Od strednej školy je herečkou a speváčkou divadla Romathan, jediného divadla rómskej menšiny na Slovensku. „Nebrali ma ako študentku, správali sa ku mne, akoby som tam bola dlhé roky,“ hovorí Žaneta Štipáková.

S divadlom pochodila celý svet, vystupovala v Poľsku, Anglicku, Belgicku aj v Moskve. Popri tom spieva a skladá vlastné piesne. Najväčšou inšpiráciou je pre ňu aktuálne rozpoloženie. „To, čo cítim, vyjadrím piesňou.“

V rozhovore vysvetľuje, ako našla odmala odvahu vystupovať pred veľkým publikom, v čom sa seriálové herectvo líši od divadla a prečo sa jej vďaka rómskemu divadlu splnil sen.

V akom prostredí ste vyrastali?

Mama hrala na gitaru a veľmi často spievala. Najmä ona ma teda voviedla do hudobníckych koľají. Všeobecne je však celá naša rodina muzikantská. Príbuzní z maminej strany hrávali aj modernú hudbu, rodina z otcovej strany hrávala na klasických ľudových nástrojoch. S otcovou časťou rodiny sme sa však veľmi nestýkali.

Spievať ste začali už ako štvorročná. Máte na vaše spevácke začiatky nejakú spomienku?

Od mala som chodila na súťaže a do štrnástich rokov som navštevovala súbor Romathanoro. Pamätám si, že keď som mala šesť-sedem rokov a prišla k nám návšteva, rodičia mi povedali, aby som hosťom zaspievala a za odmenu mi dajú nejaké drobné. S radosťou som spievala, od každého som čosi vyzbierala a ako dieťa som mala radosť.

Okrem spevu ste ako dieťa recitovali. Nie všetky deti nájdu odvahu na sebavyjadrenie sa. Boli ste k tomu vedená doma?

Viedla ma k tomu najmä mama, ktorá ako speváčka sama vystupovala. No podporovala ma v tom celá rodina.

Ako tínedžerka ste chodili na košické Konzervatórium Jozefa Adamoviča. Riaditelia umeleckých škôl zvyknú hovoriť, že deťom, ktoré sa zaujímajú o tanec, hudbu, herectvo či iné umenie, sa ľahšie žije, sú kreatívnejšie, viac sa im darí v škole a stávajú sa z nich lepší ľudia. Máte aj vy takúto skúsenosť?

Na základnej škole som nebola dobrou študentkou, mala som aj trojky, štvorky. No keď som nastúpila na konzervatórium, učenie mi išlo „ľavou zadnou“. A nebavilo ma len herectvo, ale aj spev, dejiny hudby alebo história divadla.

Už počas štúdia ste pracovali v divadle Romathan, jedinom rómskom divadle na Slovensku. Ako ste sa tam dostali a čo ste tam ako študentka robili?

Keď som mala tesne pred maturitou, pán Karel Adam, bývalý riaditeľ divadla, sa ma spýtal, či by som k nim nechcela prísť spievať, pretože potrebujú spevákov. Nebrali ma ako študentku, správali sa ku mne, akoby som tam bola dlhé roky. Tak som sa na to dala. Konkurz prebiehal tak, že ma počas predstavenia obliekli do kroja a opýtali sa ma, čo zaspievam. Výberové konanie na speváčku som teda absolvovala pred divákmi.

Chvíľu ste boli aj pedagogičkou v Prahe, no vrátili ste sa späť na Slovensko do Romathanu. Prečo?

Vrátila som sa kvôli súkromným problémom. Pracovne bola pre mňa Praha super. Pôvodne som rozmýšľala, že tam ostanem aj napriek tomu, že som mala malé dieťa. Rodinné okolnosti to však nedovolili.

Špecifikum Romathanu sú divadelné predstavenia zo života Rómov, historické hry mapujúce napríklad rómsky holokaust alebo rozprávkové predstavenia pre deti v rómskom jazyku. Ktorá hra pre vás znamenala herecky najviac?

Moje srdcové hry sú muzikály Cigáni idú do neba a Kamene osudu, v ktorom som prvýkrát stvárnila hlavnú postavu, mladú Sanu, a mohla sa ukázať ako herečka. Protiklad k tejto roli som si zahrala v predstavení Láska včera a dnes, kde som stvárnila starenu, vedmu Izregril. V tejto postave som sa musela hľadať.

Často vraj spomínate na spoločný koncert divadla Romathan a košickej Štátnej filharmónie, kde ste vystupovali ako sólistka. Prečo pre vás tak veľa znamená?

Nikdy predtým sme s takým veľkým orchestrom nehrali. Ak sa podobné koncerty konali, tak veľmi dávno a ja som ich ešte nezažila. Koncert s košickou Štátnou filharmóniou si tak dobre pamätám aj preto, že sa mi na ňom splnil sen. Odjakživa som si priala zaspievať si s veľkým orchestrom moju pieseň Čercheň (hviezda) a na tomto koncerte sa to podarilo.

Čercheň je jednou z vašich vlastných piesní. Kde beriete inšpiráciu pre písanie?

Napríklad balada Čercheň je o prosení Boha, aby pomohol ľuďom. Najväčšou inšpiráciou je pre mňa aktuálny pocit, momentálne rozpoloženie. A to, čo cítim, vyjadrím piesňou.

Povedali ste, že „herec, ktorý hrá srdcom, si uvedomí, že dosky znamenajú svet.” Kde všade do sveta ste sa vďaka divadlu dostali?

Navštívili sme mnoho krajín, vystupovali sme v Poľsku, v Moskve, v Anglicku, Belgicku aj vo Francúzsko. Najviac mi utkvelo v pamäti Belgicko, s kolegami radi spomíname na zážitky odtiaľ.

Čo prežívate, keď ste na javisku?

Asi sa to nedá povedať všeobecne, záleží aj od postavy, ktorú práve hrám. No keď spievam, spievam pre všetkých tak, aby si to užili.

V Romathane ste sólistkou a herečkou 18 rokov. Mávate pred predstaveniami a koncertmi ešte trému?

Ešte sa stáva, že trému mám. Záleží aj na tom, o aký koncert ide a ako som naladená. No aj keď trému mám, nebojujem s ňou. Vyjdem na javisko, prejde pár minút a tréma opadne.

Spievate aj mimo divadla, aké piesne tvoria váš repertoár?

Záleží na tom, s akými nástrojmi idem spievať. Ak idem spievať s cimbalovou muzikou, zameriavame sa na tradičné rómske ľudové piesne. Ak spievam s moderným sprievodom, zameriavame na swing, jazz a pop. Zvykneme tiež oprášiť staré piesne a zahrať ich v nových štýloch.

Nielen Rómovia zdôrazňujú, že pokladom rómskej kultúry sú „phurikane giľa“, teda starodávne rómske piesne. Spievate aj tie?

Určite. Na týchto piesňach som vyrastala, vždy si ich veľmi rada zaspievam. Žiadnu však nemám obľúbenú, páčia sa mi všetky.

Staráte sa nejako špeciálne o hlasivky, ktoré sú vašim pracovným nástrojom?

Nijako špecificky. Ak mám pocit, že už je toho na môj hlas priveľa, dám si „cukríky“ na bolesť hrdla alebo čaj.

Máte v hereckom a speváckom remesle ešte nejakú profesionálnu métu?

Nemám predstavu o tom, čo by sa mi ešte mohlo podariť. Skôr to nechávam na život. Onedlho ma diváci napríklad uvidia v slovenskom seriály Iveta. Nie je to prvá rola, ktorú som nakrúcala, ale toto natáčanie som si extra užila.

Akú postavu budete hrať v seriáli Iveta? A čo vám natáčanie dalo?

Nie je to veľká rola, hrám tam Rómku pri kolotoči. Je to však iný typ herectva ako divadlo, ktoré je asi náročnejšie. Keď človek stojí na javisku, pozerajú sa na neho diváci a nevie sa vrátiť späť alebo opraviť. Keď sa však pomýli pred kamerou, spraví sa strih a ide ešte raz. Ale to čakanie, kým sa kamera otočí a opraví, je únavné.

Čo pre Vás znamená Rómstvo a rómska identita?

Som hrdá Rómka, nikdy nezapriem svoju identitu. Snažím sa šíriť rómsku kultúru. Mám aj iné korene než len rómske, ale vždy si poviem, že som najmä Rómka.

Odborníci zvyknú hovoriť, že rómčina sa vytráca z hovorovej reči Rómov a nahrádza ju slovenčina. Ako je to u vás, rozprávate sa s príbuznými alebo priateľmi po rómsky?

Áno, doma sa rozprávame po rómsky. Syn rómčine rozumie, ale po rómsky, žiaľ, zatiaľ nechce rozprávať. Len sem-tam mi niečo povie v rómčine, no ja ho do toho nechcem nútiť.

Cítite od štátu dostatočnú podporu pre rozvoj rómskej kultúry?

To je ťažká otázka. V kultúre všeobecne je peňazí najmenej, nie je to tak len pri rómskej kultúre.

Žaneta Štipáková Speváčka a herečka Divadla Romathan. Ako dieťa navštevovala košickú Strednú umeleckú školu, dnešné Konzervatórium Jozefa Adamoviča. Bakalársky diplom získala na Vysokej škole sv. Alžbety v Košiciach. Popri práci v divadle spieva v kapele Roma Caffe.  

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].