Žiak s mentálnym postihnutím, ťažkosti s dochádzkou, problémové typy. Ešte pred deviatimi rokmi si museli učitelia v Palíne poradiť s rôznosťou v triedach sami. Mohli sa spoľahnúť nanajvýš na výchovného poradcu.

Dnes má tamojšia základná škola aj sociálneho či špeciálneho pedagóga, psychologičky, pedagogických asistentov, dokonca i kariérneho poradcu. Volá ich inkluzívny tím. Jeho úlohou je odbremeniť učiteľov a šiť pomoc na mieru každého dieťaťa.

„Mali sme problémových žiakov,“ spomína si riaditeľka Eva Tchuriková, prečo hľadali do tried posily. „To bol prvotný stimul.“ Je posledný júnový pondelok, spolu so zástupkyňou Renátou Ohriskovou sedia pred počítačom –  tváre zakryté rúškami – a dopĺňajú sa v odpovediach.

Išli sa dovzdelať, ako byť inkluzívny

„Jednak sme mali veľa žiakov s ťažkým zdravotným postihnutím, potom aj takých v hmotnej núdzi a z rómskeho prostredia,“ pokračuje Tchuriková. „Ale myslím si, že inkluzívny tím potrebujú všetci žiaci, ktorí sú v škole.“

Palín leží pár kilometrov od Michaloviec. V obci na Zemplíne žije asi 900 obyvateľov, podľa Atlasu rómskych komunít je asi štvrtina Rómov.

S niektorými typmi postihnutí žiakov sa palínski učitelia donedávna nestretli. Aby s týmito deťmi vedeli pracovať a posúvať ich ďalej, išli sa dovzdelať. Niektorí študovali špeciálnu pedagogiku či školskú psychológiu, iní si rozširovali zručnosti cez granty a projekty.

Lepšie výsledky aj správanie žiakov

„Rozdiel vidno v pokroku žiakov vo vzdelávaní,“ porovnáva riaditeľka Tchuriková situáciu spred deviatich rokov a dnes. „Ak špeciálna pedagogička poradí učiteľke metódy, ako s tým-ktorým žiakom pracovať, je to určite v jeho prospech.“ Rovnako vie pomôcť rodičom, aby vedeli so synom či dcérou správne pracovať doma.

Zástupkyňa Ohrisková spomína príklad chlapca, ktorého rodičia boli zúfalí, pretože ho vnímali ako iného než sú ostatní. Ako niekoho, komu to v škole jednoducho nejde.

„Teraz, keď s ním pracuje pedagogický asistent, špeciálny pedagóg a psychológ, sú spokojní. Odzrkadlilo sa to teda aj na správaní týchto detí. Sú pokojnejšie, nemajú také problémy. Pretože, keď sú neúspešné, sú z toho aj nešťastné.“

Podľa výsledkov testovania deviatakov zo slovenčiny bola v roku 2012 priemerná známka žiakov školy 2,8 – o sedem rokov neskôr sa zlepšila na 2,4. V matematike ostal priemer rovnaký.

Ťažké začiatky

Tchuriková však priznáva, že začiatky neboli ľahké. „Učitelia museli pochopiť, že inkluzívny tím tu nie je preto, aby prišli o robotu, ale aby im aj žiakom pomohol a usmernil ich.“

Napríklad, keď má žiak pracovať na hodine samostatne, no nevie si rady, pedagogický asistent sa mu môže extra venovať.

„Obe strany sa museli nastaviť na spoluprácu tak, aby bola v prospech dieťaťa a učiteľa. Teraz je to už v takom štádiu, že učitelia sa odborného tímu aktívne pýtajú,“ hovorí riaditeľka.  

,Open space´ ako vo firmách

Škola posilnila komunikáciu medzi kolegami aj inak. Hoci nemala veľa kabinetov, zrušila ich úplne. „Máme zborovňu, kde ľudia sedia. Tým, že sú pokope a pomiešaní, rozprávajú sa medzi sebou. A keď sa niečo deje, môže sa to hneď riešiť,“ vysvetľuje Tchuriková.

Učitelia biológie a slovenčiny, ktorí by sa v jednom kabinete nestretli, tak môžu prísť na to, že ich žiak má rovnaký problém na oboch predmetoch. Pochopia jeho vážnosť a môžu sa mu cielene venovať.

„V tomto sme predbehli dobu, máme taký ,open space´ ako vo firmách,“ smeje sa zástupkyňa Ohrisková. „Prispieva to ku komunikácii ľudí.“ No ak učitelia potrebujú pracovať, môžu ísť okrem zborovne aj do voľnej triedy.

Témy inkluzívneho vzdelávania prinášame v rámci vzdelávacieho projektu Inschool, ktorý na Slovensku realizuje Rada Európy a Európska komisia v spolupráci s občianskym združením eduRoma.

Zaujíma vás inklúzia v triedach? Prečítajte si príbeh o škole v Hlohovci, ktorá zastavila odliv nerómskych detí.