscovi Henry Millerovi, a to aj z pohľadu orálnej teórie. Kládol som si otázku, ako je možné, že Whitmanov text je tak živý. Na čitateľa takmer až vyskakuje. Podobne je to pri Millerovi.

Obaja pri písaní využívajú metódu opakovania, aká je bežná v ľudových piesňach. Miller naviac používa vulgarizmy, na ktorých sa človek zasmeje a tým mu ožíva celé telo.

V jednom momente som sa sám seba pýtal, prečo sa toľko venujem literárnej vede a nie folklóru. Prešiel som si akousi osobnou krízou a výrazne som zmenil odbor. Začal som študovať etnológiu a písať o ľudových pesničkách.

Zdigitalizoval som archív Jaroslava Smutného z Veselia nad Moravou, ktorý uchovával folklórne piesne celý život. Bolo pre mňa objavom, že sa dajú zaznamenávať aj v dnešnej dobe. Vydal som sa teda v jeho stopách a v slovenskej Hornej Marikovej som nahrával rovnaké speváčky, s akými sa on stretol pred päťdesiatimi šiestimi rokmi.

Zároveň som sa odjakživa zaujímal o Rómov. Kedysi som viedol krúžok s rómskymi deťmi a neskôr prišla príležitosť doučovať na čiastočný úväzok rómske deti v Slanom. Veľa som s nimi hral na gitaru a pamätám si, že u nich vždy dobre fungovali pesničky.

Neskôr som stretol Yechiela Bar-Chaima, konzultanta americkej nadácie Bader Philanthropies. Ten mi spomenul, že ak by som chcel zbierať rómsky folklór, podporil by to. Dal mi tým chrobáka do hlavy.

Cez môjho ústretového školiteľa Lubomíra Tyllnera som oslovil Etnologický ústav Akadémie vied ČR, ktorý to zaštítil – a projekt bol na svete.

Prečo je z vášho pohľadu dôležité dokumentovať piesne a úlohu spevu v rómskej kultúre?

Po prvé, mám pocit, že rómska hudba je umelecky veľmi kvalitná a neuveriteľne silná. A mám dojem, že sa o tom v Česku skoro nevie. Po druhé, dlho som sa vo videách na webe stretával s tým, že ako štandardná podoba rómskej hudby boli predstavované klávesy. A veľmi mi chýbali nahrávky akustických nástrojov, teda tradičnejšia podoba zvuku.

Vyrastal som na Bobovi Dylanovi a folku, takže akustické nástroje sú mi blízke. So syntetizátorom si človek vystačí sám, no k nástrojom potrebuje kapelu. Preto sa pri dokumentovaní rómskej spevnosti zameriavam na akustické nahrávky. Vďaka tomu dostala moja snaha akúsi tvár a začal som objavovať skryté poklady. 

Ako sa vám dostávajú tipy na hudobníkov a piesne?

Mám viacero línii získavania. Napríklad, kamarátka Iveta Kokyová – rómska spisovateľka a romistka – ma zoznámila s muzikantom Vojtěchom Keltom, s ktorým sme zašli za jeho príbuzným Dušanom Terkelom. Takto sme v Předměřiciach spravili prvé väčšie nahrávanie. A tam sa stalo to, čomu sa hovorí efekt snehovej gule – stretol som ďalších muzikantov, ktorí mi zasa odporučili ďalších.

Skúsil som aj ďalšie línie. Poznám viacero kaplánov z evanjelickej cirkvi a z ďalších cirkví, ktorí sa veľmi angažujú v pomoci rómskej menšine. Tí mi zasa odporučili Feriho Miku aj najväčších hitmakerov nášho YouTube kanálu Kalo Olaha a Josefa Kaleju. V rómskych kapelách je to často tak, že jeden hudobník hráva aj s inou kapelou a v každej takto zostane nejaký prostredník k ďalšej.

Ako to funguje prakticky? Dostanete tip a vyberiete sa s kolegami a kamerou do terénu, aby ste ho natočili?

Tak to bolo najmä na začiatku, keď sme nahrávali prvé piesne. Trochu ma ale brzdilo, keď som sa musel zakaždým koordinovať so zvukárom. Bol dosť vyťažený, trvalo mu aj mesiace, kým mi dodal nahrávky. No v tej dobe som sa len učil, ako robiť postprodukciu.

Z praktických dôvodov sa ukázalo, že je pre mňa najlepšie byť samostatnou jednotkou. Na výjazdy som začal chodiť sám a robím to tak doteraz. Mám, samozrejme, spolupracovníkov – s prekladmi mi pomáha spomínaná Iveta Kokyová alebo lingvista a romista Martin Gális. Ale ten materiálny základ, teda nahrávky a postprodukcia, je na mne.

Koľko piesní a hudobníkov ste už zaznamenali?

Sú to už desiatky hudobníkov a asi 40 nahrávacích stretnutí. Na YouTube kanáli projektu je už asi 500 nahrávok, na webe ich je spolu s preloženými textami asi 250. Mám však už vyše tisíc zaznamenaných piesní. Ako by povedal americký literárny historik Walter J. Ong, Rómovia sú reziduálne orálna kultúra. V 21. storočí je to neuveriteľné bohatstvo.

Je vraj stereotyp, že Rómovia sú hudobníci. Mám ale pocit, že aj tento stereotyp sa v Česku dostáva do širšieho povedomia až posledných pár rokov. Prvým stereotypom bolo tvrdenie, že Róm je ten neprispôsobivý, ktorý zneužíva dávky. Až niekde na piatom mieste si niektorí spomenuli na hudobníka.

Celkovo však ľudia na náš archív reagujú a učia sa podľa neho hrať pesničky. Niektoré majú desiatky komentárov. YouTube kanál má celkom veľkú sledovanosť – 1800 odberateľov a vyše pol milióna zhliadnutí za rok. Najväčšie hity majú aj 45-tisíc videní.

Máte sám pre seba odhad, koľko zaznamenania hodných hudobníkov by mohlo byť pomysleným stropom hudobnej slovesnosti Rómov v Česku?

Myslím si, že to budú tisíce, možno desiatky tisíce hudobníkov a spevákov. Rómska spevnosť v Česku ma ohromila, ale presné číslo povedať nedokážem. Spomeniem ale zaujímavosť. Keď s týmto projektom idete za profesionálmi, ako sú Gejza Bendig, Migel či Petr Horvát z kapely Bengas, zahrajú vám krásne dve-tri pesničky.

Ale keď zájdete za vynikajúcimi rómskymi hudobníkmi, ktorí mimo svojej komunity známi nie sú, tí vám zahrajú desať, dvadsať alebo aj tridsať piesní. Rómske pesničky sú pre Česko neuveriteľne bohatou a kultúrne dôležitou žilou.

Spomínali ste stereotypy o Rómoch. Jedným z nich je, že rómska hudba sú len „tancovačky“ na svadbách. Aké všetky žánre rómskeho folklóru ste objavili pri zaznamenávaní?

Tento stereotyp v Česku až tak nefunguje. Problémom totiž je, že u nás rómske kapely toľko nehrajú, ak nepočítame oficiálne akcie ako festival Khamoro. Vlastne nehrajú takmer vôbec, a to ani spomínané tancovačky na gadžovských svadbách.

Jedným z mojich cieľov preto je dostať rómskych muzikantov na svadby a oslavy, čo je na Slovensku časté. Väčšina Rómov, ktorých v Česku nahrávam, pochádza zo Slovenska, kde si udržujú väzby. Do Česka kedysi odišli – alebo ich rodičia či prarodičia – za prácou, keďže sme boli tradične ekonomicky silnejšou krajinou.

Samotné žánre rómskej hudby sú neuveriteľne bohaté. Začínajúc halgátmi a čardášmi, cez romfolk, rómske spirituály a chvály, ktoré boli pre mňa úplným objavom. Napríklad Feri Miko si píše vlastné chvály, pretože chce spievať Bohu pesničky. V Beroune som zaznamenal aj kostolnú hudbu, ktorá je tiež úžasná.

Vidím tiež neprehliadnuteľný príklon rómskych piesní k afroamerickej hudbe. Mnoho rómskych muzikantov odkazuje k Stevemu Wonderovi a trúfam si povedať aj to, že veľa rómskych piesní má blízko blues – sú to piesne o chudobe.

Ďalej tu máme „slaďáky“, inštrumentálne piesne a nahrával som aj pána, ktorý hral muziku z 80. rokov a country. V Holíči, rodiska rapera Čavalenkyho, sme zasa nahrávali Satanovu nadvládu – famózny rómsky hip hop. A to som zatiaľ nedokumentoval hudbu olašských Rómov – len muzikantov, ktorí boli iba spolovice Olaši.

Súčasťou vašej dokumentácie je aj etnomuzikologický výskum rómskeho folklóru. Čo ste zatiaľ zistili?

Vylupuje sa mi z toho veľa tém, o ktorých píšem alebo chcem písať. Aktuálne píšem štúdiu o piesni, ktorú spieva mladý muzikant so svojou mamou. Text je o tom, ako sa syn vráti domov a nájde mamu, ako sa pozerá na jeho fotku a plače. Pesnička sa končí uistením syna, že mamu nikdy neopustí. A aj ten mladý muzikant, ktorý tú pieseň spieva, sa stotožní s jej s lyrickým subjektom a hovorí svojej mame, že ju nikdy nenechá samú.

Na tomto príklade je exemplárne vidieť predávanie kultúrnych hodnôt, akúsi vernosť medzi matkou a synom. Prinajmenšom cez fotku ten syn pri mame je, aj keď tam fyzicky nie je.

V takýchto prípadoch sa navyše dá hovoriť o takzvanej performativite hodnôt – čím častejšie sa skladba hrá, tým viac sa hodnoty upevňujú. Okrem toho, pri gadžoch nie je také časté, že syn hrá v kapele s mamou. V tejto piesni je tiež prítomný akcent na emotívnosť – na to, že spievanie musí byť od srdca. V rómskych piesňach sa celkovo veľa plače.

O čom sú texty rómskych piesní, keď ich porovnáte s českými?

Zdôraznil by som, že rómske piesne sú stále folklórne, z každej som zaznamenal niekoľko variánt. Takýto živý variačný proces je lakmusovým papierikom folklóru. Keď som prvýkrát nahrával na Slovensku, dostalo ma, že v dedinách som u každej babičky zaznamenal inú verziu „tej istej“ slovenskej piesne. Odchádzal som s tým ako so vzácnym úlovkom. V Česku to však už takto nie je. Z tradičného folklóru sa stal folklorizmus a ten je zakonzervovaný.

Pri Rómoch variačný proces stále prebieha na plné obrázky. Z rôznych verzií piesní vznikajú nové a nové. Často napríklad zľudovie aj pôvodne umelá pieseň. Hudobník Feri Miko spieva piesne jeho rodičov z rokycanskej kapely Čercheň, ktoré zjednodušil a včlenil ich späť do ústnej tradície.

A k textom samotným: Folklór je vždy záležitosťou chudobných. A nie je to tým, že by som sa pri dokumentovaní zameriaval práve na nich. Bohatá stredná trieda proste toľko nespieva, a to platí pre Rómov aj pre Čechov. Rómske piesne a ich texty teda súvisia priamo s existenciálnou situáciou chudobných ľudí.

Každopádne z folklóru cítiť autenticitu – ľudia majú k folklórnym piesňam vnútorný vzťah, nejakým spôsobom im pomáhajú a liečia dušu. Sú pre nich veľmi dôležité.

Ekvivalentom českého folklóru sú možno trampské pesničky alebo piesne Suchého a Šlitra. Ale keď si Česi spievajú Rosu na kolejích alebo Potkal potkan potkana, riešia pritom – a v textoch – úplne iné veci. Z prežitku spoločenstva „my“ sa tešia počas spevu, potom si však každý ide svojou cestou.

Už dávno neplatí, čo Čech, to muzikant, kdežto u Rómov sa hudobné stretávanie teší väčšej vážnosti a je omnoho viac spojené s rodinným životom. No s vážnosťou rómskej hudby súvisí aj to, že ak niekto zomrie, hudobníci držia smútok a nespievajú.

Americký filozof Cornel West hovorí, že blues je osobná tragédia vyjadrená lyricky. Rómski muzikanti mi mnohokrát povedia, že si radi zaspievali a aspoň si tak odpočinuli od každodenných ekonomických problémov. Medzi Rómami je veľká chudoba, čo má mnoho príčin, ale jednou veľmi výraznou je rasizmus a anticigánizmus.

Preto sme okrem projektu Giľora založili aj rovnomenné občianske združenie. Ako som spomínal, na Slovensku Rómovia hrávajú na svadbách často, no v Česku nie. Myslím si, že by bolo strašne fajn, keby si Česi uvedomili, že majú medzi Rómami veľa famóznych spevákov. A že môžu mať na svadbe najlepšiu zábavu pod slnkom, keď im tam zahrajú Rómovia.

Pre koho všetky tie pesničky dokumentujete? Kto sú návštevníci webu gilora.cz a vaši diváci na YouTube?

Keď som písal tento projekt, vedel som, že výstup bude zverejnený na YouTube alebo na inom verejne dostupnom médiu. Bytostne ma rozčuľuje, ak si podobné databázy nechá len nejaká vedecká inštitúcia a sú dostupné len hŕstke bádateľov. Je dôležité, aby boli k dispozícii aj pre verejnosť. Špeciálne pri folklóre je dôležité otvoriť archívy. Som nesmierne rád, že Múzeum rómskej kultúry v Brne, kde budem od septembra pracovať, má na to podobný pohľad.

Primárnou cieľovou skupinou webu sú Rómovia, no myslel som aj na gadžov, ktorí by si vďaka tomu mohli uvedomiť, aké poklady majú v rómskych piesňach. Stretnutie s rómskou hudbou nás môže zmeniť. Napríklad si uvedomíme, ako veľmi potrebujeme emotívnosť skrytú v rómskych piesňach.

A samozrejme, pri tvorení webu som myslel aj na dialóg medzi etnickou minoritou a majoritou. Ale vravel som si aj, že je super mať na videu deda a vidieť, aký bol skvelý muzikant. Keby som takéto hudobné prejavy nezaznamenal, tak sa proste nezachovajú.

Ak je web giľora.cz ešte niečím unikátny, tak zrejme dôrazom na akustické nástroje. Je tam vidno gitary, husle, akordeóny a nevalcujú to všetko klávesy.

Aký je v Česku záujem o rómske pesničky?

Väčšinu nášho publika stále tvoria Rómovia. Sociálne siete a YouTube u nich dosť frčia. Pre koncerty, ktoré usporadúvame s mesačnou periodicitou, máme veľmi dobrú inštitucionálnu podporu na Kampuse Karlovej univerzity na Hybernskej 4 v Prahe. Koncerty rovno nahrávam. V tamojšej čitárni to vyzerá ako doma v obývačke, preto je môj základný formát prinášať umelcov z „obývačky do obývačky“.

S koncertami sme zatiaľ iba na začiatku, no zorganizovali sme ich už asi dvanásť. Bohužiaľ sa mi ale za ten rok, čo fungujeme, zatiaľ nestalo, že mi niekto zavolal a chcel rómsku kapelu na svadbu alebo na oslavu. V združení Giľora by sme rómskym muzikantom radi pomohli zarobiť si hraním nejaké peniaze.

Záujem o koncerty je, ale určite ešte nie je vyčerpaný. Na Věru Bílú predsa chodili desaťtisíce ľudí. Myslím si ale, že dochádza k prelomu rómskej kultúry do tej českej. Príkladom môže byť úspech herca a speváka Marcela Bendiga alebo ocenenie Magnesia Litera pre rómskeho autora Patrik Bangu za knihu Skutečná cesta ven, čo je fascinujúce svedectvo nielen o policajnej brutalite 90. rokov.  

Spevákov, ktorých natáčam, pozývam aj k mojim americkým študentom na Karlovej univerzite v Prahe. Rozprávajú sa spolu a kladú si navzájom otázky. S Lenkou Grundzovou a Martinou Daňkovou nás pozvali na spoločné vystúpenie do nemocnice Třebotov. Aj na základe takýchto stretnutí mám pocit, že rómska kultúra začína byť v Česku doceňovaná.

Ondřej Skovajsa (1978) Český literárny vedec a etnomuzikológ. Vyštudoval bohemistiku, amerikanistiku a komparatívnu literatúru. V rokoch 2011 a 2012 absolvoval ročné Fubrightovo štipendium na Kalifornskej univerzite. Vyučuje v programe východo- a stredoeurópskych štúdií pri filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Do češtiny preložil Eseje Henryho Millera aj prvé brooklynské vydanie Listov trávy Walta Whitmana. Digitalizoval piesňový archív Vlasty a Jaroslava Smutných. Aktuálne v rámci projektu Giľora dokumentuje rómsky piesňový folklór a riadi rovnomenné občianske združenie. Od septembra bude tiež kurátorom audiovizuálnej zbierky Múzea rómskej kultúry v Brne.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].