Etnograf René Lužica strávil desiatky hodín v archívoch, aby preskúmal fungovanie Zväzu Cigánov a Rómov. Označuje ho za prvý pokus komunity o systematické presadzovanie svojich požiadaviek.

„Takú centrálnu organizáciu dnes Rómovia nemajú,“ hovorí Lužica, ktorý učí na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V rozhovore vysvetľuje:

• ako je možné, že zväz mohol vzniknúť za socializmu;
• čo vďaka nemu Rómovia dosiahli;
• prečo ich režim nechcel uznať ako národnostnú menšinu;
• kto nadviazal na aktivity zväzu po roku 1989;
• prečo sme ako spoločnosť ľahostajní k vylúčeným komunitám.

Napísali ste knihu o Zväze Cigánov a Rómov, ktorý na Slovensku fungoval v rokoch 1968 až 1973, teda pomerne krátko. Čo je na ňom zaujímavé?

Pre mňa je zväz zaujímavou témou, pretože išlo o prvý pokus založiť rómsku organizáciu na vlastnom základe. Nezaložili ho ľudia z väčšinovej spoločnosti, ale Rómovia sami. Je to príklad iniciatívy, ktorú robí niekto „zdola“.

Prvá generácia rómskych intelektuálov – vysokoškolákov zistila, že nechcú asimiláciu, ktorú im štát ponúka. Skôr mali záujem rozvíjať vlastnú kultúru a jazyk.

Čo chceli títo rómski intelektuáli pomocou zväzu dosiahnuť?

Bolo medzi nimi niekoľko skupín. Jednej časti funkcionárov zväzu išlo o sociálne práva. Byť národnostnou menšinou bolo pre nich niečím abstraktným, oni chceli prácu, pravidelnú výplatu alebo nové byty. Pre tento cieľ boli ochotní uzavrieť akúkoľvek zmluvu so štátom.

Druhá skupina ľudí okolo zakladateľa a prvého predsedu zväzu Antona Facunu chcela viac.

Chceli, aby sa kodifikoval (vtedy) cigánsky jazyk; aby na univerzite vznikla katedra cigánskej kultúry; aby sa založilo múzeum, folklórne súbory, športové kluby a profesionálne hudobné teleso.

Skrátka, aby Rómovia mohli žiť ako oficiálna národnostná menšina podobná tej ukrajinskej alebo maďarskej. V období, keď Zväz Cigánov a Rómov vznikol, to bol grandiózny no nenaplniteľný cieľ.

Rómovia sa o založenie takéhoto zväzu snažili už v 50. rokoch, ale neuspeli. Podarilo sa im to v roku 1968. Súviselo to s Pražskou jarou?

Áno, to bolo hlavným dôvodom. V období predtým – hovoríme o rokoch 1948 až 1968 – prevládal v Československu vzor sovietskej národnostnej politiky.

Stalinova doktrína o „splývaní malých národov“ vychádzala z predpokladu, že malé národy sú neperspektívne a nemalo by zmysel, keby vytvárali vlastné štruktúry a inštitúcie. Malo byť pre nich výhodnejšie včleniť sa do väčších celkov, a to aj za cenu straty vlastnej identity.

Aj preto vznikla kategória „sovietsky ľud“, do ktorej mali patriť všetci. Kým prevládal tento pohľad na národnostnú politiku, nebolo možné založiť Zväz Rómov. Rómovia neboli občanmi v pravom slova zmysle, ale trpenými obyvateľmi nevyjasneného „cigánskeho pôvodu“.

Ale „socializmus s ľudskou tvárou“ napomohol – dnes by sme povedali – občianskym aktivitám.

Spomínali ste dve skupiny funkcionárov, z ktorých každá chcela niečo iné – jedna sociálne, druhá zasa národnostné práva. Čo sa im podarilo dosiahnuť za tú krátku existenciu zväzu?

Ani jedna skupina nedosiahla to, čo chcela. Socialistický systém bol v podstate 40 rokov v kríze. Vždy niečo chýbalo, plány sa väčšinou neplnili, a ani Rómovia teda nemohli dosiahnuť hmatateľné výsledky.

Štát síce deklaroval, že vykúpi chatrče, odstráni osady a že všetky rómske rodiny budú žiť v nových bytoch. Bolo to však nesplniteľné, priam naivné.

Rovnako režim deklaroval, že v priebehu prvého päťročného plánu sa zlikviduje negramotnosť. Ani to sa nikdy neudialo, tak ako sa nedosiahla plná zamestnanosť.

Skupina okolo prvého predsedu zväzu Antona Facunu, ktorá sa snažila presadiť národnostné práva, narazila na odpor štátu okamžite. Členovia zväzu boli zároveň členmi Komunistickej strany. Tá ich udržiavala v nádeji, že bude veci riešiť, no boli to len plané sľuby.

Je vôbec niečo, čo sa im podarilo?

Dôležité bolo už to, že sa zorganizovali. Zväz získal za štyri roky skoro 15-tisíc členov, bol v ňom takmer každý desiaty Róm na Slovensku. Mal asi 50 miestnych organizácií, tie najlepšie vedené mali referát pre kultúru, školstvo či sociálno-zdravotné veci.

Zväz každoročne dostával od Národného frontu dotáciu milión korún. Okrem toho, Anton Facuna založil tzv. Butiker – pridruženú výrobu. Spočiatku obchodovala s pracovnou silou. Ak český priemysel hľadal robotníkov zo Slovenska, sprostredkovali ich.

Rómsky podnik pridruženej výroby dosahoval miliónové zisky.

Zaoberali sa tiež tradičnými rómskymi remeslami – umeleckým kováčstvom, zámočníctvom, pracovali v stavebníctve aj autodoprave. Rozvinuli čulú hospodársku činnosť, ktorá mala miliónové zisky.

Problémom ale bolo, že vedenie Butikeru, ktoré sa často menilo, nenakladalo s týmito peniazmi dobre. Navyše, toto podnikanie sa nezlučovalo so štátnym plánovaným hospodárstvom.

Butiker síce kúpil rekreačné stredisko na Orave pre rómske rodiny a organizoval letné tábory pre deti. Kúpil aj tehelňu, ktorá mala produkovať tehly na výstavbu rómskych rodinných domov. No ani za socializmu sa tehly nemohli rozdávať zadarmo.

A keď sa hromadil zisk, nastal rozkol, ako sa bude deliť.

Funkcionárom zväzu, ktorí žiadali národnostné práva, sa teda nepodarilo dosiahnuť takmer nič. Komunisti uznali ako menšinu Maďarov, Poliakov, Ukrajincov a neskôr aj Nemcov. Prečo režim nechcel uznať Rómov?

Československá socialistická republika si nemohla dovoliť neuznať práva Maďarov, Ukrajincov, Poliakov a Nemcov. Za príslušníkmi týchto menšín totiž stáli spriatelené národné štáty, ktoré budovali socialistický systém. Vládna moc ich nemohla diskriminovať.

Rómovia však takúto lobby nemali, chýbal im štát, ktorý by ich podporoval. A hoci sa vraj v istom momente uvažovalo o tom, že národnostné práva dostanú, trochu si to sami pokazili.

Ani samotní funkcionári zväzu nemali jasnú predstavu o svojej etnickej identite. Nežiadali, aby zväz patril pod Ministerstvo kultúry, ktoré dostalo menšiny na starosti, ale žiadali, aby spadali pod Národný front. To im aj povolili, no bolo to len čiastkové víťazstvo.

Keby boli Rómovia pod kultúrou, komunistickej strane by sa ťažko rušila ich národnosť. No v rámci Národného frontu ich ako občiansku aktivitu zrušili za 24 hodín.

V knihe spomínate kurióznu udalosť. V lete 1972 zväz organizoval hudobný festival „Dni Rómov“. Do bratislavského Parku kultúry a oddychu prišiel ako špeciálny hosť generálny konzul Sovietskeho zväzu, ktorého však neprišiel privítať žiaden zo slovenských štátnikov. Čo tým slovenskí politici sledovali?  

Ukázali svoju pravú tvár. Zväz Cigánov a Rómov bol dieťaťom politických reforiem. Po pražskej jari však nastúpil do čela krajiny Gustáv Husák, konzervatívny komunista, takzvané „tvrdé jadro“.

Komunistami boli aj funkcionári zväzu, no tí boli deťmi „pražskej jari“. Tvrdé konzervatívne jadro ich nemohlo vyhnať zo strany, pretože by nad nimi stratilo kontrolu.

Stále ich tak mohlo zneužívať pre svoje politické ciele, no vedelo, že skôr či neskôr ich zväz zruší. Keďže Rómovia neboli uznaní ako menšina, nemohol existovať ani ich kultúrny zväz.

Zväz Cigánov a Rómov posielal požiadavku na organizáciu festivalu radnici v Bratislave, ministerstvu kultúry aj na mestský výbor komunistickej strany. Tí sa ňou však nechceli zaoberať a odkladali to. Čas sa krátil a už boli pozvaní zahraniční i domáci účinkujúci.

Dokonca, vystúpenie divadla Romen z Moskvy vybavoval sovietsky generálny konzulát. Štátni úradníci si pravdepodobne ani neprečítali program. Keby tak urobili, zistili by, že na festival prídu hostia zo Sovietskeho zväzu a Poľska. A to by sa chovali inak.

Aj pre sovietskeho konzula muselo byť prekvapujúce, že sa tam neukázal nik zo slovenských funkcionárov. Sovieti však z prípadu neurobili kauzu a po čase sa naň zabudlo. Až kým súdruhovia nezrušili zväz – vtedy to Rómom neprávom pripísali na konečný účet.

Hlavným dôvodom, prečo zväz zanikol, bola obava komunistov z toho, že Rómovia by mohli narásť na sile a presadiť si národnostné práva. Ako sa na zániku podpísala situácia vnútri zväzu? Jeho vedenie sa často menilo, Bratislava si nerozumela s regiónmi.

Ústredný výbor komunistickej strany mal presné informácie o tom, čo sa vo zväze deje. Niektorí jeho čelní predstavitelia totiž donášali strane. V Národnom fronte vďaka tomu vedeli o vzťahoch vo zväze a čakali na vhodnú príležitosť a argumenty.

Na jednej strane si to Rómovia spôsobili sami, lebo nedržali pokope. No vo zväze boli aj ľudia, ktorí mu uškodili.

Zväz Cigánov a Rómov zanikol v roku 1973. V úvode knihy konštatujete, že sa tým „stratilo 20 rokov možného pozitívneho vývoja a dôsledky pociťujeme dodnes“. Prečo sa Rómom do roku 1989 nepodarilo nadviazať na ich pôvodnú iniciatívu?

Nebola tu kontinuita generácií a organizácií. Napríklad, Anton Facuna sa po zániku zväzu stiahol z politiky. Mal niekoľko súdnych sporov s bývalým tajomníkom Alojzom Pompom.

K ostatným funkcionárom sa Ústredný výbor strany zachoval pozitívne – hoci im zrušil zväz, výplaty im išli, kým si nenašli iné úradnícke miesta. Nikto z vedenia zväzu sa nestratil, prispôsobili sa politickej situácií. Do roku 1989 však vznikla hlboká medzera.

Po zániku Zväzu Cigánov a Rómov sa stratilo 20 ďalších rokov.

Po Nežnej revolúcii sa to zmenilo, problematika rómskej menšiny sa dostala do spoločenskej debaty. V roku 1991 vláda deklarovala rovnoprávnosť Rómov s inými národnosťami. 

Vo verejnom priestore ostali niektorí Rómovia, ktorí zažili Zväz Cigánov a Rómov – najmä Elena Lacková, ktorá kedysi predsedala okresnej organizácií v Prešove. Keďže bola významnou osobnosťou a spisovateľkou, založila Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti.

Patrila medzi zakladateľov celoštátnych novín Romano nevo ľil a spoluorganizovala rómske festivaly. Bolo ich toľko, až niektorí tvrdili, že Rómovia majú aj iné problémy.

Tu nastal spor medzi staršou a nastupujúcou generáciou, ktorej nevyhovoval „starosvetský“ štýl práce napríklad aj Eleny Lackovej. Mladšia generácia, nepoznačená členstvom v komunistickej strane, chcela tú tému dostať do kvalitatívne inej roviny.

Majú dnes Rómovia obdobne silnú organizáciu, akou bol kedysi Zväz Cigánov a Rómov?

Takúto centrálnu organizáciu dnes Rómovia nemajú, hoci Lackovej Kultúrny zväz mohol mať túto ambíciu. Mala však vysoký vek a chýbal jej okolo seba tím, ktorý by to presadil.

Ich aktivity sa preto rozpadli. Každý pracoval na svojom piesočku a k ozajstnému celoslovenskému zjednoteniu nedošlo.

Naopak, vzniklo množstvo menších organizácií zaoberajúcich sa témami Rómov. Pamätám si, že koncom 90. rokov ich bol viac ako 260.

A je tu ešte jeden problém. Mimovládny sektor okolo tejto problematiky je budovaný skôr na národnostnom, nie na občianskom princípe.

Z vašej knižky vyplýva, že štát za socializmu nebral Rómov ako partnerov, ktorí by mohli spolupracovať na riešení vlastných problémov. Ako by ste opísali prístup štátu k Rómom dnes?

Je to ťažká otázka. Niektorí politici sa túto problematiku snažia pochopiť, ale nemajú dostatok energie ani záujmu robiť s tým niečo. Majú nejaký názor, ale skôr v teoretickej rovine a to je pre prax málo. 

Väčšine našich politikov – a to nehovorím o extrémistoch – je však táto téma ľahostajná. Ako keby si neuvedomovali jej závažnosť.

Zabúdame, že tu s nami žijú menšiny, ktoré nás obohacujú, no majú aj vlastné starosti.

Podobne sa správali aj funkcionári komunistickej strany. Štatistický úrad im dal správu, že Rómovia tvoria v populácii 3 percentá, no to pre nich nič neznamenalo, preto to nechali tak. Stačili im propagandistické heslá, ktoré sľubovali lepšiu budúcnosť.

Slovenskí politici sa po roku 1945 kontinuálne nezaoberajú „rómskou problematikou“ alebo ak tak robia, tak len v deklaratívnej forme. Kvalitatívna zmena nehrozí.

Prečo to tak je?

Myslím si, že je to v mentalite slovenského národa. Posledných 50 rokov – ale zrejme aj storočie predtým počas národného obrodenia – sú Slováci „zafixovaní“ vo svojich vlastných problémoch.

Akoby sme zabúdali na to, že tu s nami žijú aj „iní“ ľudia, ktorí sú nám obohatením, no tiež majú starosti.

Príkladom môže byť rok 1969, kedy vznikla Československá federácia. Slováci si vydobyli svoju vlastnú socialistickú republiku, aby im nikto nehovoril do riešenia ich problémov.

Napriek tomu tu boli vždy tendencie riešiť situáciu s Rómami tak, že ich vysťahujeme do Čiech, nech sa tam rozptýlia a asimilujú. Náš „problém“ prenášame na niekoho iného, lebo nemáme záujem a sami nevieme, ako ho vyriešiť.

To je dôvod, pre ktorý v úvode knižky píšete, že „slovenská história neprejavuje ochotu a záujem pričleniť skúmanie iných menšín do vlastnej minulosti“?

Áno, reflektujeme len sami seba. Ako keby boli všetci okolo nás nepriatelia. Stále sme tvrdili, že s nami niekto cudzí manipuluje, no výsledok po oslobodení je taký, že manipulujeme sami sebou.

René Lužica Etnograf, historik a filmár. Učí na Ústave romologických štúdií, Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. V minulosti bol redaktorom národnostného magazínu Slovenskej televízie. Je autorom viacerých kníh o kultúre a histórii Rómov.  

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].